wz

 

 

 

 

 

 

PIKADOR 2006

 

 

 

 


Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.
Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

Henryk Adam Alexander Pius Sienkiewicz

Zo života Sienkiewicza Henryka

Quo vadis, Ohňom a mečom, Potopa atď. Niet Poliaka, ktorý by nepoznal tieto literárne diela alebo aspoň ich filmové stvárnenie. Autor Henryk Sienkiewicz za svoje dielo Quo vadis získal v roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru.
Henryk Sienkiewicz celým menom Henryk Adam Alexander Pius Sienkiewicz [Šjenkjevič] (5. máj 1846, Wola Okrzejska Poľsko – a ako je to časté v poľských dejinách 19. a začiatku 20. storočia, zomrel v exile † 15. november 1916 vo Vevey Švajčiarsko.), bol poľský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, charakteristický svojim katolíckym pohľadom na svet. Písal aj pod pseudonymom Litwos.
Narodil sa chudobným šľachticom. Študoval medicínu, neskôr filozofiu, v roku 1870 ukončil štúdium na ruskej univerzite vo Varšave. Počas štúdií bol v skupine pozitivistov, spolupracoval s radikálnym časopisom Przeglad Tygodniowy aj s konzervatívnymi novinami Gazeta Polska.
Prvé literárne práce zverejňoval ako vysokoškolský študent, pôsobil aj ako novinár. Už v roku 1876 navštívil Nemecko, roku 1877 Belgicko, Francúzsko a Anglicko a v tom istom roku sa vydal na dlhú cestu do Spojených štátov ako spravodajca novín Gazeta Polska, kde žil romantickým životom uprostred prírody južnej Kalifornie. Ďalej navštívil Taliansko, Grécko, Turecko a Španielsko a roku 1890-91 odišiel na loveckú výpravu do Afriky, zážitky využil v dobrodružnom románe pre mládež V púšti a pralese z roku 1912. Roku 1884 sa stal ako už veľmi populárny spisovateľ hlavným redaktorom varšavského Słowa. Vtedy bol už svetoznámym spisovateľom na sklonku života. Slávu mu priniesla trilógia: Ohňom a mečom, Potopa a Pán Wołodyjowski, ktorú napísal v rokoch 1884 - 1888. Opisuje v nej Poľsko 17. storočia - jedno z malebnejších období poľských dejín. Tiež storočie vojen so Švédmi, Turkami a Ukrajincami. Poľské kráľovstvo vtedy siahalo od Estónska až po východnú Ukrajinu. Rozsiahle romány písal, aby "posilnil srdcia" rodákov, ktorí žili takmer sto rokov bez svojho štátu a mali za sebou dve nepodarené povstania. Zároveň sú kľúčom k poľskej mentalite. Dodnes sú to jeho najčítanejšie diela. Hrdinovia trilógie ako Andrzej Kmicic, Onufry Zagłoba a Michał Wołodyjowski žijú v povedomí Poliakov, o čom svedčí aj ich využitie v reklame. Väčšinu Sienkiewiczových románov postupne sfilmovali.
Popularitu si Sienkiewicz upevnil románom Quo vadis o začiatkoch kresťanstva, ktorý rýchlo preložili do cudzích jazykov, a Križiaci z roku 1900 - venovaný úspešnému boju Poliakov s rádom nemeckých rytierov na začiatku 15. storočia. O popularite Sienkiewicza svedčí, že v roku 1900 získal od rodákov ako darček pri príležitosti 25. výročia spisovateľskej tvorby zámoček v obci Oblgorek pri meste Kielce. Sienkiewicz ho využíval len zriedka. Dnes je v Oblgorku jeho múzeum.
Bohatý bol aj súkromný život spisovateľa, žiadaného hosťa spoločenských stretnutí. Mal tri ženy, všetky s menom Mária. Prvá zomrela po štyroch rokoch manželstva na tuberkulózu. Druhá, (Sienkiewicz mal 47, ona 19), odišla krátko po svadbe. Až tretie manželstvo, pre ktoré sa rozhodol vo veku 58 rokov, bolo šťastné.
Prvé preklady tvorby Sienkiewicza do slovenčiny vznikli na začiatku 20. storočia. Slovenské vydanie Quo vadis, ktoré prinieslo Sienkiewiczovi Nobelovu cenu, vyšlo v roku 1911. "Je zaujímavé, že v prvej vlne záujmu sa u nás vydávali jeho poviedky so sociálnou a národnou problematikou a až potom prišlo na rozľahlé historické romány.
Počas 1. svetovej vojny pracoval vo Švajčiarsku vo Výbore pre pomoc obetiam vojny v Poľsku. Je predstaviteľom poľského pozitivizmu.

DIELA:
Humoresky z Worszyllovej tašky (Humoreski z teki Worszyły) (1873)
Listy z ciest (Listy z Podróży do Ameryki) (1873-79)
Uhľokresby (1877) poviedkový súbor
Strážca Majáka (Latarnik) (1888) novela
Spomienka z Maripozy (Wspomnienie z Maripozy) (1889) novela
tzv. Trilógia (Trylogia) (1884-88) - monumentálna trilógia poľských dejín rozprávajúca o jednej z najdivokejších epoch poľského kráľovstva (od polovice do konca 17. storočia), kedy Poľsko bojovalo na život a na smrť s kozákmi počas ukrajinského Chmielnického povstania, Švédmi a Turkami. Trilógia sa skladá z troch samostatných diel, ktoré na seba voľne nadväzujú:
Ohňom a mečom (orig. Ogniem i mieczem, 1884)
Potopa (Potop, 1886)
Pan Wołodyjowski (Pan Wołodyjowski, 1888)
Quo vadis (1895) - historický román o prenasledovaní a osudoch kresťanov počas panovania cisára Nera, oslavuje kresťanstvo a v podtexte dielo malo posilniť sebavedomie Poliakov (výnimočne krásna princezná a kresťanka Ligia aj jej ochranca neobyčajne silný otrok Ursus pochádzali z neskorších poľských území) v dobe, kedy bolo Poľsko rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. Za túto knihu dostal spisovateľ Nobelovu cenu v roku 1905.
Křižiaci (Krzyżacy, 1900) - historický román z čias, keď sa rozhodoval boj medzi Poľskom a Rádom Nemeckých rytierov. Vrcholí opisom bitky pri Grunwalde, jednej z najvýznamnejších stredovekých bitiek vôbec, kedy poľsko-litovské vojská na hlavu porazili křižiakov.
Bez dogmy (1891) román zo života súdobej poľskej spoločnosti
Rodina Polanieckých (Rodzina Połanieckich, 1894) román zo života súdobej poľskej spoločnosti
Púšťou a pralesom (W pustyni i w puszczy, 1912) - dobrodružný román pre deti, rozprávajúci o únose dvoch detí a ich následnom úteku a putovaní za rodičmi naprieč Afrikou počas Mahdího povstania.

