Múdra ako rádio
wz

.

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.
Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.

Na tomto svete nič nie je zadarmo!

Einsteinovo heslo znie: "Nie všetko, čo počítame, sa dá spočítať (hodnota),  nie všetko čo spočítame, sa počíta (cena). Čo je pre jedného drahé, je pre iného lacné, čo je pre niekoho dostupné (zdravie), je pre iných nedostupné (napr. nevyliečiteľná choroba)".  V hodnote a cene je veľký rozdiel, preto si význam, pojem a obsah neradno mýliť.


Narodila som sa v utorok a dnes 26.2.2012 o 14:25 hodine mám:
766 Mesiacov
3336 Týždňov
23357 Dní
560568 Hodín
33634106 Minút
Chcete vedieť aký bol deň. keď ste sa narodili a koľko rokov, mesiacov, týždňov, dní a hodín ste na svete, v tomto veľkom slzavom údolí? Nič ľahšieho, kliknite si na odkaz
TU!

Kto som? 

"Najväčšia istota je neistota."

Niekto sa narodí, niekto zomrie, niekto slávi narodeniny a niekto plače...Toho ale je na tomto svete, čo sa deje v každej sekunde života, ktorý žijeme tu a teraz.

Keď kydali hnoj

Narodila som sa práve keď kydali, teda chystali a vyvážali hnoj pod zemiaky na roľu. Bolo to po dobre známom historicky spečatenom znárodnení panských a iných majetkov v roku 1948. Čuduj sa svete, mňa tiež skoro znárodnili...  ale o tom potom... ako hovorieva známy a sympatický politik veľkej národnostnej (nie národnej, v tom je rozdiel) menšiny, Béla Bugár. A dali mi meno Agnes, lenže farár ho zapísal nie ako bolo v kalendári, ale "Agneša." Vraj moja matka čítala v knižke o sv. Anežke českej a meno sa jej veľmi zapáčilo, preto ma tak dala pokrstiť. Chcela, aby do rodného listu napísali meno Anežka, ale PÁN farár rozhodol, že to bude Agneša a hotovo, bol autorita a matka viac k tomu nepovedala nič a MALA povedať, trvať na svojom.

Meno Agneša sa mi ani trochu nepáčilo, ale volali ma doma Anežka a tí, ktorí nevedeli človeku od srdca povedať pekne jeho osobné meno, ma volali Aneša. Oslovenie Agneša či Aneša sa mi z duše protivilo a kto mi tak hovoril, tomu som neodpovedala a zdúvala som sa vo vnútri: „nech si tak hovoria koze, krave a kobyle a nie mne“, to som si myslela. Keď som upozornila, že sa volám Anežka, tak mi náročky hovorili Aneša, len aby ma nahnevali a tak som si to prestala všímať a vytrvalo som neodpovedala, keď mi hovorili Aneša, až ich to po čase prestalo baviť.

Spoznala som dedinskú „OVODU“ (dnes sa to nazýva materská škôlka), ktorú si dodnes pamätám, tak silno na mňa zapôsobila. Zriadili ju v dome „Nemca“ prisťahovaného do obce niekde od Handlovej. Inak, v „ovode“ som sa zdržiavala iba keď matka upratovala, vtedy ma súdružka učiteľka nechala hrať s takými hračkami, o akých sa mi doma mohlo iba snívať. Do „ovody“ som sa teda dostala len preto, lebo matka tam upratovala a privyrábala si konečne aj korunky po čase bez práce, teda čase biedy, hladu, strachu a utrpenia, keďže jej muž, to ako môj otec, vraj pchal nos tam, kde nemal.

Otec založil v dedine Miestne roľnícke družstvo, čo bolo podnetom k rozporom medzi ním a niektorými gazdovcami. V spoločných družstvách videl perspektívu väčšej sebestačnosti s potravinami pre celok. Potom odišiel robiť „náborčího“ do družstiev, teda presviedčať o prospešnosti spoločného hospodárenia na poliach a s dobytkom, domácimi zvieratami. Medzitým, keď prišiel domov, chodieval aj na návštevu k bratrancom, takže s nimi udržiaval rodinné styky a jeden z nich ufujazdil za hranice po čase znárodnených majetkov pánov, kulakov a po čase Bartolomejskej noci, kedy boli do „útulných obydlí“ premiestnení duchovní vodcovia – farári, ľudovo zvaní aj „krížikári“.

Logika vtedajších „Mikulášov“ (Červení Mikuláši každému komu mohli darovali byt v rekvalifikačných centrách Ilava, Leopoldov, Jachymov, Plzeň - Bory, Pankrác atď.) bola vskutku originálna. Otec mal vedieť, že jeho bratranec odíde nadobro z republiky a teda ak to vie a povie im to, tak bude len napomáhačom, no musí byť potrestaný zato, že to vedel a povedal. A keď to nevedel, tak musí byť potrestaný zato, že to nevie, aby to povedal. A rozsudok znel trest smrti!

Až hen, pán prezident v Matičke Prahe zmenili trest smrti na dvadsať rokov nútenej dovolenky, kde si bude v každom prípade chladiť hlavu v samotke a kúpať sa vo vlastnom pote a krvi. Ku tomu sa bude pod zemou zahrievať (aj sprchovať „morskou vodou“ z vlastných zdrojov, teda potom čo sa z neho rinul) pri dolovaní hmoty na výrobu uránu. Bodka.

Vraj som bola presne ako malý anjelíček, čo predstavovalo veľmi pekné modrooké, kučeravé, blonďaté dieťa a mali ma radi tí, čo prišli so mnou do styku. Len škoda, že si ich lásku vôbec nepamätám, skôr si pamätám ako ma posielali „materi do...“  a „...nech ide tá žobrač preč od dverí nášho domu“, „...pôjde do basy ako jej „otiec“, „...dolámem jej nohy, keď bude chodiť po našom pozemku a vyžierať naše ovocie v humne“ a podobne.

Pes a koza... tak to boli moji ozajstní priatelia a spoločníci, ku tomu aj najvernejší ochrancovia a živitelia. Koza mi (a nielen mne) dávala mlieko a pes ma bránil pred násilnými chalaniskami ulice... Rexo bol veľký čistokrvný ovčiak ešte otcom vycvičený a čo dokazoval robiť, to málo psov vedelo. Ťahal ma v zime na saniach, v lete ťahal z hája za dedinou vozík naplno naložený drevom (drevo sme vozili ako to robia dnes cigáni!) Mal vyrobené kožené „kantáre“ na „kočírovanie“, ako to vidno na súťažiach psích záprahov. Matka chodila do hája píliť agátové drevo na zimu a my sme jej samozrejme pomáhali, lebo sme nemali peňazí na uhlie. Museli sme dávať pozor, aby nás nevidel obecný hájnik, inak by sme museli platiť pokutu (a ktovie z čoho...). Rexo bol stopár, ale keď dostal príkaz, tak nikdy neutekal za zajacom či inou zverou. V čase biedy nám ale veľmi pomohol, lebo nám chytil zajace a doniesol domov, nezožral, čakal na odmenu od matky, kocku cukru.

A moja koza... to bolo krotké tiché stvorenie, ktoré vedľa mňa či predomnou kráčalo na svah za dedinou na pašu alebo po poľnej ceste smerom k háju Lieština či Agačina, kde bolo plno kadejakých hlohových, šípkových a lieskových kríkov... a keď sa napásla, ľahla si na zem tesne ku mne, doslova sa pritúlila a ja som jej rozprávala o všetkých krivdách sveta, niekedy som si s hlavou položenou na jej boku aj pospala. Mala krásne veľké hnedé srnčie oči a vedela plakať ako človek, slzy jej stekali ako človeku. Keď raz po daždi zabehla do ďateliny a zdulo ju, plakala, ležala na boku a museli jej preklať bok, aby vyfučala a nezdochla. Plakala som s ňou a bolelo ma to aspoň tak, ako ju. Ušla a tak to dopadlo. Potom trochu menej dojila, ale keď sa z toho dostala, už viac sa do mokrej ďateliny nedostala a dojivosť bola znovu vysoká, veď nám dávala takmer 4 litre na „pôdoj“.

Údernícke roky a žeravo červené pionierske sľuby, to bol čas, kedy som nastúpila do základnej školy. Ako ťažko mi bolo zvykať si nato, že nemôžem ísť na lúku von vtedy, keď sa mi chce a keď túžim byť pri potoku či v háji za dedinou s milovanou kozou „Ančou“ a psom Rexom. Strach bol silnejší, čušala som, ani „na latrínu“ som sa radšej nepýtala, len aby som nedostala čierny bod, ale keď som vyšla z nej a kým prišla matka domov... obliezla som stromy a ochutnala všetko ovocie ktoré rástlo a dozrievalo ako prvé na humnách... Vďaka štvornohému priateľovi Rexovi som mohla zavčasu utekať, keď  zbadali, že niekoho majú za domom v humne na strome.

Pioniersky sľub bol zložený, veď ma musela škola prevychovať, aby som nešla v šľapajách svojho otca „protisocialistického živla - basistu“... Na výkres napísať pioniersky sľub, vymaľovať vodovými farbičkami a poďho „slávnostne predniesť...“ (v teplákoch a galošiach, vtedy boli tepláky dedinský hit v obliekaní, lebo na drahšie veci u mnohých nebolo financií).

Pionierska šatka sa krásne vynímala na rohoch kozy tetky Kozy ( to nebola moja koza Anča, tá nemala rohy, ale koza tetky, ktorú prezývali Koza, lebo nosila na hlave taký čepiec, že vyzerala ako jej koza s rohami).

