wz
    
 
 

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

Rozhovor
Tu je originál fotografia...
 
 
Tu je kresba pani Janky z ČR...
 

Čiernobiela fotografia mojej osemdesiatkilovej maličkosti menom Anežka a volačkou Osembabka Kosačka

 

Moja volačka je

"OSEMBABKA K O S A Č K A"

 

Pred rokmi, keď som ešte ani nechyrovala o tom, že raz budem mať vysielačku a pôsobiť na CB pásme 27 MHz vzhľadom k faktu, že som technický antitalent, išla som so synmi autom na výjazd do hory. Inovecké pohorie je prekrásne a hlavne je v ňom dostatok vody, kopce od seba delia potôčiky a človek sa môže na každom svojom kroku hocikedy osviežiť, umyť a popočúvať zurčanie dnes už vzácnej tekutiny, vody.

Prežila som so synmi nádherný výlet, vysielalo sa z kopca do doliny a ostatné sa dozviete po prečítaní "rozhovoru", ktorý so mnou urobila pani Miroslava Vohralíková volačkou Mirka 42 Hradec Králové, vydavateľka CB mesačníka s názvom: "Výzva na kanále".

Přijede Kosačka?

ROZHOVOR

Takto se ptají mnozí síbíčkáři, když jedou na holické setkání i jinam na Slovensku. Pak mezi návštěvníky ji hledají podle typického kloboučku. Kosačka Horné Chlebany se od konce devadesátých let minulého století stala mezi síbíčkáři, nejen slovenskými, pojmem. Osmým rokem vydává vlastním nákladem časopis pro uživatele CB rádia na Slovensku. A klobouček? Ten je prý velmi slavný a po dědečkovi...

Začnu tím, že se zeptám na původ Tvé volačky a také tím, jak jsi začala s vysíláním na CB?

Najprv musím povedať, že CB rádiové vlny ma lákali od detstva vzhľadom k tomu, že sme si s bratom už ako malé deti robili najprv telefón z krabičiek od leštidla na topánky a drôtu a potom brat vyčaroval letovaním čosi na spôsob počúvania „za rohom". Bolo to niečo na spôsob vysielacieho rádia s horou šramotu a malý mikrofónik.
Volací znak Kosačka som mala asi dva roky pred samotným vysielaním na CB pásme a vymysleli mi ho synovia. Najmladší syn mal vysielačku ako prvý (na vojenčine bol na vysunutom pracovisku a dorozumieval sa prostredníctvom vysielačky s nadriadenými), po ňom si zabezpečil prostredný a tá zostala doma potom, čo sa oženil a odišiel z domu.
So synmi som bola na 2. ročníku najstaršej slovenskej súťaže CB poľný deň (rok 1997), prostredný syn mal vtedy volačku "Klinec", najstarší syn mal volačku "Kladivo" a aby bola pracovná úderka kompletná, mala som mať volací znak "Kosák". S tým som nemohla súhlasiť, keďže slovo kosák je mužského rodu a ja som žena, tak najstarší syn to vyriešil: Mamina, budeš "TÁ" Kosačka!
Síce morbídna volačka, no mala som istotu, že si ju nik nespletie s iným volacím znakom. Odvtedy ma doma volali Kosačka. Doma bola kopa srandy, napríklad Klinec zahlásil: "Pozor Kladivo, ide Kosačka a tá nás oboch skosí, lebo sme neurobili čo bolo treba!"
Na CB pásmo som sa dostala až po ženbe a odchode syna z domu. Nechal mi vysielačku, nadviazala som prvé spojenie do Nitry a priznám sa, nevedela som o čom mám hovorit' s neznámym človekom. Napokon som si povedala: hovor od srdca o tom, čo robíš, čo ťa baví, s kým sa stretáváš a čo ťa zaujímá najviac... Tým bola prekonaná beriéra pomyslného múru a začali sa debatné večerné a nočné kolečka hlavne s Tonym a slepotou postihnutým Vegom 3 Nitra. Zvučné boli debatné volačky Dževel, Taxameter, Bliko, Kofola a s nádhernou výslovnosťou slovenského jazyka a zvučnosťou hlbokého hlasu, pán Garone Nitra. Potom už nasledovali volačky Rádio Awas Nitra, Delta Nové Mesto nad Váhom, Rádio Šimon, Laco Levice, Marconi a Lacko Partizánske, z portejblovania Janko Palúdzka, Dominik Ružomberok, Jožko Železnô, Janka Prešov a ďalší.

Co Ti utkvělo za několik let zpátky v paměti, jako pěkná expedice či příhoda kolem vysílání?