Filmy
1951 - Quo Vadis, USA, réžia Mervyn LeRoy
1960 - Križiaci, Poľsko, réžia Aleksander Ford
1969 - Pan Wolodyjowski, Poľsko, réžia Jerzy Hoffman
1973 - Púšťou a pralesom, Poľsko, réžia Wladyslaw Slesicki
1974 - Potopa, Poľsko, réžia Jerzy Hoffman
1999 - Ohňom a mečom, Poľsko, réžia Jerzy Hoffman
2001 - Púšťou a pralesom, Poľsko, réžia Gavin Hood
socha Henryka Sienkiewicza v Słupsku
Vo svojich mladých rokoch som bola doslova očarená tvorbou tohto autora po prečítaní knihy Quo vadis. Tak pútavo, verne, pôsobivo a elegantne spísané staré dejinné udalosti som dovtedy nečítala a faktom je, že z dobrej literatúry si človek dokáže viac zapamätať z histórie, dejín, ako keď sa to učí v škole a k tomu je profesor či učiteľ suchopárny a nevie to podať tak, aby upútal a pritiahol žiakov i študentov tak, že by zatúžili po hlbšom štúdiu dejín a histórie ako takej.

Román Quo vadis, vychádzal najprv časopisecky (1894—96).

· V románe Quo vadis- Kam kráčaš sa stretajú dva svety. Pohanský, plný nenávisti a zločinu a kresťanský plný nádeje ešte aj keď ide o smrť
· román je rozdelený na 3 časti. Prvá časť má tri motívy. obraz Neronovho dvora, únos Lýgie a Viniciove hľadanie Lýgie. Druhá časť sa sústreďuje ne prerod Vinicia, Pertonoiv zápas s Tigellinom a požiar v Rime. Tretia časť zachytáva väznenie a mučenie kresťanov, Viniciovu bolesť a záchranu Lýgie. Individuálny je príbeh o Petroniovej smrti.

Strach? Čo je strach?

- je malý i veľký, ale okom ho nevidíš,
- nemá ruky, ale napriek tomu ťa spúta celého
- nemá nohy, ale prenasleduje ťa na každom kroku
- nebolí, ale aj tak sa ho bojíš
- nešepká príbehy so smutným koncom, ale aj tak ťa dokáže rozplakať.