Keď som sa naučila písať, napísala som svoj prvý list „otcovi republiky“, ako o prezidentovi hovorila súdružka učiteľka a čuduj sa svete, on si nás (to ako mamu, mňa a brata) pozval na hrad a daroval mi rozprávkovú knižku "Sůl nad zlato" a bábiku s vlasmi so sľubom, že otec sa mi čoskoro vráti domov. Nevrátil sa a bábika skončila na susedovom hnoji, ale knižka bola zodratá od toho, ako často som ju vyťahovala a čítala pri pasení kozy a čakaní na dodržanie slova súdruha prezidenta, že otec čoskoro príde z Jachymova... Neskôr mi matka musela knižku znovu kúpiť v hlavnom meste Československa v Prahe pri neviem koľkej návšteve portejblového bivaku otca v Jachymove.

Odišli a neznárodnili ma...

Stalo sa, matka vážne ochorela z ťarchy prenasledovania, vypisovania listov na ministerstvá, prezidentskú kanceláriu atď. a ľahla do postele tak, že nemohla vstať z nej a čo teraz? Prišli z úradu a veľmi starostlivo, vraj len „dočasne“ nás vezmú do detského domova, lebo chorá matka sa o nás nemôže starať. Už vtedy platilo, že dočasné trvá desaťročia... matka odmietla ich starostlivosť s tým, že jej susedy pomáhajú a ja... hľadela som na „súdružky“ ako na diablov, čo ma chcú odviesť do pekla od môjho štvornohého kamaráta Rexa a kozy Anče. Matka po psychickom tlaku čo na ňu robili chytila hysterický záchvat a kričala:

-„Už ste mi zobrali muža, ešte aj deti mi chcete ukradnúť? Zabite ma hneď, lebo inak sa ja zabijem a potom si moje deti zoberte a zožerte aj ich!“ Také a podobné zúfalo nešťastné a nahnevané výkriky bezvládnej chorej matky si súdružky vypočuli a samozrejme, dodalo mi to chuti a povedala som im, že aj ja sa zabijem, keď ma prídu zobrať a pustím na nich svojho kamaráta Rexa, aby ich dohrýzol... a ušla som von za dom na svoj obľúbený orech, kde som dlho plakala a odmietla z neho zísť dolu, kým neodídu z nášho domu.

Odišli a neznárodnili ma.

Nastali tvrdé časy pre mňa i brata, musela som sa o matku starať, cez prestávky v škole chodiť podkladať nočník, ohrievať jedlo s čajom na petrolejovom variči, po príchode domov zo školy učiť sa variť a to som mala 9 rokov. Brat robil všetky „chlapské roboty“ okolo domu. Prevliekala som prepotené ťažké posteľné prádlo a prala spolu s ostatným šatstvom v plechovej vani. Rumpeľ to istil, keď  malo byť prádlo čisté, musela som riadne pritláčať k „rumpľu“, čo ma vždy vysililo. Máchanie prádla bolo najprv pod mostom v potoku, no aby sa predišlo udaniam na sociálnom, matka rozhodla, že brat bude ťahať vodu zo studne a ja budem pláchať prádlo na „nálepku“ pred domom, aby čo najmenej ľudí videlo ako 9 a 13 ročné decká doma drú. Drela som s ťažkým srdcom, ale pred sebou som mala obraz súdružiek a mreže detského domova... uniesla som všetko.

No ťažko, veľmi ťažko som niesla to, že matka Rexa predala nejakému bačovi k ovciam. Týždenné odmietanie jedla, plakala som v kuse, do školy som chodila so zajačími červenými očami a matku som v tej chvíli z duše nenávidela zato, že mi môjho najlepšieho kamaráta predala. Nemala ho čím kŕmiť, veď to bol taký vyše 50 kilový kus, no ťažko mi to mohla vysvetliť, sama by som radšej nejedla a dávala jemu, len aby bol s nami... no po čase, keď sa upravila situácia, som mala ďalšieho fantastického psa menom Čaďo, kríženec rodov čistokrvného vlčiaka a pravého vlka.

Do meštianky som chodila v okresnom meste a to bol pre mňa hotový trest. Ráno som sa vždy lúčila so svojou už druhou kozou Ančou, (pravá podoba tej prvej, len vemeno mala trochu menšie) ktorú som dojila. To bola moja najlahodnejšia „superdior“ voňavka, ktorú ale mestské slečinky neznášali a sťažovali sa učiteľke, že páchnem, teda smrdím hnojom. Nuž, každé ráno podojiť kozu, umyť sa a utekať na autobus do školy... Aj ma to istý čas trápilo, ale potom som si povedala, že mi je moja koza milšia ako desať spolužiačok a  uľavilo sa mi.  

 Titul človeka v človeku

Základná škola skončila a hor sa do fabriky zarábať peniaze, lebo otec, ktorý sa medzitým vrátil a bol už doma, nemal prácu a „matka živiteľka“ zarábala na celú rodinu toľko, že by sme pokapali, nebyť humna s ovocnými stromami, lúky na seno a role na zemiaky, kukuricu a repu, kde sme si dorábali nutné produkty na obživu a  zberali ovocie zo stromov. Otcovi po našej návšteve na hrade súdruh prezident odpustili 7 rokov z trestu a k tomu ešte takmer tri roky za dobré správanie, takže z nútenej dovolenky v Jachymove prišiel domov skôr, ako za nasúdených dvadsať rokov.

Z fabriky nasledoval prestup do modrej armády a poďho do iného života vydajom za takisto „modroodenca“ - železničiara - kolegu. Zostala som domáca a vychovávala naše tri deti takmer do dospelosti; stavba domu, riešenie rodinných a iných ťažkostí, dobrovoľná práca v knižnici, rôzne iné záujmy... tak ubiehali roky života. Štúdium samozrejme nehrozilo... zostala som ako samouk a prehrýzla sa tak až do terajšieho dôchodkového veku. Vraj ako seniorka mám šancu ešte chodiť do školy a získať aj maturitu a pri ďalšom štúdiu i titul... Stačili mi v "červených časoch" dva pokusy o večerné štúdium, kde ma, ako inak, neprijali pre „nedostatok miesta“, o čom som ani mužovi nepovedala, ale za pokus to stálo vtedy...

Život mi dal také vzdelanie, aké mi škola NIKDY dať nemohla a zaklincujem to. Všetko je tak, ako má byť. A basta.

Hough!

 

A kto som?

Chcela som byť múdra s titulmi pred a podľa možnosti aj za menom... napokon... stala som sa iba človekom v človeku a to v žiadnej škole, už či socialistickej, kapitalistickej  alebo demokratickej, neučia!

 

Výroky, citáty, myšlienky, príslovia: KTO...

Kto bol stvorený na to, aby miloval, bude milovať všetkých, i keď nimi bude nenávidený. (Alexej Nikolajevič Arbuzov)
Kto dáva chudobnému, požičiava Bohu. (Victor Hugo)
Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou. (Sokrates)
Kto chce počuť úprimný hlas svedomia, musí vôkol seba a v sebe vytvoriť ticho. (Arturo Graf)
Kto chce vládnuť, musí najprv ovládať seba.(Nemecké príslovie)
Kto ide do tŕnia, musí si vziať čižmy. (Dánske príslovie)
Kto iných nemiluje, sám sebe ubližuje.(Anglické príslovie)
Kto je malému daru nevďačný , veľkého je nehoden. (Nezistené príslovie)
Kto je naozaj trpezlivý, znáša s rovnakou duševnou silou kríže ponižujúce i kríže, ktoré sú u ľudí vo veľkej vážnosti. (František Saleský)
Kto je ovocie, má pri tom myslieť na tých, čo vypestovali ovocné stromy. Kto pije vodu, má myslieť na prameň. (Ázijské príslovie)
Kto krivo prisahá, toho Boh zabije. (Slovenské príslovia)
Kto ma nechápe, nemôže byť hoden mojej lásky. (Charles Pinot Duclos)
Kto ma za chrbtom ohovára, ten sa ma bojí, ale kto ma chváli do očí, ten mnou opovrhuje. (Čínske príslovia)
Kto miluje nejakého človeka opravdivou láskou, miluje všetkých, miluje svet, miluje život. (Erich Fromm) (* 23. marec 1900 - † 18. marec 1980) nemecký filozof.

Kto miluje svojho psa, musí milovať aj jeho blchy.(Africké príslovie)
Kto miluje, toho priam ženie oddať sa bez výhrad milovanej osobe. (Edith Stein)
Kto naozaj miloval a je sklamaný, je ochotný skôr nežiť, než nenávidieť. (Auguste Marseille Barthélemy)
Kto nemá bohatých rodičov, môže mať bohaté srdce. (Anglické príslovie)
Kto nemá chuť pracovať, ten stratí ihlu i náprstok. (Talianske príslovie)
Kto nemá chuti, ľahko sa vykrúti. (Slovenské príslovie)
Kto nemá národ, ten nemá ani Boha! Buďte si istí, že všetci tí, čo prestanú chápať svoj národ a strácajú s ním spojenie, strácajú zároveň vieru otcovskú, stávajú sa buď ateistami, alebo ľahostajnými. (Fiodor Michajlovič Dostojevskij)
Kto nemiluje, je väčší primitív ako ten, kto nič nevie. (Georges Duhamel) (* 30. júna 1884 Paríž, Francúzsko – † 13. apríl 1966 Valmondois) bol francúzsky spisovateľ.
Kto nemyslí na svoj duchovný prospech, nemôže prospievať druhým. (Pavel Kosorin)
Kto nie je milovaný, je vždy i uprostred davu sám. (Josef Kajetán Tyl (* 4. február 1808 – † 11. júl 1856) bol český dramatik a spisovateľ
Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. (Bis dat qui cito dat) - (Latinské výroky)
Kto sa má dnes radovať, nemá s tým čakať do zajtra.(Nemecké príslovie)
Kto sa ohňa chráni, toho neopáli. (Slovenské príslovie)
Kto stratí zdravie , stratí veľa , kto stratí priateľa, stratí viac, ale kto stratí ducha, stratí všetko. (Španielské príslovie)
Kto v láske hlavu stratí, celý život platí. (Jacques Deval) * 27. jún 1895 Paríž, Francúzsko – † 19. december 1972 Paríž, Francúzsko) bol francúzsky dramatik a scénarista.
Kto veľa hovorí, málo myslí. (Carlo Alberto Pisani Dossi)
Kto vidí čerta za každým rohom, riskuje, že raz prehliadne diabla priamo pred sebou. (Pavel Kosorin)
Kto vie dobre klamať, akoby vedel o jeden jazyk viac. (Arménske príslovia)
Kto víťazí nad ľudmi, je mocný. Kto víťazí nad sebou je najmocnejší. (Lao-c')
Kto vysoko lieta, nízko padá. (Slovenské príslovie)
Kto žije podľa prírodných zákonov, stane sa šťastným, kto ich posudzuje, nešťastným. (Konfucius)