V pamäti mi najviac utkvelo čaro noci na kopci, kedy je človek odkázaný sám na seba a v tichu lesa môže nielen hľadieť dolu na blikotavo osvetlené dediny a mestečka, ale hlavne človek môže naplno vnímat' po vlnách éteru ľudskú blízkost' na diaľku. S portejblovaním je spojenou nádobou schopnost' prežitia vo voľnej prírodě s tým, čo človek má i nemá. Treba vedieť počúvať les a jeho život, mať rešpekt pred jeho obyvateľmi... Napríklad počas chodenia na Pansku Javorinu som sa stretla s líškou. Postáli sme obe, pozerali na seba, napokon sa zdvihla a odišla. Na vrchole Javoriny som v skorých ranných hodinách sledovala stádo muflónov a podarilo sa mi to, čo sa nepodarilo poľovníkom z obce Zlatníky, hoci chodili na postriežky. Napočítala som 90 muflónov v stáde a trvalo to vyše pol hodiny, čo sa predo mnou kľudne pásli... Bolo to nádherné ráno a viac sa mi už nepodarilo stretnúť muflónov na Panskej Javorine. Alebo stretnutie s diviačou rodinou... Vtedy mi nebolo všetko jedno, keďže to bolo nečakané stretnutie a spolu ich bolo sedem. Pať mladých kráčalo za svojimi rodičmi na vrchol kopca pod Javorinou... Zostala som stát' sťa prikovaná k zemi, ako kamenná socha a to mi zachránilo zdravie a možno aj život, keďže pri mladých sú divé svine veľmi nebezpečné. Azda päť minút bez pohnutia sa mi javilo večnosťou, kedy kanec na mňa hľadel nebezpečným pohľadom. Napokon sa rodinka pohla svojim smerom a mohla som pokračovat' aj ja, no podlamovali sa mi kolená, musela som si oddýchnut' po maximálnom vypätí a adrenalíne.
Nádhernou sa stala pre mňa chvíľa, keď som z diaľky dvoch metrov, ležiac za kríkom, sledovala pasenie piatich srniek s jeleňom... srnka mala krásne "čokoládové" oči a chvíľami bokom pozerala na jeleňa... I táto chvíľa trvala približne pol hodiny, kým sa neotočil vánok a nedal im signál, že tam je človek... To boli chvíle, ktoré sa mi zapísali hlboko do pamäte a srdca pri vysielaní a cestou k vrcholu Panska Javorina v Inoveckom pohorí.
Tou smutno-veselou príhodou na kopcoch bolo zlyhanie techniky. Trikrát som utekala z vrchu Panskej Javoriny domov do Chlebian, aby som aspoň z domu počula zopár ľudí po tom, čo mi dvakrát zlyhal zdroj a raz rádiostanica, a nemohla som ani len "pípnuť" do vysielačky na kopci po viac ako šest' hodinovom pešom výstupe s vyše tridstaťkilovým nákladom na chrbte.
Nedá mi nespomenúť krásny zážitok v čase mojej paťdesiatky. Od zamestnávateľa som dostala päť tisíc korún a namiesto kožucha či inej parády pre ženu som si kúpila vysielačku (muž vtedy hovoril, že mi zašibalo) a po vlnách éteru hovoriac o príprave na dôchodok, kedy som skonštatovala, že vysielačku mám, už len psíka by som potrebovala na cesty v hore..., ozval sa mi Twister Prievidza s tým, že mi psíka podaruje, len si musím pre neho prísť. Tak som v marcový deň mojich paťdesiatin, cestovala do Prievidze, kedy som po prvý krát osobne stretla človeka, s ktorým som dlhší čas komunikovala cez vysielačku. Na moje prekvapenie, pekinéz Mikino si ma vybral a ani sa odomňa nepohol, takže som si ho odnášala domov spolu s mikrovlnnou rúrou, tú mi pán Twister ponúkol v tom čase naozaj „za babku" a slúži mi dodnes. Vpísalo sa mi to do pamäte, kedže Mikino sa stal mojim domácim spoločníkom na viac rokov a jeho strata ma riadne zabolela pri srdci.

Jak se Ti bojuje s vysílací technikou, jako ženě?

Veselo! Faktom je, že som v istom zmysle technický antitalent a mám hlbokú úctu k bytostiam, ktoré technike rozumejú. Som iba užívateľkou CB techniky a nie domáci kutil. O moju techniku sa starajú synovia. Najmladší syn mi daroval polku anténu na portejblovanie a Allamat 295 rádiostanicu, prostredný syn mi zabezpečil bezúdržbové batérie a najstarší syn mi vyrobil doslova "na kolene" nabíjačku tak na veľkú, ako aj malé batérie a samozrejme, namontovali mi anténu na strechu a učili ma, ako si mám sama nabíjať batérie, montovat' techniku na kopci ap. Všetko sú to iba základné znalosti, ale myslím si, že CB je vo väčšine pre užívateľov CB techniky, tak sa „utešujem"...