Román Quo vadis začína ranným stretnutím dvoch vplyvných Rimanov, ktorí sa tešili priazni na dvore cisára Nera. Petronius, starší z tejto dvojice, ktorý sa tituloval aj arbitrom elegantianum (arbiter elegancie), si užíval skvelý zabezpečený život patrícia v nádhernej vile. Mladší Marcus Vinicius sa práve vrátil z Malej Ázie, kde ako vojvodca slúžil Rímu po skončenej vojne. Títo dvaja dôverní priatelia si boli blízki nielen pre príbuzenský vzťah (Marcus bol syn Petroniovej sestry), ale aj pre náklonnosť a dôvernosť, ktorá medzi nimi vládla. Petronius sa správal k Marcovi ako k svojmu synovi, radil mu a pomáhal aj v osobnom živote. Aj v ráno keď sa stretli a Marcus zastihol Petronia v kúpeli, sa mu prišiel zdôveriť, že sa zamiloval. Objektom jeho citu bola Lýgia. Lýgia (barbarským menom Kallina), bola vychovaná v hojnosti, v dome vyslúžilého vojaka Plautia. Žena Aulusa Plautia, Graecina vychovávala Lýgiu od útleho veku. Dostala sa k nej ako zajatkyňa za čias cisára Claudia pri vojne, ktorú viedla poddunajská légia proti barbarom, teda aj u nás nás Slovensku. Jedným z barbarských národov boli Lýgovia. Rimania vzali ženu a dcéru ich kráľa ako rukojemníčky, aby zaistili pokoj na hranici. Žena však onedlho zomrela a malé dievčatko zostalo samé. Vojaci nevedeli čo si s ním počať a tak ho veliteľ poddunajskej légie zveril svojej sestre Greacine, ktorá ho vychovala s láskou ako vlastné dieťa. Z dievčatka vyrástla krásna dievčina a Marcus Vincius sa raz s ňou stretol v záhrade pri fontáne, kde sa do jej jemného zjavu okamžite zamiloval. Tento cit v ňom vzbudil taký zmätok a vášeň, že jeho jedinou túžbou bolo dostať Lýgiu do svojho domu. Bolo to však komplikované – hoci nebola otrokyňa nemohol ju od vplyvnej rodiny, v ktorej vyrástla, len tak vziať. Tak si prišiel pýtať radu od Petronia. Mal veľa známostí a vplyvných priateľov, takže Marcus nepochyboval, že vyrieši trápenie, ktoré mal s láskou k Greacinej chovanke.
Petronius chcel vidieť dievča, ktoré sa Marcusovi tak zapáčilo, tak sa vybrali na návštevu do Plautiovho domu. Pri tejto návšteve uvidel Lýgiu, ktorá sa v záhrade hrala s malým Plautiovým synom. Plautiova rodina, žila zabezpečený život vo svojom dome a vyhýbala sa verejnej pozornosti. Šepkalo sa o nich, že vyznávajú iných bohov, ale pre ich utiahnutosť sa do toho nikto nestaral. Petronius sa na návšteve presvedčil, že Lýgia je nielen krásna, ale aj inteligentná a vzdelaná. Jej náhradní rodičia jej poskytli gréckeho učiteľa a dobrú výchovu. Petronius na druhý deň začal spriadať intrigy tak, aby splnil túžbu Marcusa. Presvedčil cisára Nera, aby nariadil presťahovať Lýgiu do svojho paláca k jeho dvoru. Následne ju chcel z dvora odviesť do Marcusovho domu. Keď to vojaci prišli oznámiť Plautiovi, vyvolalo to veľké zdesenie a plač. V neistých časoch cisára Nera, každá návšteva vojakov z paláca mohla znamenať rozsudok smrti. Aj každé odporovanie cisárovej vôli sa tvrdo trestalo. Hnev zasiahol nielen previnilca, ale celú jeho rodinu. Z toho dôvodu Lýgia musela splniť cisárovu vôľu.
Do paláca s ňou odišiel aj jej verný služobník, ktorý ju od detstva sprevádzal a slúžil jej. Bol ním Lýg, ktorého prezývali Ursus – bol veľký a veľmi silný. Lýgia mala v paláci bývať pri Akte, cisárovej bývalej milenke. Bola to prepustená otrokyňa a mala mnoho dobrých vlastností. Zostala ľudskejšia ako väčšina ľudí v paláci a mala cit a mieru pre spravodlivosť. Keď sa Marcus dozvedel, že Lýgiu odviezli do Nerovho paláca, veľmi sa nahneval. Petronius ho nezasvätil do svojho plánu a Marcus sa zľakol, že Lýgiu tam odviedli pre cisára. Marcus, ktorý vedel, že hoci je Peronius jeho priateľ, dávno stratil pri cisárovom dvore zmysel pre rozlišovanie dobra a zla. Nebol si istý čo sa vlastne deje a išiel nahnevaný do Petroniovho domu zisťovať, čo Lýgiine odvedenie do paláca znamená. Petronius mu vysvetlil svoj plán a Marcus sa s ním uspokojil. Medzitým sa v paláci robila pri dvore veľkolepá hostina. Lýgia sa na nej stretla s Marcusom. Ten sa opil a bol veľmi dotieravý. Na hostine presvedčil Petronius Nera, aby dal Lýgiu Marcusovi. Cisár súhlasil. Hostina sa začala zvrhávať na divoké orgie a Marcus obťažoval Lýgiu. V tom prišiel Ursus a Lýgiu Marcusovi vzal. Akta im pomohla dostať sa z paláca.
Lýgia si uvedomila, že sa nemôže vrátiť do domu svojich adoptívnych rodičov, aby ich nevystavila nebezpečenstvu za svoj útek. Zostávalo jej jedine... spoľahnúť sa na pomoc svojich spoluveriacich. Keď sa Marcus prebral z opojenia po hostine, začal hľadať Lýgiu. Pamätal si svoje výčiny a trochu ho hrýzlo svedomie. Mohol zobrať Lýgiu do svojho domu – mal súhlas cisára, ale nevedel ju nikde nájsť. Verejne to priznať tiež nemohol, lebo ak by ju našli vojaci za neuposlúchnutie vôle cisára, by ju čakal ťažký trest. Situáciu skomplikovalo aj to, že sa po dvore začalo šepkať, že Lýgia uriekla cisárovu dcérku, ktorá vážne ochorela. Akta mu vykričala, že Lýgia ho miluje, ale za takýchto okolností a po jeho správaní na hostine s ním nechce nič mať. Radšej riskovala útek a trest, ako prijať jeho nedôstojné návrhy. Marcus poslal všetkých svojich otrokov hľadať Lýgiu po Ríme. Zmietal sa neustále medzi láskou a nenávisťou k nej za to, že sa vzoprela jeho vôli.
Keď videl Petronius v akom stave sa jeho synovec nachádza, začal hľadať spôsob ako mu pomôcť. Jedna jeho oddaná otrokyňa Eunika mu poradila, aby použil na hľadanie Lýgie Gréka Chilóna. Bol to bezcharakterný podvodník, ktorému nebola cudzia žiadna špinavosť. Poznal však Rím a mnohých ľudí z podsvetia a tak sa mohol pohybovať medzi spodinou, kde sa Lýgia schovávala. Jediným vodítkom bola ryba, ktorú nakreslila Lýgia pred Marcusom do piesku, keď sa spolu rozprávali v záhrade. Grék šikovne zistil, čo to znamená a vedel, že Lýgia bude medzi kresťanmi. Medzitým na cisárskom dvore mal Petronius čo robiť, aby odvrátil hnev cisára, ktorému zomrelo dieťa, od pomsty Lýgii. Presvedčil ho aby napísal nejaké skvelé literálne dielo a aby cestoval po ríši. Marcus neustále Lýgiu hľadal. Platil Grékovi Chilónovi veľké peniaze, aby sa votrel medzi kresťanov a našiel Lýgiu. Grék pri hľadaní Lýgie stretol medzi kresťanmi aj Glauka, ktorého pred rokmi aj s rodinou zapredal zbojníkom. Bál sa ho a čím viac sa ho bál, tým viac ho nenávidel. Chcel sa ho navždy zbaviť, pretože mal obavy, že ho spozná a prezradí.