 

 

 ZMYSEL ŽIVOTA

Jedna Jungova myšlienka hovorí niečo v tomto zmysle: " ŽIVOT JE!" už či má zmysel a nezmyselnosť, prosto JE. Ide o to, čo preváži u konkrétnych ľudí. Môj názor je, vonkoncom nepotrebujem  hľadať žiadny zmysel života, v živote a o živote, keď viem a uvedomujem si, že život sám osebe je zmyslom. Už len ten fakt keď človek vezme na vedomie, že život ide ďalej so mnou (s nami) či bezomňa (bez nás)... hovorí sám osebe o zmysle samotného života. Smrť okolo nás berie ľudí doslova ako dobytok na jatky a život ide predsa ďalej, slnko svieti, voda tečie, vtáky lietajú, stromy šumia, tráva rastie... tak načo ešte vyhľadávať zmysel života? Naopak, prijať život, teda zmysel za svoj a žiť ho s plnou zodpovednosťou za seba a svoje konanie či ničnerobenie, svoje zdokonaľovanie sa v myslení,  chápaní, prežívaní, vnímaní atď., to je treba a nie vyhľadávanie akéhokoľvek zmyslu života.

Že by sme dnes ešte stále boli v jaskyniach, ak by sme takto brali život ako hovorím?

Je človek šťastnejší, zdravší, veselší, spokojnejší, keď si vymýšľa zmysel niečoho, čo už v samotnej podstate zmysel má?

Všimnime si, koľko energie vynaložia ľudia na hľadanie zmyslu života a hocijakého iného zmyslu, koľko si vyrobia trápenia, utrpenia, bezsenných nocí a nielen sebe samozrejme, ale i svojim blízkym, priateľom, známym... a koľkí kvôli tomu prepadnú drogám, alkoholizmu, promiskuite atď., až kým im to raz nedôjde do "palíc" a nepochopia, že život sám osebe je zmyslom. Vtedy vlastne nájdu samí seba. No to, že seba nemajú nie je chybou života a jeho zmyslu, ale ľudskou obmedzenosťou, že človek (ľudia) nevie prijať danosť takú, aká je, teda život (i ten svoj život) a aj svoje konanie v ňom so všetkými dôsledkami a následkami, ako holý fakt.

Boh stvoril nebo a zem, tvoril všetko šesť dní a na siedmy deň odpočíval... Boh netvoril nezmyselné veci, tie tvorí a vyrába si len človek, keď už nič iné nie je dosť dobré na pochopenie zmyslu života...

Starnutie je zložitý proces. Človek už nevládze robiť toľko, koľko by chcel, už nedôjde všade, kam by chcel, už nevidí tak dobre ako predtým. To všetko môže viesť k pocitu zbytočnosti, hlavne ak si to myslia aj jeho najbližší a dávajú mu to pocítiť. Niekedy to vedie ku vzbure, keď starý človek vyhlási „veď aj vám ešte ukážem". Inokedy k apatii „je mi to jedno, nezaujíma ma to".
No tento žalm nás vyzýva, k inému postoju ku starobe:

„Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať" (Ž 95, 14).
Uvediem časť z neho: „
Dobre je oslavovať Pána
a ospevovať meno tvoje, Najvyšší;
za rána zvestovať tvoju dobrotu
a tvoju vernosť celú noc
na desaťstrunovej harfe a na lutne,
spevom a citarou.
Lebo tvoje počínanie Pane, ma napĺňa radosťou
a plesám nad dielami tvojich rúk.
Spravodlivý sťa palma zakvitne
a vyrastie sťa céder z Libanonu.
Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom,
v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať.
Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie,
úrodní budú a plní sviežosti;
a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý
a neprávosti v ňom niet.

Ak si sa celý život usiloval kráčať po Božích cestách, tak aj teraz, v starobe môžeš prekvitať už nie len tento svet, ale pre uvedené Božie nádvoria. Napínaj svoje srdce láskou a prejavuj ju svojim najbližším, svojimi postojmi i rečou dávaj najavo, že si už bližšie k Bohu než k tomuto svetu. Aby sa tak prejavila tvoja múdrosť nadobudnutá vekom a poznávaním Boha a jeho diela.
No možno si, človek, povieš:

"Nekráčal som po Božích cestách, akože môžem teraz prekvitať?"

Nuž pre teba je čas staroby najprv časom pokánia, ktoré ťa však povedie k tomu, že aj tvoje putovanie k Bohu bude napokon radostné a plné ovocia. Uvidíš ho na svojich najbližších, keď im dáš príklad pokánia a ukážeš im milujúce trpezlivé srdce. Určite nie je ľahké starnúť.  Všetci, ktorí máte k tomu ešte ďaleko, môžete svojím blízkym pomôcť, aby staroba bola pre nich časom prinášania ovocia a očakávania na stretnutie s Pánom, keď „Boh zotrie každú slzu z našich očí a uvidíme ho z tváre do tváre".
„Môj Bože, prosím ťa, veď ma k pokániu za zlo, ktoré som popáchal, a ku vďačnosti za všetko dobro, ktoré si skrze mňa konal a ešte vykonáš." Tichý povzdych staroby!

STAROBA A STARNUTIE ČLOVEKA Z INEJ STRANY

 

Žiť starobu...


"Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti". Ž 92,15

 

V inej sekcii som písala o starých ľuďoch (teda aj o mne), čím môžu prispieť k pohode pracujúcich, teda aktívne činných mladších ľudí. Jednalo sa o hromadnú dopravu a pokračujem zase tou hromadnou dopravou, keďže je stále dosť mladých ľudí, ktorí otvorene vyjadrujú svoju nevôľu vidiac sedieť starých ľudí v hromadnej doprave práve v čase špičky, keď idú domov z práce či zo škôl.  Je potrebné osvetliť a ujasniť si veci okolo starnutia a staroby. Podľa poznámok mladých som usúdila, že nie sú informovaní a majú naozaj malé, ak nie žiadne vedomosti o procese starnutia a samotnej starobe človeka ako takého. To sa stáva zdrojom predsudkov a omylov mladých voči starým ľuďom. Nezabúdajte, vy mladí, že život naozaj veľmi rýchlo letí a vy takisto spejete k starobe. Mohli by ste sa aspoň zamyslieť predtým, ako vypustíte nemiestne poznámky na adresu starých ľudí v MHD. I vás život raz vrhne do náručia staroby a nezastaviteľného starnutia organizmu.
Mala som veľmi rada svoju starú mamu a vždy ma vedela potešiť jej pochvala, keď som jej doniesla zemiaky z pivnice alebo urobila nákup v obchode či priniesla vodu zo studne. Pochvala starej mamky bola pre mňa vzpruhou a povzbudením konať dobro. Tešilo ma, keď sa stará mama na mňa zakaždým usmiala, keď som urobila nejakú službičku hovoriac, že si dláždim cestičku do neba.  Vďaka nej som sa naučila hľadieť na starých ľudí tak, že som ich vždy pustila sadnúť v autobuse a vo vlaku. Napokon som opatrovala istý čas otcovu matku, ako aj vlastnú bezvládnu matku na vozíku a faktom je, že najlepšou školou pre človeka je život sám. To sa stáva zdrojom životnej energie a aj istej múdrosti.

Aký vlastne je proces starnutia človeka, staroba?
Mnohí redukujú starnutie na úsilie udržať si vitalitu, rôzne aktivity a vonkajšie príznaky mladosti. Markantný rozdiel je medzi kalendárnym a biologickým vekom.

Starnutie nie je pre človeka choroba, ale určitý zákonitý, nezvratný a postupný fyziologický  proces, teda normálne prirodzené obdobie života. V starnutí sú veľké individuálne rozdiely a obdobie staroby môže byť nielen osobným, ale aj spoločenským problémom. Problematika starnutia je naozaj komplexná, má svoj biologický - somatický charakter (šedivé vlasy a vrásky), psychologický charakter (apatia) a sociálny charakter (odchod do domova dôchodcov či penziónu). Málokto vie chápať starobu a nieto ešte s ňou aj sympatizovať, všakže.

Inak, podľa medzinárodne uznávanej konvencie, ktorú navrhla zdravotnícka organizácia (WHO), starobu možno deliť na

starší vek:  od 60 - do 74 rokov,  (podľa iných kritérií "mladšiu starobu" od 65 do 74 rokov)

pokročilý vek - vlastná staroba  od 75 - do 89 rokov a (podľa iných kritérií "strednú starobu" od 74 do 84)

pokročilý vek, vlastná staroba, dlhovekosť - od 89 rokov  hore (podľa iných kritérií od 85 do 90 rokov "staršia staroba" - staroba)

Obdobie nad 90 rokov sa nazýva "DLHOVEKOSŤ" alebo inými slovami "KMEŤOVSKÝ VEK".