Má to svoje čaro. Na kopce som chodila vždy iba sama a tak som bola odkázaná len na seba, presne tak, ako chodí na kopce v ČR Žán Braník. Vylezie človek na kopec a musí si zabezpečit' stožiar z dreva (treba mať so sebou sekerku a nôž na to, potom upevnit' anténu, treba ďalšie pomôcky lepiacou páskou počnúc, náhradnými konektormi a inými drobnosťami pokračujúc a PSV metrom končiac a napokon musí postavit' stan, či provizórny bivak, zabezpečit' si zdroj tepla - ohnisko a všetko s úctivým rešpektom pred pôvodnými obyvateľmi lesa...
Viac krát sa mi stalo, len čo som postavila anténu a bivak, začalo pršať a napokon v noci bola hviezdnatá nádherná obloha. Vždy to však stálo za vynaložené úsilie a námahu.

Připomeň nám, jak se zrodil Júnošík a Svatojánská muška? Jaké jsou s nimi starosti.

Istý čas som bola členkou CB rádioklubu Partizánske a robila som klubový časopis SCBR - CB Report v čase, keď bol Marconi Partizánske na vojenčine. Časopis vychádzal nepravidelne, iba 2-3 krát do roka a aj menej. Na Slovensku nebol dostatok pravidelných informácií o dianí na CB pásme. Takisto som istý čas distribuovala Výzvu na kanále pre jej záujemcov v SR a boli to doslova „partizánske chodníčky", (však Delta Nové Mesto nad Váhom s priateľmi z Moravy!?). Napokon Milan 42 vybavil, aby bola expedovaná Výzva na kanále na Slovensko a distribuovaná Cad pressom u nás, potom som už robila klubový časopis Júnošík a práve z uvedeného dôvodu, nedostatku pravidelných informácií. Založenie CBRSK klubu bolo podmienené vydávaním klubového časopisu, ktorý robím dodnes. Vďaka Milanovi 42 som sa do toho pustila, on bol mojou morálnou oporou a nebral časopis ako konkurenciu, naopak, obaja sme videli v tom prínos, vzájomné informovanie a dopĺňanie informácií o dianí na CB pásme.

Jak vypadá distribuce Júnošíku do Čech prakticky?