O kresťanoch sa v tom čase šírili hrozné fámy – že vraždia, uriekajú, čarujú a Chilón vždy súdil ľudí podľa seba. Chilón zosnoval plán v ktorom chcel podplatiť niektorého z kresťanov, aby zabil Glauka a on mohol bezstarostne snoriť po Lýgii. Nakoniec sa dostal na stopu Ursusa, ktorý pracoval po nociach v jednom mlyne. Chilón nahovoril Ursusa, že má zabiť Glauka, lebo je zradcom. Zistil tiež, kde a kedy sa v Ostriane koná kresťanská omša na ktorej sa zúčastní veľa ľudí, lebo príde Kristov učeník. Všetko to povedal Marcusovi a chcel svoju odmenu. Marcus ho však donútil ísť s ním na tajnú omšu kresťanov do Ostriany. Chceli tam ísť v prestrojení, nájsť Lýgiu, sledovať ju kde býva a potom ju aj so sluhami uniesť do Marcusovho domu. Marcus zaplatil Krotóna, najsilnejšieho atléta, aby mu pomohol v jeho pláne. Na omšu prišiel Apoštol Peter. Rozprával ľuďom o Kristovi, o jeho ukrižovaní i o tom ako vstal z mŕtvych. Marcusa omša sprvu nezaujala, hľadal očami len Lýgiu. Potom však počúval Petrov príbeh, videl ako naň reagujú ľudia a niektoré časti rozprávania sa ho dotkli. Cítil však, že toto učenie je veľmi vzdialené spôsobu jeho života a ak by ho chcel pochopiť musel by sa vzdať všetkých svojich predstáv, charakteru a zvykov. Potom uvideli Ursusa s Lýgiou. Sledovali ich až do domu kde bývali. Okrem Lýgie a Ursusa tam býval aj Apoštol Peter.
Marcus vydal Krotónovi pokyn aby zabil Ursusa a sám vbehol do príbytku uniesť Lýgiu. Nepočítal však s tým, že Ursus Krotóna zabije. Bol by zabil aj Marcusa, ale Lýgia ho zachránila. Bitka však skončila Marcusovým zranením. Mal zlomenú ruku a poranené rameno. Chilón zbabelo ušiel domov. Myslel si, že zabili aj Marcusa a vedel, že bude zle. Doma si ľahol do postele a triasol sa do rána. Ráno však dostal od Marcusa odkaz, že má za ním prísť do domu, kde sa odohrala bitka. Marcus sa prebral na to, ako mu Glaukos ošetroval ruku. Na pokyn Lýgie ho priviedli k zranenému patríciovi. Ursus mu cestou porozprával, ako ho Chilón nahováral, aby ho za zradu zabil. Marcusovi ošetrili ruku a on si vynútil, aby mohol zostať v dome kde bývali a aby ho ošetrovali, kým bude silnejší. Len tak mohol zostať v blízkosti Lýgie. Dal zavolať Chilóna, aby poslal správu, že je na cestách a tak zabránil prenasledovaniu svojich „hostiteľov“. Chilón sa nechtiac v dome stretol s Glaukom. Ten spoznal v ňom človeka, ktorý jemu a jeho rodine spôsobil toľko utrpenia. Chilóna stálo toto stretnutie skoro život. Marcusovi na ňom nezáležalo a bol by sa kľudne díval, ako ho Glaukos zabije, ale zasiahol Apoštol Peter. Chilón vyviazol s odpustením od obete svojej hnusnej zrady.
Kresťania sa o Marcusa dobre starali. Hlavne Lýgia. On mal čas premýšľať o nich aj o nej v iných súvislostiach. Začal porovnávať ideál rímskej krásy ženy pyšný na vnady a povrchný spôsob života s krásou, ktorú dáva kresťanským ženám čistá duša. Marcus sa zblížil aj s Ursusom. Na svoje prekvapenie aj v človekovi s nízkym pôvodom našiel veľa zaujímavého a dobrého. Hlavne ochrana a láska, ktorú prejavoval Lýgii, bola dôvodom na akési priateľstvo a úctu, ktorú Marcus k sluhovi cítil. Tiež ho prenasledovali výčitky svedomia, keď videl v akých skromných podmienkach musí žiť Lýgia kvôli jeho intrigám a činom. Blízkosť Lýgie v ňom vyvolávala búrku pocitov, ktorým nerozumel. Bol ochotný urobiť čokoľvek, aby mohol byť s ňou, ale cítil, že jej náboženstvo je v ich vzťahu prekážkou. Keďže vylučoval zmeniť seba, začal sa hnevať na Lýgiine náboženstvo, ktoré ich rozdeľovalo. Zároveň cítil, keby Lýgia nebola kresťankou, nemala by to čaro, ktoré ho ku nej tak silne priťahovalo. V kresťanstve nachádzal zvláštne čaro, ale nebol ešte pripravený prijať ho. Aj Lýgia počas toho obdobia cítila vnútorný boj. Bála sa o Marcusa a hoci ho mala rada, bála sa odlúčenia, ktoré by znamenala smrť po ktorej by sa už nestretli. Videla, ako sa Marcusova povaha mení a o to viac ju to trápilo. Priznala sa domácim so svojou láskou k nemu. Najprv to vyvolalo hnev a zdesenie, ale potom zasiahol Apoštol Peter. Ak by sa Marcus stal dobrovoľne a z vlastného presvedčenia kresťanom, nič by nebránilo tejto láske.
 Marcus ponúkol Lýgii manželstvo podľa rímskeho práva, ale ona ušla. Tak sa vrátil do vlastného domu a rozmýšľal nad celou situáciou. Zmenil svoje správanie, bol vľúdny k svojim otrokom a často písal listy Petroniovi, ktorý bol s cisárom na cestách. Marcus sa bez Lýgie veľmi trápil, chvíľu ho premáhal hnev, občas vystrájal orgie, ktoré sa mu vzápätí hnusili. Nakoniec si uvedomil, že ju musí nájsť. Od Chilóna sa znovu dozvedel, kde sa ukrýva. Petronius mu u cisára vymohol povolenie na svadbu s ňou. Marcus však išiel pre povolenie k Apoštolovi Petrovi. Povedal mu, že vie kde je Lýgia, ale nechce ju násilím. Priznal sa k náklonnosti ku kresťanskému učeniu a požiadal ho o súhlas oženiť sa s Lýgiou. Apoštol dal zavolať Lýgiu, ktorá sa tiež priznala, že Marcusa miluje a Apoštol im udelil požehnanie. Marcusa tieto zážitky veľmi zmenili. Už nestál o život pri dvore. Prepusti skoro všetkých otrokov a plánoval sa usadiť s Lýgiou a novými priateľmi na svojich majetkoch na Sicílii.