A práve konečná etapa starnutia je staroba.

Ľudovo sa hovorí: Keď má človek sedem rokov, je ešte malé dieťa a keď má sedemdesiat je ZNOVU DIEŤA". Je to čas akéhosi úniku do spomienok na mladosť.

O starobu sa zaujíma veda zvaná  GERONTOLÓGIA - skúma zmeny psychické, somatické, sociologické. Takže starý človek je odborne nazývaný GERONT. Gerontológické alebo geriatrické, gerontické ošetrovateľstvo je zamerané na starostlivosť o chorých ľudí. Mnohí gerontológovia sa snažili nájsť príčinu starnutia, no výskumy boli iba čiastočné. Podľa nich odborne vyjadrené: "starnutie znamená priblíženie sa k vyčerpaniu rezervnej kapacity". Odborné teoretické knihy hovoria o biologickom starnutí vnútornom (hľadá sa príčina starnutia v organizme človeka) a vonkajšom (skúmajú vonkajšie prostredie ovplyvňujúce starnutie).
GERIATRIA - je názov lekárskej špecializácie, ktorá sa zaoberá diagnostikou a samotnou liečbou zdravotných problémov starých ľudí, pričom starnutie sa vyznačuje morfologickými a funkčnými zmenami ako sú:

- psychické zmeny

- zmeny v sociálnom postavení

- anatomické - telesné  a funkčné zmeny

- zmena telesných funkcií

- telesná teplota

- zmeny v zmyslovom vnímaní a citlivosti

- zmeny v trávení

- zmeny vo vylučovaní

- nervovokostrosvalové zmeny

- kardio - pulmonárne zmeny

- sexuálne zmeny .

Starší človek sa obvykle musí prispôsobovať psychosociálnym zmenám a sem patria:

- odchod do dôchodku, vyžaduje si to finančné a spoločenské prispôsobenie

- presťahovanie ( do domova dôchodcov či k deťom)

- vyrovnávanie sa so smrťou partnera a so zármutkom a  zvýšená závislosť od detí či cudzích, iných, druhých ľudí. Tak sa stávajú náchylnejší na rôzne druhy ochorenia, na ich recidívu a komplikácie zostávajúce z ochorenia.

Anatomické zmeny sa delia na:

- viditeľné zmeny - vidno ich na povrchu tela (vlasy, koža, nechty).  Znižuje sa aktivita mazových žliaz, ako aj neschopnosť zostarnutej kože zadržiavať tekutinu, koža sa stáva suchou. Svrbenie zapríčiňuje poškodenie nervových vlákien a zmyslových zakončení. Na rukách a ramenách sa nachádzajú hnedé, starecké škvrny, tzv. lentigo senilis. Plešivosť, vypadávanie vlasov zapríčiňuje zmena v štruktúre tkanivovej vrstve. Šedivenie vyvoláva zníženie počtu pigmentov. Nechty na rukách a nohách, zhrubnú a sú lámavé. U žien nastáva ochlpenie tváre. Strata pružnosti svalstva, čiže elastických vlákien, ktoré zapríčiňujú zvráskavený výzor. Stratou podkožného tuku u starých ľudí sa znižuje aj určitá tolerancia na chlad. Reakcie na tieto zmeny vždy závisia od jedinca a od kultúry v akej žije svoj život.

- Neviditeľné zmeny - sa sledujú  na zmenách dejúcich sa v organizme a ich následky sa dajú hodnotiť ako choroba či iné patologické zmeny ako napríklad: 
Znižuje sa imunitný systém. Zníži sa schopnosť adaptovať sa na stres. Zníženie zahusťovacej a zrieďovacej schopnosti obličiek. Zníženie tvorby kyseliny chlorovodíkovej a pepsínu v žalúdku.  Zníženie tvorby slín. Postupný úpadok reprodukčnej schopnosti muža. Zastavenie ovulácie v menopauze. Zníženie hmoty obličiek, v dôsledku zníženia počtu nefrónov. Progresívne zvýšenie prahu hĺbkovej bolesti po 60. roku. Spomalenie prenosu informácií na motorickom neuróne. Zhoršenie zrakového a sluchového vnímania. Pokles funkčnosti autonómneho nervového systému. Progresívne zníženie spánkového štádia. Zníženie schopnosti vnímať štyri základné chute: slanú, sladkú, kyslú, horkú.

Pri nervovokostrových zmenách sa reakčný čas predlžuje, keďže sa znižuje rýchlosť vedenie nervovými vláknami. Sem sa zaraďuje zníženie fyzickej aktivity, čo vyvoláva znížený tonus svaloviny. Starí ľudia to kompenzujú tým, že menia  návyky každodenných výkonov. Mierne sa zníži postava čo je dôsledkom atrofie medzistavcových platničiek. Typické znaky na pohľad sú: - kyfóza (hrb v hornej časti chrbtice), osteoporóza (zníženie hustoty kosti), spomalí sa metabolizmus vápnika, degeneratívne zmeny na kĺboch, ktorý obmedzuje pohyb. Kĺby sú stuhnuté čo sa zvýši inaktivitou. Odporúča sa cvičenie, ale vo forme nenamáhavých prechádzok, práca v záhrade, plávanie). Aktivita nemá byť vyčerpajúca a musí byť zachovaná miera medzi odpočinkom a spánkom.

Kardio-pulmonárne zmeny: Ku kardio - pulmonárnym zmenám sa zaraďuje:  sťažené dýchanie - zapríčiní zvýšená aktivita;  zvýšenie systolického tlaku pri meraní krvného tlaku; z dôvodu, že sa znižuje elastické systémové artérie a zvyšuje sa periférny odpor;  pracovná kapacita srdca - zhrubnú srdcové chlopne, sú menej pružné čo vplýva na zníženú plniacu a vyprázdňovaciu schopnosť srdca; zmeny na tepnách - zhrubnú cievne steny, kde sa zvyšuje prítomnosť vápnika v svalovej vrstve ciev. Táto zmena znižuje elasticitu menších artérií. Typické príznaky sú bolesť v lýtkach pri námahe. Človek v staršom veku vdychuje menší objem vzduchu. Dýchacie svaly sú slabé, tým hlien sa zdržiava vo väčšom množstve v dýchacích cestách. Z tohoto dôvodu sú starí ľudia častejšie ohrození na respiračné infekcie.

Zmeny v zmyslovom vnímaní a citlivosti - sem patria:

Čuchové a chuťové zmeny -  Zapríčiňuje zníženie počtu chuťových pohárikov na jazyku a bulbus olfactorius na báze mozgu atrofuje.

Zrakové zmeny - sú tiež charakteristické pre starnutie, pri ktorých tiež rozdeľujeme viditeľné a neviditeľné zmeny.

Viditeľné sú : spomalenie žmúrkacých reflexov, mihalnice najmä spodné sú ovisnuté.

Medzi neviditeľné patria : strata ostrosti zraku, znižuje sa schopnosť adaptovať sa na svetlo a na tmu, znižuje sa schopnosť rozoznať či spoznať v blízkosti alebo v diaľke predmet alebo objekt. Najčastejšie zmeny, ktoré vyplývajú z porúch zrakových porúch sú:  PRESBYOPIA (neflexibilita šošoviek), KATARAKTA ( zákal šošoviek ).

Citlivosť na dotyk a bolesť - Podnety rozlišujú len minimálne, a ten istý podnet u mladých môže vyvolať silnú bolesť. Kožné receptory postupne ubúdajú.
Telesná teplota - Keďže sa spomaľuje metabolizmus, znižuje sa i tolerancia telesnej teploty. V ranných hodinách telesná teplota môže byť +35°C a počas dňa sa postupne zvyšuje na +37,5 °C. Taká  teplota už je predzvesťou horúčky. Končatiny sú chladné v dôsledku pomalého metabolizmu a pomalého prekrvenia periférnych častí tela.

Sluchové zmeny - ak sa sluch zhorší v období starnutia sa nazýva - PRESBYAKÚZIA. Častejšie sa vyskytuje na ľavom ako na pravom uchu a postihujú viac vysoké ako nízke frekvencie hlasu či hluku. Preto starší ľudia počujú lepšie nízku frekvenciu hlasu. Začína sa v strednom veku a vždy sa zhoršuje. Príčinou je zhrubnutie bubienka a štruktúrne zmeny vo vnútornom uchu.

Zmeny vo vylučovaní moču - klesá a pomaľuje sa funkcia obličiek, nastane chorobný proces a vyskytujú sa chorobné ložiská v obličkách či v močovom mechúri. Klesá počet funkčných nefrónov, zhoršuje sa krvné zásobovanie obličiek. Časté močenie a nočné močenie obťažuje oslabené svalstvo močového mechúra. Zmenšuje sa kapacita mechúra a jeho celkové vyprázdnenie. Denná dávka prijatej tekutiny je 2,5 - 3 litre. Môže nastať aj problém vo vylučovaní stolice. Zápcha býva častým problémom seniorov, preto treba sledovať pravidelnosť stolice. 