Distribúcia za hranice je stále pre mňa istým dobrodružstvom vzhľadom k faktu, že musím vycestovávať za hranice, aby som časopis odoslala čitateľom za menej peňazí (vďaka vlakovým režijným výhodám môžem cestovat' vlakom). Na Slovensku je drahé poštovné za hranice republiky. Najprv som cestovala do Českej Třebovej cez Bratislavu - na otočku. Keď zrušili vlakové prípoje, musela som sa podívat' po inej trase a dnes cestujem do Vlárskeho průsmyku.
Ráno o pol štvrtej odchádzam z domu na bicykli na železničnú stanicu v Bošanoch, kde mám motoráčik do Trenčína. Tam prestúpim do ďalšieho vlaku do Trenčianskej Teplej. Po hodine a pol čakania nasadnem do ďalšieho motoráčika a vo Vlárskom pr
ůsmyku čakám takmer hodinu na otvorenie pošty. Tu začína moje dobrodružstvo, keďže domov mám vlak z Várskeho průsmyku až o jedenástej hodine, tak idem na blízku colnicu a tam stopujem. Keď sa mi zadarí (naposledy ma viezol súkromný podnikatel' z Prahy, ktorý išiel pracovne do Považskej Bystrice, tiež "na otočku"), tak sa stopom dostanem do Nemšovej a tam mám autobus do Trenčína za pať minút deväť. V Trenčíne je to zase len takmer dvojhodinové čakanie na autobus buď do Piešťan a odtiaľ do Topoľčian, kde mám prípoj do Chlebian a pešo musím ísť na železničnú stanicu pre bicykel, ktorý som tam ráno nechala. Alebo cestujem autobusom do Bánoviec nad Bebravou a odtiaľ mám po polhodine autobusový prípoj do Topoľčian - autobus stojí v Horných Chlebanoch a znovu nasleduje dvojkilometrová pešia túra do Bošian pre bicykel.
Keď sa mi nezadarí stopovanie a zmeškám autobus v Nemšovej, tak čakám do desiatej hodiny na motoráčik z Horného Srnia a z Trenčianskej Teplej cestujem buď do do Piešťan a tam čakám na autobus smerom do Chlebian, alebo do Leopoldova, odkiaľ idem motoráčikom do Nitry a z Nitry autobusom do Topoľčian, kde mám prípoj do Chlebian a ako obvykle, zase pešo do Bošian pre bicykel.
Takže distribuovanie časopisu do ČR je pre mňa určitá jednodňová disciplína so spoznávaním nielen krás okolia, ale hlavne využitia viacerých techník dopravy, čiže cestovanie vlakom, autobusom, stopom, na bicykli a napokon pešia túra.
Akcia Jánskej noci vznikla vďaka Deltovi Nové Mesto nad Váhom, on je inak studnicou nielen dobrých nápadov, ale hlavne znalosti CB techniky a Tonymu Nitra (ten už momentálne na CB nepôsobí v Nitre). Som človekom noci, to znamená, že väčšiu časť činností (domácich prác) robievam v noci a počas noci voľakedy nebola žiadna aktivita okrem debatných krúžkov v Nitre. Robila som obecnú kroniku, spisovala som zvyky našej obce a u nás už zaniknutú tradíciu pálenia Jánskych ohňov, tak ma napadlo uviesť kultúru našich predkov na CB pásmo... Mohlo by byť nočné vysielanie z kopcov do dolín práve počas najkratšej noci roka, na Jána v čase letného slnovratu. Práve Delta Nové Mesto nad Váhom a Tony Nitra vymýšľali názov nočnej akcie, až to zostalo pri "svetielkujúcich Jánskych muškách". Oni ma povzbudzovali, aby som začala ako súkromná osoba, teda jednotlivec a nie klub s u nás už zabudnutou tradíciou pálenia Jánskych ohňov a vysielania po vlnách éteru. Tak vzniklo oficiálne "PRVÉ" nočné vysielanie v roku 1999 a vysielala som zo staroslovanského kniežacieho sídla Kostolec pri Piešťanoch, dovtedy jediného archeologického skanzenu na Slovensku. Povolenie a prípravu tak techniky, ako aj Jánskej vatry zorganizoval a zabezpečil Edison Hubina. Následne bol založený a na Ministerstve vnútra a kultúry zaregistrovaný CB Fan Rádioklub Slovakia "Kosačka" Horné Chlebany s klubovým mesačníkom, časopisom Júnošíkom.

Jak vidíš "život" na CB na Slovensku. Kolik je tam CB klubů?

Jednoznačne sa doba za pár rokov zmenila vďaka komunikačnej technike (mobilné telefóny, počítače, chaty atď). CB pásmo pomaly, ale isto mĺkne. No, tí, ktorí majú seriózny záujem o CB techniku a vysielanie po vlnách éteru, zostávajú verní a neodkladajú vysielačku do šuplíka. Napríklad v mojom okruhu počuteľnosti pán Včelár Zlaté Moravce - počas rokov sa stále prihlasuje expedíciám a komunikuje so svojou rodinou i cébečkármi. Už spomínaný Delta Nové Mesto nad Váhom, ktorého rádiová technika zaujíma celoživotne, Lozko mobil Topoľčianky, ktorý sa okrem zbierania starých rádií venoval aj motošportu a má krásne staré autíčko alebo Bliko Nitra - ten komunikuje so svojim bratom Kondorom v Trenčíne a nemalou mierou sa zaslúžil o dobré vzťahy medzi taxikármi a cébečkármi v Nitre (taxikári sponzorovali CB stretnutia nitrančanov na Jelenci pod hradom Gýmeš). Takisto Janko Paludzka - ten začal s CB potom, čo nemohol viac chovat' súťažnych holubov a dosiahol maximum, jeho holub sa stal olympijským víťazom vo svojej kategórii a mohla by som pokračovat' ďalej...
Na CB Slovenska máme niekoľko aktívnych ľudí, ktorí CB venujú svoj čas, energiu aj peniaze. Vo forme portejblovania je to náš známy portejblista Števko Zvolen, Tatko Karlo Žilina, Marconi Partizánske, Béďa Púchov s parťákmi astronomického krúžku. Vo forme propagácie CB Tiax (Albbert) Banská Bystrica, robí internetový časopis "73! v éteri" i Marconi Partizánske so Števkom Zvolen, ktorí robia najstarší cébečkársky klubový časopis SCBR - "CB Report". Vo forme organizovania stretnutí sú to CB klub Banská Bystrica spolu s SCBR stretnutiami Remata a Skalka, Silvestrovské či novoročné stretnutia organizované "CB rádioklubom Stredné Považie", no sú tu aj stretnutia "Borovce", "Turany" a "Tatry", ktoré organizujú rádioamatéri a chodia na ne vo veľkom aj cébečkári. Je viac "komornejších stretnutí cébečkárov, čiže menších a nie tak pravidelných, ako je napríklad Remata či Borovce.
Pokiaľ viem, máme na Slovensku aktívne kluby Spolok Veľká Javorina, CB rádioklub Žilina, CB a PMR Barbakan Banská Bystrica, CB Rádioklub Stredné Považie, CB rádioklub Trnava, znovu začal s aktivitami CB rádioklub Partizánske a samozrejme SCBR. CB klub Prešov nemá síce pravidelné stretnutia, ale stretávajú sa "Na čapáku". Možno ich je viac, no momentálne mi prišli na um tieto kluby, protipól - s aktivitami pred časom prestali CB kluby Piešťany, Levice, Nitra, Ružomberok, Zemplín a ešte pred nimi skončili s aktivitami CB kluby Bratislava, Šaľa, Žiar nad Hronom. Niektoré vydávali aj svoje klubové časopisy (Nitra, Piešťany, Bratislava, Žiar nad Hornom).
Potešujúce je to, že sa vždy nájde zopár zanietencov, ktorí oživujú CB pásmo na Slovensku a niektorí v celkom tichom regióne, však Ľubo Trebišov po novom prekrstený ako Monte Christo Kašov či Ondrej Jaklovce a Ferdo Rožňava... (?)