Medzitým sa cisár aj s dvorom vrátil do Ríma. Písal literárne diela a usporadúval orgie. Raz vo svojom diele opísal požiar Tróje. Dvorania neocenili jeho dielo dostatočným aplauzom a tak začal hľadať inšpiráciu. V chorej hlave sa mu zrodil plán podpáliť Rím. Marcus bol v tom čase na cisárov pokyn preč z Ríma. Keď mu sluhovia povedali, čo sa stalo, hnalo sa do horiaceho mesta zachrániť Lýgiu. Hľadal ju v žeravom pekle na ktoré sa zmenili ulice. Okrem ohňa boli nebezpečné hordy zberby, ktorá využívajúc chaos kradli a vraždili. Ľudia nevedeli kam majú utekať a kto nezhorel, alebo ho neolúpili či nezabili, rozdupal ho vystrašený dav. V ohni mizli celé ulice, na dlažbe boli rozdupané ľudské telá. Marcus hľadal Lýgiu, skoro prišiel o život až nakoniec ju našiel aj so spoločníkmi u jedného z kresťanov žijúcich za Rímom. Po požiari sa začala v Ríme šíriť medzi ľuďmi nespokojnosť. Chceli vinníka tej hrôzy, ktorému by sa pomstili za straty čo utrpeli. Darmo dal cisár rozdávať obilie a otvoril svoje záhrady. Až keď sa začalo šepkať, že mesto zapálili na jeho pokyn, rozhodol sa predhodiť im ako obeť kresťanov. Nezabudol na klebety, že za smrť jeho dieťaťa je zodpovedné urieknutie nejakej kresťanky a aj dvorania bez charakteru mu pritakávali, že kresťania sú vhodným obetným baránkom.
V Petroniovi sa pohli zvyšky svedomia a chcel aj ochrániť lásku svojho synovca, ale jeho argumenty boli slabé a neuspel. Svojím postojom si však podkopal nohy a ohrozil svoje postavenie aj život. Nero mu jeho nesúhlas s plánom zničiť kresťanov a hodiť na nich zapálenie Ríma neodpustil. Prenasledovanie sa začalo. Ľudia vykrikovali na uliciach.“ smrť kresťanom“, alebo „kresťania levom“. Väzenia boli plné. Všade sa udávalo a zatýkalo. Aj Lýgia a jej spoločníci sa dostali do väzenia. V celom meste vyrastali arény v ktorých pripravovali hry – mučenie kresťanov. Marcusove peniaze pomohli podplatiť strážcov, aby Lýgia mala trocha znesiteľnejšie podmienky. Ochorela a staral sa o ňu jej verný Ursus. Marcus pripravil plán, ako ju medzi mŕtvolami vyniesť z väzenia. Medzitým však zlomyseľný Grék Chilón prezradil cisárovej žene, ktorá sa na Marcusa hnevala, že ju odmietol, že Marcus je kresťanom a miluje Lýgiu. Marcusovi však už na ničom nezáležalo, dával len obrovské úplatky. aby dostal Lýgiu z väzenia. Marcus sa dostal do vnútra a prežil pár šťastných dní s chorou Lýgiou. Dúfali, že sa im útek podarí. Keď však malo prísť k jej úteku, vo väzení sa vymenili stráže za cisárových verných vojakov na pokyn neprajníkov a cisárovej ženy, Lýgiu premiestnili do lepšie stráženého väzenia. aby mohli predviesť Marcusovu potupu verejne.
Nero dal postaviť niekoľko amfiteátrov. Mali to byť najdlhšie hry, lebo odsúdencov bolo veľké množstvo. Boli nezvyčajne kruté. V aréne trhali kresťanov levy a psy, alebo ich zabíjali gladiátori. Tiež ich pre zábavu mučili a ukrižovali. Cisár sa na hrách zabával a jeho šialenstvo rástlo. Nakoniec prikázal v jeho záhradách na krížoch upáliť tisíce ľudí pre zábavu davu. Pri tejto hroznej zábave sa stretli lekár Glaukos horiaci na kríži a jeho opätovný zradca Grék Chilón. Smrť Glauka na Chilóna hrozne zapôsobila, ale aj napriek mukám mu z kríža znovu odpustil. Vtedy sa v Chilónovi pohlo svedomie a na celé záhrady cisárovi Nerovi vykričal, že podpaľačom Ríma je on a že na krížoch hynú nevinní. Pri úteku zo záhrad stretol Apoštola Pavla, ktorý bol Rímskym občanom. Povedal mu o svojich zlých činoch a žiadal odpustenie. Apoštol ho pokrstil a požiadal, keď ho chytia, má vydať svedectvo. Keď Chilón prišiel ku svojmu domu, čakali ho vojaci. Mučili ho a chceli, aby odvolal svoje slová a vzdal sa viery. Chilón odmietol. Kati mu vytrhli jazyk a umučili ho v aréne na kríži. Mal ho ukrižovaného roztrhať medveď. Zviera sa ho však nedotklo a on umrel pokojne, uvedomiac si svoju vinu aj odpustenie, čo sa mu dostalo.
Marcus medzitým márne skúšal dostať chorú Lýgiu z väzenia. Nevýslovne trpel a hľadal u Apoštolov útechu. Keď videl to besnenie a rozpútanú hrôzu upínal sa čím ďalej tým viac ku kresťanom a ich náboženstvu. Neskôr pochopil, že sa smrti nedá zabrániť a žiadal pre Lýgiu, aby nemusela vstúpiť do amfiteátra, ale aby radšej zomrela vo väznici. Petronius sa posledný raz pokúsil pomôcť svojmu synovcovi. Vsadil na to všetok svoj vplyv a výrečnosť. Žiadal Nera, aby Lýgiu prepustil z väzenia, lebo ju sľúbil za ženu Marcusovi. Odvolával sa na posvätnosť cisárovho slova. Neprajníci však pošepli šialenému zlomyseľnému cisárovi krutý plán. Cisár povedal, že splní svoj sľub a odovzdá Lýgiu zajtra v amfiteátri Marcusovi. Petronius vedel, že prehral. Na druhý deň sa malo konať veľké predstavenie, na ktorom mali byť umučení poslední kresťania, ktorí boli ešte vo väzniciach. Nero pripravil toto kruté divadlo, aby sa mohol celý amfiteáter kochať na Lýgiinej smrti a Marcusových duševných mukách. Marcus bol už tak zničený a utrápený, že prežíval udalosti ako v horúčke. Už len dúfal, že s Lýgiou sa zídu v šťastí po smrti. Vtom do arény voviedli siláka Ursusa. Ten si však kľakol a v modlitbe čakal na smrť. Nehodlal bojovať o svoj život. Vtom vohnali do arény divého germánskeho býka ktorý mal na hlave priviazanú nahú Lýgiu. Marcus šialene kričal, že verí v zázrak a museli ho držať. Keď to uvidel Ursus okamžite utekal na pomoc svojej panej. Chytil býka za rohy a ohromnou silou mu zlomil väz. Potom roztrhal povrazy a zložil omdletú Lýgiu zo zvera. Zobral ju na ruky ako dieťa a kolísal ju. Divákov prosil nie o svoj, ale o jej život.
Marcus sa vytrhol, preskočil ohradu, strhol si tógu a zakryl Lýgiino telo. Diváci šaleli a vynútili si pre nich milosť. Bolo to však na veľkú neľúbosť cisára, ktorý sa však vyvolanej nálade davu neodvážil sprotiviť. Marcus si mohol Lýgiu a Ursusa odviesť domov. Keď sa Lýgia prebrala z bezvedomia, všetko jej vyrozprávali. Teraz už boli v na chvíľu bezpečí a vôľa Rímskeho ľudu ich chránila pred cisárom. Marcus sa do rána modlil z vďaky za jej záchranu.