   

Zmeny v trávení - Typickým príznakom je nechutenstvo do jedla!  Postupne sa znižuje tvorba tráviacich enzýmov, počet absorbujúcich buniek v tráviacom trakte a zvyšuje sa pH žalúdka. Keď nastanú uvedené zmeny spomaľuje sa absorbovanie a pomalšie sa vstrebáva potrava i lieky. Spomalenie peristaltiky čriev zhoršuje vylučovanie. Strava má byť menej energetická keďže je znížený metabolizmus a znížená telesná aktivita - denne to má byť približne 1200 kcal. Dôsledkom podvýživy môže byť telesný a psychologický faktor, konzumácia bez výživnej hodnoty, nedostatok vitamínov v strave hlavne A, B, C, a aj železo). Nadmerná výživa u starých ľudí je len dôsledok nezdravých celoživotných stravovacích návykov bez dostatočnej pohybovej aktivity. Priam ideálne by bolo, aby starý človek  jedol viackrát denne ale menšie porcie,  jesť nemastné mäso, zákusky nahradiť zeleninou a s ovocím,  piť nízkotučné mlieko a syry,  dbať na množstvo stravy. Na alkoholizmus trpí približne 20% starých ľudí, hlavne mužov. Chronické pitie ničí žalúdok, častá príčina nehôd a smrti. treba sledovať koľko vypijú a aké lieky berú, odnaučiť ich od tohoto zlozvyku. Ako iste vieme, toto nie je problém iba v starobe a u starých ľudí.

Sexuálna aktivita závisí od telesných problémov, napríklad od diabetes melitus, cievne a srdcové ochorenia, vplyv rôznych liekov na organizmus.

Psychosociálny vývin - Duchovná zrelosť ... tak tu sú dve základné, všeobecne "triediace" skupiny do ktorých patria podľa správania ľudí vo všetkých vekových kategóriách a to sú: 

Extroverti -  zhovorčiví a otvorení ľudia už od mladosti. Tí si zachovajú svoju povahu, zvyky, správanie, hodnoty aj v starobe. Budú v kontakte so spoločnosťou a sú odolnejší voči chorobám, čo je veľmi dôležité pri ich ošetrovaní.

Introverti - Opak extrovertov. Sú uzatvorení, tichí. Utlmujú svoje hodnoty, city, prežívanie. V staršom veku ťažšie odolajú chorobe, ťažko sa vyliečia a po chorobe zostávajú komplikácie.

K psychosociálnym zmenám patrí zmena citových postojov, pretože mnoho starých ľudí prežíva intenzívne už len odchod syna lebo dcéry z domu vyadajom a ženbou, čo pre nich znamená istú osamotenosť, alebo odchod do dôchodku, strata samostatnosti a aj smrť a smútok. Hoci smrť chápu ako prijateľné ukončenie života, majú veľký strach zo straty partnera, lebo spolužitie im zabezpečí bezpečnosť a možnosť uľavovať si, keď majú problémy. Práve strata blízkeho človeka im oznamuje blížiacu sa smrť. Starý človek so svojou minulosťou je buď spokojný, alebo nespokojný. (Takí sú ale aj mladí ľudia!). Ak je spokojný teší sa zo svojich spomienok z mladosti, či z rôznych prežitých chvíľ. Nespokojnosť vyvolá neschopnosť zmieriť sa s minulosťou, ba priam zúfalstvo a kladenie si do nemlátom opakovaného slova: "PREČO?" Prečo sa to a ono stalo práve jemu....

Pre psychologický život starého človeka má význam vzťah k rodine a k spoločnosti, pretože má dosť často pocity neužitočnosti, príťaže, pocity prekážky pre lepší život v rodine, pocit menejcennosti, neistoty, viny a podobne. Na tomto základe rastú u starého človeka neurózy a psychózy. Je frustrovaný a zapína sa v ňom obranný reflex, mechanizmy a jedným z nich je depresia, ktorej sa venuje v rodine i inde pomerne málo pozornosti.

Často sa možno stretnúť  u starých ľudí s javom, že obviňujú svojich najbližších a aj tých, čo sa o nich starajú v nemocniciach, domovoch a penziónoch, z nevďačnosti a zabudnutia na to, čo všetko dobré pre nich  urobili v minulosti a toto prechádza niekedy až do zvláštnych teatrálnych a dramatických výstupov. Toto však je treba brať a chápať ako prejav započatej degenerácie, ale aj ako výzvu na zamyslenie a prehodnotenie svojich postojov k starému človeku. U starých ľudí je stále vysoký počet tendencií k samovraždám, na to nesmieme zabúdať. 

Pomerne dôležitú rolu má v živote každého, nielen starého človeka, viera. Každý človek v niečom verí. Napr.: mladí ľudia majú a nosia na sebe rôzne predmety v ktoré veria a dodáva im to istú sebadôveru, pocitové bezpečie. V starobe to môžu byť takisto predmety, no aj inštitúcia - Cirkev.  Viera im slúži pre vnútornú silu na prekonávanie prekážok, ktoré každodenný život prináša. Úroveň pochopenia zmyslu života a každodennej činnosti zvyšuje psychický, čiže duševný život človeka.

Dôležité je UZNAŤ dôstojnosť starého človeka, akceptovať  "inakosť" , odlišnosť a jeho ľudskú i etickú dimenziu.

Možno rozlíšiť:

objektívne možnosti autonómie starého človeka,

takisto určité oblasti, kde je možné jeho vlastné hodnotenie,

možno posilniť jeho úctu voči sebe,

posúdenie jeho kompetencií a ochoty stretnutia s ľuďmi a nie pre predsudky a osobnú izoláciu a v každom prípade možno zhodnotiť a dať aj najavo, že starý človek je protagonistom tých rozhodnutí, ktoré sa dotýkajú jeho osoby. Nie rozhodovať o ňom a bez neho vo všetkom. Často sa stáva, že starý človek zo strachu  dokáže byť netrpezlivý, neschopný nadviazať dialóg a stáva sa egocentrickým. Ťažkosti tak presúva na telo, uniká alebo chce pritiahnuť na seba pozornosť alebo touto formou "premietne" strach a depresiu (DEPRESIA je  patológia ideálu vlastného "JA", je to narcistická patológia, vzniká na základe vnímania vlastnej osoby a veľkého rozdielu medzi skutočnosťou a idealizovaním seba samého. Depresívny človek je neústupný sám voči sebe a je neprimerane náročný k sebe samému a tak od skutočnosti žiada veľa lásky, je precitlivelý, nenásytný a chce byť stredobodom pozornosti a záujmu, hovorím tomu aj: "chce byť pupkom sveta".) do telesnej oblasti a to je avízo pre najbližších, keďže u starého človeka prevláda strach z toho, že budú odsunutí na druhú koľaj ako nepotrební, z rodiny do domova dôchodcov, či penziónu a pod. Obvykle sa tento strach prejaví práve na nemocničnom lôžku v nemocnici, kde začnú obviňovať najbližších, čo som už uviedla.

 

Ako možno pochopiť psychický stav starých ľudí?

 - Či si svoj život zariadili primerane k svojim schopnostiam.

 - Aké je u nich  sebavedomie.

 - Či majú tie isté záľuby ktoré mali v mladosti.

 - Či sú sebestační.

 -  Čo pre nich znamená zmysel života, ako chápu a hodnotia svoj prežitý život.

 - Či sa vedia vyrovnať sa svojimi fyziologickými zmenami.

 - Či si vedia  v tomto období upraviť svoju životosprávu.

 - Či sa vedia a majú alebo môžu na niekoho obrátiť v rozhodujúcich chvíľach svojho života.

 

-  Či sa vedia vyrovnať so spoločenskými zmenami atď. Je toho oveľa viac, no toto sú tie najpriliehavejšie pre starobu.

Ku tomu, u každého staršieho človeka sú iné ekonomické nároky a potreby. Niektorí potrebujú menej, niektorí viac peňazí. To závisí najmä od ochorenia. Finančný problém u nich je mnohokrát oveľa väčší, ako bolesť,  ktorú musia prežívať.  Práve z uvedených dôvodov sa mnohí musia presťahovať zo svojho domu k deťom v lepšom prípade a v horšom do domova dôchodcov či penziónu. Práca okolo domu alebo domáce práce sú pre nich už priveľmi namáhavé a takéto rozhodnutia u nich vyvolávajú veľký stres. A taký stres predsa prežívajú mnohí i v mladšom, či v strednom veku! Smutné je, že veľa starých ľudí sa musí zo sociálnych, či z iných dôvodov presťahovať do zariadení pre dlhodobo chorých a do domu dôchodcov. Inak to berú introverti a inak extroverti. Extroverti môžu brať do úvahy, že sú medzi rovnakými ľuďmi, ktorí majú podobné zdravotné ťažkosti atď., no na introvertov môže vplývať tlak izolácie ako pocit zrady, začne sebaobviňovanie (on zato môže, že sa dostal sem..., on niečo robil zle..., to je trest, atď. Alebo začne obviňovať svoje deti a to vedie až k nenávisti, izolácii a prerušeniu vzťahov.

 

 Úbytok zdravia má zväčša pôvod v chronických ochoreniach, ktoré môžu byť dôsledkom nezdravého spôsobu života. Často vyžadujú hospitalizáciu, ale keďže je u nich adaptácia na zmeny ťažšia, bolo by lepšie využiť liečenie v domácnosti. Starý človek - pacient by si však mal uvedomiť, že na ochranu zdravia  má pravidelne chodiť na preventívne zdravotné prehliadky, mal by sa viac pohybovať, konať prevenciu proti nehybnosti a stuhnutiu svalov. Treba ho povzbudiť k pravidelným prechádzkam, k dostatku odpočinku i spánku, k tomu potrebuje zachovanie sebaúcty i nezávislosti a odstránenie problémov.  Všetky tieto postupy sa dajú poskytnúť v domácom prostredí, kde sa starší človek cíti lepšie a možno sa aj viac zapojí do ozdravovacieho procesu.