Co přináší za radosti i strasti tvůj činorodý život také mimo vysílání?

Moje radosti sú celkom prozaické a predsa veľmi hlboké a to sú chvíľky s vnúčencami. Stačí mi, keď prídu aspoň na chvíľu ku mne, pošvitoria, položia kopu otázok, povyskakujú po dome i v záhrade a ku šťastiu mi v tej chvíli viac netreba. Ku tomu si veľmi rada prečítam hodnotnú literatúru. Pre mňa je dobrá kniha zdrojom radosti a potešenia. Najnovšie čítam knihy súčasného slovenského autora pána Stanislava Hábera... Človeku dáva priestor k predstavám a hlavne jeho hravost' so zvratmi, aké by človek nečakal... A napokon množstvo tvorivých myšlienok vsadených do textov, ako drahokam umiestnený v zlatom kove... Núti človeka postát', zamyslieť sa, prehodnotit' a takých súčasných autorov nie je veľmi veľa...
A aké sú moje strasti(?)
Azda najväčšou strasťou pre mňa je boj s ľudskou tuposťou v myslení a cítení a choroby, ktoré sa nástojčivo prejavujú pri akomkoľvek oslabení organizmu. To, čo človek v mladosti zanedbal (okrem iného aj také banálne veci, ako sú nevyležané chrípky a prechladnutia) si teraz v starobe žiada svoju daň aj s úrokmi v podobe rôznych neduhov, ale nevzdávam sa a snažím sa s tým žiť, ako najlepšie viem a hlavne môžem. Keď mi lekári zakázali chodenie na kopce s nákladom na chrbte a bicyklovanie, začala som sa zaujímat' o robenie www stránky, a tak väčšinu času sedím pri počítači robením časopisu a www stránok, zatiaľ ich mám osem: spísaná je história obce, svadobné zvyky, sviatky Veľká noc, Vianoce, Jánska noc s históriou Keltov, osobná stránka, ktorej žartovný názov vymysleli synovia na základe mojich "znalostí" techniky: „Múdra ako rádio", o pani Prírode a samozrejme stránka venujúca sa CB na Slovensku. Na iné mi akosi nezostáva čas, veď to sama poznáš, koľko času Ti zaberie urobenie len jednych novín, a to si profesionál a ja iba taký malý fušér - amatér.

Díky, Kosačko, za všechny aktivity, na pásmu CB, s obecní kronikou i webovými stránkami - ještě jsi zapmněla to poslední - vystoupení v besedě na televizi JOJ. Joj! Jeden nemůže uvěřit, co vše se vejde do jednoho lidského života - a to ještě není dávno všem dnům konec. Přejeme pohodu do dalších vysílacích i nevysílacích, tvůrčích i všedních dnů.

Rozhovor viedla: Mirka 42 Hradec Králové

(volačkou Mirka 42 - na foto zo stretnutia rádioamatérov v Tatrách 17.november 2007.)

Výzva na kanále odkaz: http://www.volny.cz/milan42/vyzva.htm

 

 

Moje
webové stránky 
Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Viktorian http://viktorian.wz.sk

 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.wz.sk
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.wz.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Späť| Obnoviť | Dopredu