Petronius, aby ich ochránil, nahovoril Nerovi, že ak napíše pieseň o svojej veľkorysosti k láske a o zachránení dievčaťa, očarí všetkých poslucháčov. Zároveň však odkázal Marcusovi nech rýchlo odídu z Ríma, lebo majú veľa vplyvných nepriateľov, ktorí vyčkávajú vhodný čas na nový útok. Marcus sa rozhodol odísť s Lýgiou a jej priateľmi na Sicíliu. Chcel aby s nimi odišiel aj Apoštol Peter. Apoštolov mali na príkaz cisára nájsť a zatknúť. Peter odmietol odísť z Ríma. Prehovorili ho však, aby sa aspoň na chvíľu vzdialil z Ríma, kde mu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Dal sa presvedčiť, že na nejaký čas odíde do Campanie. Hneď na úsvite ho jeden z mladých kresťanov vyvádzal z mesta.
Keď kráčali od mesta, Peter videl v žiare Krista, ktorý mu povedal: „Quo vadis, Domine? Keď ty opúšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali“. Peter chvíľu ležal na ceste a potom vstal a vrátil sa do Ríma. Pokračoval so všetkou silou v kázniach, tajných omšiach a povzbudzovaní kresťanov až kým ho nezatkli. Na popravu kráčal vznešene, bez strachu a v poslednej chvíli požehnal mestu. Toho istého večera popravili aj Apoštola Pavla.
Medzitým v Ríme vyčíňala nová vlna popráv, lebo odhalili spiknutie proti Nerovi. Nikto si nebol istý životom. Nero šalel čoraz viac. Jeho výčiny a vraždenie nepoznalo mieru. Marcus si písal s Petroniusom dlhé listy. Opisoval svoj pokojný život na Sicílii. Aj svoje šťastie s Lýgiou a svojimi priateľmi. Prosil Petronia, aby prišiel za nimi a skúsil ich život a učenie, ktoré sa nedalo porovnať s chorým Rímom. Ale Petronius nevedel pochopiť kresťanskú vieru a bol klasickým filozofom, estétom a vychutnávačom života. Obdivoval filozofiu, umenie, pôžitky a rozkoše. Vedel, že mu už hrozí smrť od Nera a jeho poskokov a listom sa s nimi rozlúčil. Potom pripravil veľkú hostinu, pozval priateľov a rozkázal lekárovi, aby mu otvoril žily. Jeho bývalá otrokyňa, priateľka a milenka sa rozhodla, že umrie s ním. Predtým však napísal cisárovi Nerovi list, v ktorom sa mu vysmial, že je otrasný básnik aj spevák, že má tenké nohy a že nemá trápiť literatúru, ale vraždiť, lebo to vie najlepšie. Potom umrel aj s Eunike a s jeho odchodom akoby odišlo to hodnotné zo starej kultúry Ríma.
Galská légia sa vzbúrila proti tridsaťjeden ročnému cisárovi. Najprv tomu nepripisovali veľký význam. Rím sa však zmietal v úplnom úpadku hodnôt a morálky. Nikto nevedel čo bude ďalej, nič nebolo isté. Nero odišiel na cestu po Grécku a správy podceňoval. Vzbury sa po provinciách šírili. Keď sa Nero vrátil do Ríma v noci mu priniesli správu, že sa v Ríme vzbúrili pretoriáni a za cisára vyhlásili Galbu. Prišla správa, že ho senát odsúdil na tradičnú smrť - prikvačenie šije vidlami a zbičovanie na smrť. Nero sa rozhodol spáchať samovraždu – poľutoval sa „aký umelec to hynie!“, ale bál sa pichnúť nožom. Len si ho priložil na krk. Sluha mu však postrčil ruku a nôž mu prebodol hrdlo. Posol doniesol správu, že senát mu udelil milosť. Zomrel teda zbytočne. Na druhý deň ho Akte spálila na pohrebnej hranici. Z knihy: Sienkiewicz Henryk : Quo vadis 70,- Sk Vydavateľ: Tatran Rok vydania: 1966 Jazyk: slovensky, Počet strán: 557.
Quo vadis = kam ideš : Timmyho blog:
http://timmy16.blog.sk/?s=27480 