Tu môžem iba súhlasiť, keďže som sa starala o matku v stave pre ňu najhoršom, mala zlomené dve rebrá, kľúčnu kosť a kĺb nohy - vážila iba 39 kilogramov (viď foto č.1). Lekári ju videli už len ako živú trosku. Za pomoci lekárov, rehoľnej sestry Vianney (viď foto č.2.), farára a mojej každodennej 20 hodinovej driny sa z tohto stavu dostala a ešte si užila plnohodnotný život starého chorého človeka so všetkým čo k životu prináleží, teda na výletoch do hory (foto farebne č.3. za Kulháňom v Inoveckom pohorí, kde som ju vyviezla s vozíkom do výšky 700 metrov nad morom), na rôzne stretnutia cébečkárov Slovenska (viď foto č.4. vľavo), návštevou omše konanej pápežom Jánom Pavlom II. v Bratislave, chodením na púte a sv. omše (viď foto č.5. vpravo - púť na Mechovičke), do divadla (viď foto č.6. vpravo na predstavení Radošínskeho naivného divadla v Topoľčanoch), na kultúrne podujatia v obci i na tanečné zábavy pre seniorov, posedenie v reštaurácii (viď foto u Pútnika s priateľkou Annou), účasť na verejnom živote formou volieb (viď foto) atď. Napriek vážnemu zdravotnému stavu som s matkou všetko absolvovala a naučila ju žiť s bolesťou ako to najlepšie išlo. Vyžaduje to však celého človeka a faktom je, že počas tohto obdobia som spávala ako Napoleón, iba 4 hodiny denne.

Domáca starostlivosť zabezpečuje priame i nepriame služby chorému starému človeku:

Priame služby predstavujú realizáciu ošetrovania zdravotnou sestrou. Môžu byť dlhodobé (pacient s onkologickými ochoreniami), krátkodobé (po operácií, ktorá vyžaduje pooperačnú starostlivosť ).

- Matku ošetrovala istý čas rehoľná a zdravotná sestra. Potom som sa starala o ňu len sama a viem čo to obnáša, no aspoň pár rokov svojej staroby žila v rámci najlepších možností a schopností.

Inak, pre zaujímavosť uvediem, že prvé tzv. hospice boli už v 4. storočí a práve mnísi v tomto období dávali do svojich regúl rádov starostlivosť o chorých. V 12. storočí vznikajú nemocničné rády ako napríklad Rád Sv. Jána z Jeruzaleme či Rád Ducha svätého, Rád Sv. Lazára a pod. V 13. storočí vznikali laické bratstva ako napr. Bratstvo milosrdenstva, Bratstvo pre ochrnutých a v 15. storočí, v čase humanizmu a renesancie vznikajú verejné nemocnice, kde sa už samotné kráľovstvá starali o chorých, čiže štáty. V tomto čase vzniklo obdobie reformátorov ako Sv. Ján z Boha, Sv. Kamila de Lellis, zakladatelia rehoľných rádov s osobitným poslaním, službou postihnutým. V 19. storočí je rozkvet kongregácií, hlavne ženských, inšpirovaných myšlienkami sv. Vincenta z Pauly, ktoré ovplyvňovali zdravotnú starostlivosť. Nemocnice slúžili hlavne nevyliečiteľne chorým, malomocným, chudobným a postupne sa nemocnice stávali centrom starostlivosti pre každého bez rozdielu. A dnes...(?) existuje istá strata humanity v zdravotníctve, keďže z chorého človeka  vyrábajú nejakého "klienta"... a nehľadí sa tak, ako je potrebné, na potreby osobnosti ako takej v komplexnom meradle.

Nepriame služby vyplývajú z ošetrovateľského procesu v jeho komplexnosti. Sestra sa podľa potreby radí o potrebách a problémoch s inými odborníkmi a sprostredkúva styk so zdravotníckymi zariadeniami či s kontaktnými osobami. Má pomáhať pri riešení aj takých problémov, ktoré bezprostredne nesúvisia s chorobou, ale napomáhajú k celkovému zlepšeniu situácie starého človeka, napr. pri strate partnera a pod.

Okrem iného uvediem, že choroba je chápaná nie iba ako porucha tela, ale aj ako existenciálne, psychologické a duchovné zlo. Musíme brať na zreteľ, že rovnováha človeka môže byť naručená spoločenskými príčinami a vplyvmi prostredia, čo vedie k znečisteniu vzduchu, vody, ekologickým poruchám a tak aj k nedostatku hygieny. Pre každého z nás má byť stredobodom pozornosti nie nemocničné zariadenie, kde ideme keď to je nutné, ale hlavne tá oblasť, kde človek žije, teda i prostredie v ktorom žije, domácnosť, obec, mesto a príroda okolo nás.

Je len v prospech každého z nás a nielen starých a chorých ľudí, keď bolesť a utrpenie prijmeme ako dar cností akými sú viera, nádej, otvorenosť voči druhým ľuďom, ochota odpustiť a prijatie iného, inakosti, TOTO JE PREJAVOM VNÚTORNÉHO ZDRAVIA ČLOVEKA a ako som už uviedla, každého človeka.

Toľko zo života i poznatkov iných o starnutí a starobe a z odbornej literatúry .

 

Pokiaľ vy, mladí, vezmete do úvahy uvedený proces starnutia a staroby, je možné, že dokážete pochopiť  bohatosť ale i útrpnosť seniorského obdobia ľudského života, ku ktorému nekompromisne spejete i vy. Tak skúste nad tým do hĺbky pouvažovať a pomôžte starým ľuďom, aby sa dokázali prispôsobiť spoločnosti ľudí a zmenám s tým spojenými, skúste im podať pomocnú ruku a pridať k tomu i úsmev, ktorý sám osebe je povzbudením a príjemnou stránkou života nielen pre starého a chorého človeka, ale i pre vás. Aj vy budete starí a rovnako ako dnešní starci budete hľadať pomocnú ruku, pochopenie a úsmev.

 

Na fotografii hore má matka 83. rokov, oslavovali sme ich posedením v miestnej v reštaurácii a následne sme išli k hrobu jej matky, mojej starej mamky Aninky. Od marca do augusta roku 2002 sa dial očividný zázrak s ňou a bola ochotná spolupracovať na zlepšení jej zdravotného stavu, keďže som všetky kroky, ktoré som s ňou absolvovala, prekonzultovávala s ňou a dopredu vedela, aké kroky ideme spolu robiť, takže o sebe v istom zmysle rozhodovala sama, mala ten pocit. ktorý som v nej podporovala.

Vidíte fotografiu, keď som matku vzala k sebe a začala sa o ňu starať a... Ako zjavne vidíte z tejto poslednej fotografie v rámiku z roku 2004 na konci príspevku, takýto malý zázrak dokáže urobiť láska, opatera a starostlivosť, aká je potrebná starému človeku, keď ale človek vládze a môže. Keď už som  sa zo zdravotných dôvodov (voda v kolene obmedzila moju schopnosť dvíhať ju 12 až 15 krát denne) nemohla o matku starať a musela ju dať do penziónu, zdravotný stav sa jej postupne zhoršil, až napokon podľahla smrti vo veku 86 rokov (takmer 21 rokov bola na vozíčku!).

 

A urobila presne to, o čom píšem, mňa obviňovala z toho, že je v penzióne a že som sa jej zbavila, lebo som ju už nechcela opatrovať, mňa obvinila z toho, že je chorá i z toho, že chcem jej starý dom a nemám záujem o ňu atď. Srdce zabolí, no bolo mi jasné, že degeneratívne zmeny a psychické ťažkosti konajú svoje dielo skazy, s čím sa nevedela vysporiadať na takú mieru, aby to prijala a tak zomierala i zomrela nezmierená...

 

Prijala som daný stav, keďže som mala jasno, ako to je s jej zdravotným stavom i o procese staroby ako takej, no môžete mi veriť, srdce zabolí... veď láska vždy zabolí...

Poučenie:

Vynaložiť čo najväčšie úsilie na to, aby si človek zachoval duchovnú sviežosť a prijímal daný stav taký, aký je. Strach pomáha len v priamom ohrození života, inak dokáže človeka tak spacifikovať, že sa stáva živou mŕtvolou. Nezabúdať na to, že neistota starého človeka dokáže doviesť do stavu permanentného strachu čo vedie k psychickým poruchám s následkom buď k apatii alebo agresii. Tak sa zamyslime, či sme schopní pochopiť duševné pochody a následné stavy starých ľudí a či im podáme pomocnú ruku, hoci aj tým, že vstaneme zo sedadla mestskej hromadnej dopravy a pridáme k tomu teplé slovo a hrejivý úsmev slniečka.
 

Odporúčaná literatúra: Ďačok Ján:  Človek, utrpenie, nemocnica; Edícia Dialógy: Dobrá kniha 2000.

O mojej a matkinej ceste za svätým Otcom do Bratislavy si môžete prečítať v Katolíckych novinách .

 

Milí čitatelia,
pod touto hlavičkou budeme uverejňovať Vaše dojmy, duchovné zamyslenia a najmä svedectvá viery spojené s návštevou Jána Pavla II. v našej krajine. Tentoraz sme z Vašej korešpondencie vybrali nasledujúce príspevky.

Dar bezvládnej mamičke
Keď ma priatelia odhovárali, aby som moju 84-ročnú bezvládnu mamu na vozíčku nebrala na stretnutie so Svätým Otcom do obrovského davu ľudí v Bratislave-Petržalke, chápala som ich obavy. No presvedčenie, že Pán nám dopraje prežiť jeho dobrodenia na tejto eucharistickej slávnosti, mi dodávalo pokoj. Urobila som všetky núdzové opatrenia, lístky som zabezpečila v Rodine Nepoškvrnenej vo Vrícku a išli sme. Vzala som so sebou veľkú obecnú zástavu s erbom, v ktorom je chlieb (názov našej obce vznikol z pečenia chleba pre kláštor a panstvo v Krušovciach) a pripevnila som ju na vozíček. Tak sme došli do sektoru C 2 na priestranstve v Petržalke.
Je pravda, že stretnutia so Svätým Otcom nevystihujú nijaké slová. Slzy dojatia sa nám tlačili do očí a obrovská radosť zaplavovala srdce i dušu. Vidieť na vlastné oči Kristovho námestníka, počuť jeho slová povzbudenia a nádeje, vnímať ducha nekonečnej a bezvýhradnej lásky a milosrdenstva prežarovala pútnikov a nabádala na obrodu. Pre každého z nás to bol dar darov...
Počas blahorečenia dvoch mučeníkov komunistického režimu som si tam ako dcéra politického väzňa päťdesiatych rokov naplno uvedomila dar odpúšťania. Represálie totalitnej moci voči našej rodine si zdravotne odniesla naša mamička. Až potom, keď vážne ochorela, eštebáci ju prestali psychicky týrať. Žiaľ, zo strachu sa vtedy dostala do stavu schizofrénie... Pri čítaní životopisu dnes už blahoslavenej Zdenky Schelingovej sa mi vybavovali obrazy, ako kruto mučili nášho otca (vážil iba 38 kíl!), odsúdeného na trest smrti. Nasledovalo omilostenie vtedajším prezidentom republiky s vymeraním trestu na 20 rokov väzenia v Jáchymove. Mala som tri roky, keď ho zatvorili. Neskôr mi sám rozprával o týchto zverstvách. Mal vredy v podpazuší, no musel ísť fárať do bane. Po smene mu ich spoluväzeň rezal, a keď otec dostal infekciu s vysokými horúčkami, dali ho do samotky, kde mu kvapkala voda na hlavu a v úzkom priestore musel stáť, až kým neodpadol... Ako samouk sa v cele naučil po anglicky a rusky, rýchlopis a morzeovku. Žiaľ, podľa nich bol špiónom...
Na svätej omši v Petržalke, ktorú celebroval Ján Pavol II., som sa znova dostala k spomienkam na minulosť a k prehodnocovaniu. Láska k životu a odpúšťanie nás vedú k oslobodeniu ducha. Preto som aj mamičku priviedla na stretnutie so Svätým Otcom, aby pookriala jej ubolená a ukrivdená duša, aby prežila Božiu milosť a ďakovala Bohu za život, ktorý napriek nevýslovnému utrpeniu ešte žije. Opatrujem ju, aby mala dôstojnú aspoň starobu, vozím ju na invalidnom vozíku na bohoslužby do našej kaplnky a obraciam jej zrak k Bohu, aby nemyslela na zlo a krivdy minulosti. Lekárka mi povedala, že zo schizofrénie sa vyliečiť nedá. Som tvrdohlavá, v dobrom... Vyliečiť sa možno nedá, ale odviesť myseľ od choroby pravidelným modlením a zhováraním sa o dobrom Bohu, to skvalitní maminu starobu a prinavráti jej dôstojnosť. A o to mi ide. Na chemické reakcie tela sú lieky, tie však neliečia dušu a neoživujú ducha. Pomocou komplexnej liečby sa však zázraky dejú každodenne, len ich treba vnímať a prežívať srdcom. To bezbranné dieťa v mame plače bez sĺz, škrípe zubami, aby sa pomstilo za krivdy... a od tohto a podobných neduhov ju môžem odvádzať a viesť k odpúšťaniu, no bez lásky by to išlo veľmi ťažko.
Cesta za Svätým Otcom bola naším spoločným duchovným zážitkom, ktorý mi bude pomáhať prekonávať mamičkine schizofrenické stavy, ktoré nie sú, chvála Pánu Bohu, také časté. Z jeho slov budem čerpať na ozdravovanie našich duší. Nechcem hľadať kvetnaté slová o tom, čo som cítila a prežívala počas svätej omše v Bratislave, ale isto viem, že máme veľa možností na skvalitnenie nášho pozemského života vďaka viere, ktorá ozdravuje a uzdravuje. Tak nám Pán Boh pomáhaj!
Nedalo mi nenapísať Vám a nepodeliť sa s vami o radosť, ktorú spolu s mamou Rozálkou, s mojím synom Karolom a jeho manželkou Máriou prežívame. Nech Pán Boh žehná a posväcuje Svätého Otca a dlho nám ho zachová pre plnosť bezvýhradnej lásky, ktorou zahŕňa svoje deti.

ANEŽKA VRAŽBOVÁ, Horné Chlebany

 

(2.3.2008 - 4:00 ráno)

2008

Na tomto svete nič nie je zadarmo!


Narodila som sa v utorok a dnes o 4 hodinách ráno mám: 719 mesiacov, 3128 týždňov, 21901 dní, 525578 hodín a 31534735 minút.
Chcete vedieť aký bol deň keď ste sa narodili a koľko rokov, mesiacov, týždňov, dní a hodín ste na svete, v tomto veľkom slzavom údolí? Nič ľahšieho, kliknite si na odkaz TU! 

Na obr.Sv.Anežka česká

 

16.11.2007 – dnes má meniny každé dievča, deva, slečna, žena menom AGNESA
Technika a nesmrteľnosť chrústa...
Nuž, pracuje sa na stránke nejaký týždeň a robota to je zaujímavá. Pri takejto práci človek musí siahnuť nielen do pamäte, ale i do literatúry: kníh aj časopisov a samozrejme opakuje si tak veci, ktoré časom uložil do zadného šuplíka pamäte a potrebujú občas prevetrať, aby sa znovu objavili na povrchu. Tak sa v človeku cibrí i pamäť.
Neviem ako bude ďalej, ale sa vynasnažím, aby bola stránka postupne dopĺňaná o ďalšie veci.
Práca s www stránkou dá človeku pocítiť, koľko toho nevie a ako veľmi sú už mladí ľudia vpredu. Ťažko si to človek priznáva, no nič sa nedá robiť, bolo to tak, je to tak a bude to tak. Technika napreduje míľovými krokmi a pokiaľ človek aspoň trochu neprejaví záujem učiť sa nové veci, smola, zaspí ako Šípková Ruženka a ťažko chytí nový dych, pokiaľ nepríde princ na bielom koni (ako Martin na bielom koni) a nevdýchne do neho život z čírej lásky k človeku.
Faktom ale je, že už od polovice dvadsiateho storočia technika nás akosi predbieha a nestačíme s ňou držať svižný mladícky krok. Máme kopec technických vymožeností, no duchovno sa akosi vytráca a odsúva na zadnú koľaj. Rýchle napredovanie nie vždy vedie k správnemu cieľu, hoci je nutné pripustiť, že technické vymoženosti nám poskytujú viac materiálnych statkov a pomáhajú vo všetkých sférach života počnúc umývačkami riadu a končiac meteorologickými stanicami, satelitmi v atmosfére, Všetko má svoje pre i proti, no záleží na človeku, ľuďoch a ľudstve ako takom, do akej miery sa vysporiada s rýchlym tempom rozvoja a do akej miery dokáže udržať rovnováhu medzi hmotným a duchovným.
Teraz sedím a neviem si poradiť s vecou, ktorá je pre mnohých určite ľahká, dokonca až banálna. A koľko miliónov ľudí takto dnes sedí a rozmýšľa... (?) ako ďalej, hľadá možnosti a rozhoduje sa vo svojich konaniach...
Hneď mi je veselšie keď viem, že človek nikdy nie je sám. Ani v šťastí a ani v nešťastí, veď tak ako tu teraz sedím a uvažujem i rozmýšľam (ako budem ďalej postupovať, aby som dokázala urobiť to, čo potrebujem), sedia predsa milióny ľudí. Tak, ako sa teším, tešia sa milióny ľudí a tak, ako plačem, plačú milióny ľudí a každý z nich má nejaký pocit, nejakú nádej, nejakú perspektívu, niečo, čo ho dokáže zdvihnúť zo stolice a ísť ďalej, učiť sa ďalej, prekonávať seba samého a nestať sa brzdou sebe samému formou lenivosti tela a hlavne ducha.
Určite mi nejaký dobrý anjel zaklope na mozgové závity a vdýchne mi tam múdrosť, ktorú teraz momentálne potrebujem a v hlave to mám ako vymetené, niečo ako na maturitnej skúške, keď po položení otázky nastane totálne „okno“.
Možno píšem nezmysly, možno to nemá ani hlavu a ani pätu, no jedno viem určite, ja na to prídem a dokážem urobiť to, čo potrebujem s Božou pomocou. Amen.
Ráno je múdrejšie večera, idem spať a ak Boh dá, tak sa po oddychu prebrať do nového rána nateraz bez odpovede na moju otázku.
Aha... pripomenuli ste mi, že nebola napísaná žiadna otázka...
Noóóó... je to vážna otázka.
Nutne potrebujem vedieť, či je nesmrteľnosť chrústa naozaj nesmrteľná...

 

Moje webové stránky
 
Cezmín:
http://cezmin.wz.cz 
 Vianoce:
http://vianocesk.ic.cz
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.czweb.org 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  : http://cbrsk-chlebany.unas.cz
 
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz 
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz 
 Blog Jánska noc a iné:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
 
 Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
 
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
 Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk
 Sedmičkári:
http://rannisedmicka.wz.cz
 Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

 [Späť | Obnoviť | Dopredu]


by Cezmín Slovakia 2006 http://cezmin.wz.cz

 

Na guláš-party debata s pánom dekanom Ondrejom Valachom (v strede) ,, J. Matejovým a Kleštincovou.