Prebal knihy Quo vadis?
Nášmu čitatelovi netreba predstavovať velkého polského prozaika H. Slenkiewicza; pozná ho z Trilógie i Križiakov a najmä zo svetoznámeho románu Quo vadis, ktorý vychádzal najprv časopisecky (1894—96), priebehom niekoľkých rokov ho preložili do mnohých svetových jazykov a r. 1905 stal sa autor nosíteľom Nobelovej ceny predovšetkým zásluhou tohto už presláveného románu s témou medzinárodného významu.
Sienkiewiczovo dielo Quo vadis zachycuje úsek dejín starovekej rímskej spoločnosti so všetkými jej atribútmi v čase „na prelome vekov", keď vnútrom řadí starého otrokárskeho systému začali otriasať nové humánnejšie Idey. Úpadkový Rím — hlava, sláva a zákon i hniezdo zvrhlosti, tyran sveta — napĺňa dusná atmosféra spoločenskej rozpornosti. Predstaviteľmi nevelkej, ale mocnej, svetu vládnúcej vrstvy je cézar-šašo Nero so svojimi augustiánmi, z ktorých vyniká jemnosťou a vkusom vzdelaný patricij Petronius. Názormi na pôžit-kársky štýl života nelíši sa od ostatných ani on, ale je predsa jedným z mála jasných zjavov bohorovnosť si namýšíajúceho Nerónovho dvora. Sám cézar, presahujúci ukrutnosťou a činmi hranicu šialenstva, predstavuje vrchol úpadku rímskej moci a kultúry. Na jeho podnet usporadúvané slávnosti, hostiny a hýrenie, prechádzajúce často v orgie, vrcholia požiarom Ríma a masovým vraždením kresťanov v cirkusoch, ktoré autor majstrovsky zachytil v monumentálnych davových scénach.
Proti pohanskému Rímu stojí Rím kresťanský, odlišujúci sa od tohto sveta prepychu, svojvôle a egoizmu chudobou, pokorou i novým chápaním života. Kresťanské učenie dobýja si pozície nielen medzi spoločensky najnižšími vrstvami, ale dostáva sa i medzi popredných predstaviteľov rímskej moci, ako je napríklad jedna z hlavných postáv románu patricij Vinicius, ba získava i svojich zarytých nepriateľov a prenasledovateľov typu Chilóna. Zrážka obrodného kresťanstva s vyžitou pohanskou morálkou kulminuje v prenasledovaní a vraždení kresťanov v arénach, odkiaľ si však morálne víťazstvo odnášajú fyzicky přemožení. K najpútavejším a najpôsobivejším z týchto scén patrí zápas obra Ursa s turom a zachránenie Lýgie, ktorá vytvára v tejto mohutnej epopeji spolu s Viniciom sympatickú dvojicu milencov. Rozpornosť oboch ideológií dokresľuje napokon impozantná víťazná smrť Petra i Pavla a všetkých mučeníkov na jednej strane — efektný Petroniov odchod zo života a pošmurný zánik Neróna i spoločníkov jeho šalenia na strane druhej.
Sienkiewiczovo umelecké majstrovstvo prejavilo sa najmä v presvedčivej charakteristike postáv a dômyselnej kompozícii dejovej fabuly. Jednotlivým postavám i spoločenským skupinám vedel autor dodať toľko životnosti, že ostávajú natrvalo typmi ľudského hrdinstva a statočnosti, lásky a ušľachtilosti, ale aj zvrhlosti, sebectva, ukrutnosti, ľudských vášní, slabostí a zbabelosti. Na Slovensku už vyšlo tuším viac ako päť vydaní románu Quo vadis... (?)