 

Po posväcujúcej sv. omši (vysvätená bola socha sv. Floriána občerstvenie pred kaplnkou.

 

Návšteva rodákov na čele s poslancom mestského úradu v Topoľčanoch

 

Svatky, matka s 89. ročnou svatkou  Adrianou, mojou svokrou, matkou môjho manžela - po sv. omši v miestnej kaplnke v Horných Chlebanoch.

 

Takto sedávala na vozíčku pred kaplnkou na sv. omšiach, kde sa stretávala s ľuďmi z dediny.

 

V septembri roku 2002, sedem mesiacov po vzatí matky k sebe a intenzívnej starostlivosti o jej zdravie tela i ducha sa už usmieva na svet a ľudí okolo seba. Vybavili sme spolu nový občiansky preukaz a navštívili predajňu obuvi v "Kocke"  Topoľčany.

V aute na kopci Vápenný vrch nad Skýcovom oproti rozhľadni. Na akcie nás vozil pán Jozef Koist Dyčka - Vráble so svojou rodinou a vďaka jeho obetavosti matka videla  zažila to, čo sa jej počas produktívneho veku nepodarilo.

Na návšteve mojej dobrej a láskavej priateľky Márie v Žitavanoch.

Na Donovaloch na stretnutí CB rádioamatérov, kedy sme absolvovali aj návštevu Nízkych Tatier - osady Železnô. Mladí ľudia dodávajú energiu a chuť do života. Na foto sú Janko zo Šuňavy, Foker z Popradu, ja  a Aninka z Veľkého Poľa.

 

 

Pán Jozef Koist s matkou pod kopcom Sitno pri benzínke vo večerných hodinách. Vďaka nemu matka mala nočný výhľad na zrkadliacu sa rieku a svetielkujúce mestá a dedinky v údolí. Vo svojom živote ešte nikdy nebola na vr-chu Sitno a stalo sa to pre ňu veľkým zážitkom.

Títo ľudia veľmi pomohli ochotou a dobrom svojich sŕdc, prijali moju matku u seba a podieľali sa dobrou vôľou na šťastnom úsmeve v jej tvári. Tu sme v Belej, kde mala nád-herné výhľa-dy na protiľahlé kopce a odtiaľ sme išli v noci aj na vrch Sitno k rozhľadni národovca Kmeťa.

Najväčším šťastím sa pre matku stala návšteva a účasť na sv.omši pápeža Jána Pavla II. v Bratislave v roku 2003. Plakala od šťastia a jej modlitby vyvierali priamo z hĺbky duše. Boli sme vpredu a mala dobrú viditeľnosť na to, čo sa deje pri oltári.
Vďaka synovi sme absolvovali aj cestu k Zoboru pri Nitre a postáli pod kopče-kom s výhľadom na kaplnku. Navštívili sme aj Jelenec pod hradom Gýmeš tak so synom, ako aj s rodinou pána Jozefa Koista z Dyčky - Vráble.

Sedela som vedľa nej a držala jej ruku, chvela sa od šťastia, že na vlastné oči vidí a vlastným sluchom počuje zástupcu Kristovho na zemi.

Vidíte v jej tvári maximálnu spokojnosť, pohodu, šťastie, oddanosť a odovzdanie sa. Fúkal silný vietor, tak som ju musela zabaliť do deky, aby nám neprechladla a neochorela. Cestu autom absolvovala bez ťažkostí, veľmi sa tešila, že bude v státisícovom dave veriacich Slovenska.

 

Iba pár metrov od nás prechádzal papamobil, ktorý sledovala s očami plnými sĺz, lebo náš pápež taký chorý prišiel za svojimi ovečkami...

Výhľad k oltáru, kam sa upierali zraky veriacich.

Na vozíčku mala matka pripevnenú moju CB rádioamatérsku polku anténu ako stožiar a na nej visela zástava prezentujúca obec Horné Chlebany. V erbe máme tri chleby v košíku, nádherný "hovoriaci" erb, ktorý sa vynímal do vysoka na stožiari. Chvála Bohu, vietor matku na vozíku so stožiarom a zástavou neprevrátil.

 

 

V pozadí je naša sestra rehoľná sestra Janka Matúšová z Krušoviec, prišla sa pozrieť na chvíľu medzi nás.

Pozdravila a zastavila sa pri nás aj úctyhodná osobnosť kresťanského sveta na Slovensku, známy cirkevný hovorca Marián Gavenda.

Syn so svojou babkou pri prehliadke pápežom posväteného zvona. Tu je už po sv. omši. Matka vtedy zauvažovala, koľko radosti, ale aj bolesti, žiaľu a utrpenia zvon oznamuje, že je srdcom každej dediny, rodiny a človeka.

Po príchode do Blavy pred cestou na tvar miesta sv.omše pápeža Jána Pavla II. matku sme museli zabaliť do deky čo bola poruke, lebo bolo  chladno, a dul vietor.

 

 

V takmer dvestotisícovom dave veriacich ľudí i zvedavcov. Na zástave obce vidieť, ako silno dul vietor.

Syn mi celý čas pomáhal s  odvozmi matky na výlety do hory, na návštevy, púte, k lerárom  atď. Stal sa slniečkom nielen pre  matku. Sedí u mňa pri počítači, kde teraz píšem.

Moja nevesta Mary so synom ráno po príchode do Bratislavy, keď ešte nebolo priestranstvo zaplnené ľuďmi, prišli sme skôr, aby matka mala dobré miesto a výhľad na

 

Keďže sa na vozíčkárov nepamätalo, museli sme ísť s matkou na WC ku kontajnerom, čo vyvolalo smiech, ohradili sme priestor dekami...

Táto fotografia sa objavila v novinách "Pravda", matka ich zaujala tým, že bola staručká, bezvládna na vozíčku a mala na ňom pripevnenú obecnú zástavu, ktorú sme práve so synom montovali na CB polku anténu...

 

Pravidelné podanie rúk pri stretnutí s pánom dekanom Ondrejom Valachom pred sv.omšou. Prejavovaná úcta a dobré i veselé slová pána dekana boli povzbudením a pozdvihnutím jej krehkej  sebadôvery a sebaúcty.

 

 

 

 

 

Pri kríži za dedinou.

 

Farárkovia z púte na Mechovičke pri obci Rajčany  sa s mojou  matkou srdečne porozprávali a aj vyfotografovali.  Na pútnickom mieste Mechovička  sa vždy z chuti napila dobrej studenej vody z prameňa.

 

Pri kaplnke po posvä-covaní úrody z  polí a sadov...

 

 

Sv.prijímanie na Mechovičke.

 

 

Rozhovor s rehoľnicami z Bošian

Cébečkári Tatko Karlo - Marián Žilina, Mustafa,  Silvester a klubový kolega Popper - Majo Bytča na bleskovej  návšteve v Chle-banoch.

Venca Chotěšov z ČR prišiel potešiť na navštevu...

Na stretnutí CB rádioamatérov na Jelenci pri Nitre, kde sa matka veľmi dobre cítila.

 

 

Na tanečnej zábave a gulášparty so svojim zaťom...

V hľadisku na divadelnom predstavení v obci.

Pred volebnou komisiou v kultúrnom dome.

 

 

Miesto v mojej "trucovni", kde sa so mnou zdržiavala, keď som robila CB rádioamatérsky časopis Júnošík.

 

 

V parku v obci Bošany

 

 

So sympatickým vdovcom, starkým Jánom Matejovým po sv.omši pri breze pred kaplnkou . Obaja chodili na rôzne akcie organizované Obecným úradom.

 

 

V divadle v Topoľčanoch pred javiskom po predstavení Radošínskeho naivného divadla.

Pravidelné sv.prijímanie, vnuk asistuje s vozíčkom...

Úsmev na moju priateľku Máriu...

Fakľa v ruke mojej 84 ročnej matky - svetlo  pri hrobe jej matky (mojej babky).., kde som s ňou pravidelne chodila zapáliť sviecu a ona matke rozprávala, kde všelikde so mnou bola  a čo zažila... boli to dojemné chvíle komunikácie nad hrobom.... Priatelia, Anka Nadlice, Jozef s manželkou a Skarletka  Vráble, Ľubomír Trebišov, Roman Komárany, Jozef Nitra, Aninka a Paľko Veľké Pole, Juraj Hubina, Jožko a Alenka s Mončou Železnô, náš známy "Krokodíl" Sitno s manželkou, Janko s manželkou a Rasťom Nováky, Mária Žitavany, Marián zo Žiliny, Silvester z Bytče,  Ľudovít z Lúčnice a ďalší nemenovaní kamaráti i opatrovateľky v penzióne v Bošanoch ďakujem Vám touto formou za všetko dobré čo ste mojej matke urobili, za nezištnosť a láskavosť, s akou ste k nej pristupovali, za povzbudenia a mnohé príjemné i veselé chvíle, ktoré ste spontánne vytvárali počas takmer troch rokov v komunikácii s ňou, čím ste jej pomáhali prekonať jej veľmi ťažký zdravotný stav tela a ducha . Veľké ďakujem patrí môjmu manželovi , synom s nevestami, vnúčatám za pochopenie a úsmevy... Všetci ste si našli cestu k starému, chorému a nešťastnému človeku a konali ste skutky milosrdenstva "AD HONOREM JEZUS" čo v preklade znamená: "Na slávu Ježišovu". 

 

"Prach si a v prach sa obrátiš..."

 

 

KONIEC

 

Zostalo prázdne miesto...

Láska vždy zabolí...

 

     

  http://www.gify.nou.cz/