Tiráž knihy Quo vadis?
Na tiráži jednej jeho do slovenčiny preloženej knihy Quo vadis? z roku 1966 je napísané:
Z polského originálu Henryk Sienkiewicz: Quo vadis?, PIW, Warszawa 1954 přeložil Mikuláš Stano. Doslov napísal Ján Sedlák. Poznámky vypracoval Jozef Watzka. Návrh na obálku, väzbu a frontispice vypracoval Ivan Schur-man. Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1966 ako 147. zväzok edície Svetoví klasici, ktorú redigujú Miroslava Bártová a Ružena Dvořáková. Vydanie III, strán 557. Kníhtlač. Zodpovedný redaktor Jozef Nižnanský, technická redaktorka Emília Kučerová. Vytlačili Polygrafické závody v Bratislave. Náklad 53 000 výtlačkov. AH 34.87. VH 35.65. 301 — 133.4 — 1918 — 1268/1-65 — M-ll-61482. 61-600-66 Kčs 39.— B.

Čítanie na pokračovanie (česky)

Henryk Sienkiewicz :: Quo vadis
Kapitola 1. Vinitius
Petronius [1] probudil se teprve kolem poledne, a byl jak obvykle, silně znaven. Předešlého dne byl na hostině u Nerona, která se protáhla do pozdní noci. Od nějakého času začalo se mu zdraví kaziti. Říkával sám, že bývá jako zdřevěnělý, když se ráno probudí, a že nemůže nikdy sebrati myšlenky. Ale ranní lázeň a pečlivé hnětení těla od vycvičených k tomu otroků, urychlilo ponenáhlu oběh krve, probouzelo ho, vzkřísilo, vracelo mu síly tak, že z oleotekia, to jest z posledního oddělení lázeňského vycházel jako vzkříšený, s očima lesknoucíma se vtipem a veselím, omlazen, pln života, elegantní, tak nedostižný, že sám Otho [2] nemohl se s ním srovnávati — a pravdivý, jak mu říkali: „arbiter elegantiarum" [3]. Po oné hostině tedy, vstav pozdě, šel se vykoupat jak obvykle. Dva ohromní balneatoři [4] položili ho právě na cypřišovou „mensu", [5] pokrytou sněhobílým egyptským byssem, a dlaněmi, máčenými do vonného oleje, začali natírat jeho štíhlé tělo, a on s očima zavřenýma očekával, až teplo laconika [6] a teplo jejich rukou přejde do něho a vypudí z něho únavu.
Leč po jisté chvíli promluvil a otevřev oči, ptal se na počasí a na gemmy,[7] které klenotník Idomenes slíbil dnes na ukázku poslati. .. Objevilo se, že počasí je krásné, že povívá lehký vánek od hor albánských, a že gemmy nedošly. Petronius opět přivřel oči a poručil, aby ho přenesli do tepidaria, když tu za záclonou nachýlil se „nomenclator",[8] ohlašuje, že mladý Markus Vinitius, přibyv právě z Malé Asie, přisel ho navštívit.
Petronius poručil, by pustili hosta do tepidaria,[9] kam se i sám dal přenésti. Vinitius byl synem jeho starší sestry, která se před léty provdala za Marka Vinitia, jenž byl mužem konsulárním z časů Tiberiových. Mladý sloužil teď pod Korbulonem proti Parthům a po ukončené válce vracel se do města.
Petronius měl k němu jistou slabost, hraničící s náklonností, neboť Markus byl krásný, athletický mladík, jenž dovedl zachovávali jistou esthetickou míru ve všem, co Petronius vysoko cenil.
„Pozdravení Petroniovi!" řekl mladý muž, vcházeje pružným krokem do tepidaria, „nechať všichni bozi obdaří tě štěstím a obzvláště Asklepios [10] a Kyprida [11], neboť pod jejich obapolnou ochranou nic zlého potkati tě nemůže."
„Vítej v Římě a nechť ti odpočinek bude sladkým po vojně," řekl Petronius podávaje mu ruku ze záhybu měkké tkaniny, do níž byl zavinut ,,Co nového v Armenii? Co nového u zdi Parthské?"
Vinitius počal vyprávěti o válce, leč když Petronius přivřel víčka, tu změnil mladý muž předmět hovoru, vida jeho znavenou a poněkud vyhublou tvář, a začal se ho s jistou starostlivostí vyptávati na zdraví.
Petronius zase otevřel oči.
Zdraví!... Ne! Necítil se zdráv. Proto ho Vinitius odevzdal pod ochranu Asklepia a Kypridy. Ale on, Petronius, nevěří v Asklepia.... „Poslal jsem sice před dvěma léty do Epidauru tři tucty živých kvíčal a koflík zlata, ale víš proč? nuž, řekl jsem si: ať to pomůže, čili nic, neuškodí to jistě. Jestliže lidé ještě teď skládají na světě oběti bohům, tu si myslím, že asi všichni rozumují tak jako já. Všichni, vyjímaje snad mezkáře, kteří se pocestným pronajímají u porta Kapena. [12] Kromě Asklepia měl jsem též co činiti i s Asklepiadami, když jsem minulého roku byl churav. Věděl jsem, že to jsou šibalové, ale řekl jsem si rovněž: „Co mně to škodí!" Svět stojí o šibalství, a život je klamem. Duše je také klamem. Třeba však míti tolik rozumu, aby bylo lze rozeznati klam rozkošný od nemilého. Ve svém hypocaustum [13] poručím si vždy, aby topili cedrovým dřívím posypaným ambrou, neboť mám v životě radši vůně než zápachy. A co se Kypridy týče, toť dobrá bohyně! Doufám, že i ty teď dříve nebo později poneseš bílé holuby na její oltář!"
„Ano!" řekl Vinitius, „nedostihly mě střely Parthů, ale za to mě ranil šíp Amorův... zcela neočekávaně, několik jen stadií od brány městské."

(1846-1916) Pokračovanie je tu Klikni na odkaz:

http://www.kniznica.ys.sk/zobraz_text.php?sys_nazov=quo_vadis_henryk_sienkiewicz&firstin=1163532450&strana=2 

5

Přečtěte si na web stránkách: http://memento.junweb.cz  nebo www.kabrt.hewer.cz

Moje
webové stránky

 Cezmín: http://cezmin.wz.cz 
 Vianoce:
http://vianocesk.ic.cz
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
Slovania: http://slovania.czweb.org 
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.czweb.org 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  : http://cbrsk-chlebany.unas.cz
 
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz 
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz 
 Blog Jánska noc a iné:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
 
 Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
 
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
 Olympionik:
http://olympionikholub.wz.sk
 Sedmičkári:
http://rannisedmicka.wz.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

by Cezmín Slovakia 2006