wz

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.
Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1080x1024 pixelov
[Späť | Obnoviť | Dopredu]

Doc. RNDr. Andrej Ferko, PhD.

(* 19. január 1955, Bratislava)
 
je slovenský spisovateľ, dramatik, scenárista, publicista, autor literatúry
pre deti a mládež, vysokoškolský pedagóg.

Zo života autora

Narodil sa 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a známeho spisovateľa pána Vladimíra Ferka. Spisovateľ Andrej Ferko je bratom Jerguša Ferka a  synovcom Milana Ferka. Po maturite na gymnáziu roku 1973 študoval numerickú matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Po skončení štúdia začal pracovať ako odborný asistent na Katedre počítačovej grafiky a spracovania obrazu Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského. Zakladajúci člen slovenského centra PEN-klubu. Žije v Bratislave.

Do oblasti jeho záujmu patrí próza, dráma ale aj literatúra pre deti a mládež a tiež scénaristika. Koncom 70. rokov priniesol Andrej Ferko do slovenskej prózy prvky grotesky a paródie, hravosti a recesie až absurdity a slangu, tak ako to zodpovedalo životnému štýlu a estetickému cíteniu nastupujúcej generácie. V tomto období svojej tvorby sa venoval najmä krátkym poviedkam a novelám s prvkami divadelného happeningu a textappealu s prvkami sci-fi. Jeho prózy vyúsťujú do filozofických otázok o zmysle súčasného života a kladú znepokojujúce otázky o budúcnosti – najmä v súvislostiach ekologickej hrozby a kompjuterizácie ľudského života a myslenia.
Mnohé autorove prózy, ich štylistika a poetika, sú ovplyvnené matematicko-počítačovým vzdelaním Andreja Ferka a jeho dlhoročnou tvorivou aktivitou v oblasti experimentálneho divadla. Spisovateľ Andrej Ferko debutoval v roku 1977 prózou Jemná cesta, ktorá obsahovala šesť poviedok. Tematicky v nej čerpal príbehy zo života súčasnej mládeže vo veľkomeste i na vidieku. Po prozaickom debute nasledovali dve knihy rozprávok pre deti Kazko Vlasko (1978) a Kazko Vlasko a kráľ času (1982). V zbierke desiatich krátkych próz Stopa (1983) zameral svoju pozornosť na život veľkomestskej mládeže, na ich svet v pivárňach, kluboch, na diskotékach  a na žúroch. Tu cez zdanlivú surovosť, vulgárnosť a verbálnu povrchnosť snívajú svoje sny o ďalšom živote a svojom viditeľnom uplatnení.
Autor pracuje s paródiou, hyperbolou, absurditou i recesiou a v jazykovej oblasti i so slangom. Tieto štylistické prostriedky, no v celkom inom prostredí, využil aj v novele Proso (1984). Vyrozprával v nej príbehy starnúcich ľudí v prostredí domova dôchodcov kdesi na dolnozemskej dedine. Vzápätí ju prepísal do dramatického tvaru a roku 1986 ju inscenovalo nitrianske Divadlo Andreja Bagara. O rok neskôr (1987) to isté divadlo uviedlo jeho drámu Noc na zamrznutom jazere o súčasnom tuctovom človeku s panelákovým prístreším nad hlavou. Zbierkou humoresiek a humoristických próz je kniha Sumaroid (1990). Je to intelektuálna vzbura proti všetkým prejavom totality, proti bezduchému konzumu súčasnej spoločnosti i proti ekologickému barbarstvu. Literárne si v nej odskúšal všetky žánre krátkej epiky, od humoresky, cez rozprávku až po sci-fi poviedku. Ako spoluautor sa podpísal pod hravú populárno-náučnú knihu pre deti Počítač Hamlet (1990). V humorne ladenej próze Čobogaj (1991) vyrozprával príbeh vidieckeho chlapca, ktorý príde študovať do veľkomesta. Tu podľahne všetkým nástrahám študentského života a vracia sa aj so svojou milou na vidiek. Počiatočná idyla sa však mení na drámu, ktorú vyvolá stretnutie dvoch svetov s odlišným štýlom života. Súborom symbolistických, humorne i groteskne ladených ekosci-fi poviedok je kniha Noha pod klobúkom (1992). Na pozadí miestami až absurdných príbehov nastoľuje základné otázky o zmysle ľudského úsilia, o minulosti človeka ako artefaktu prírody, no najmä o jeho neistej budúcnosti. Svet húb a jeho história je tu len provokujúcou metaforou. Pre najmenších čitateľov napísal knihu rozprávok O troch nezbedkoch (1993). Vypointované príbehy rozprávok dotvárajú jazykovo-štylistické postupy založené na jazykových hrách. Spolu s otcom Vladimírom Ferkom napísal román Ako divé husi (1994) o účinkovaní slovenských drotárov vo svete. Tento román o pamäti vyšiel v troch vydaniach a vzniká podľa neho rovnomenný film ( http://www.akodivehusi.sk ). Britkým humorom Hlasu kotolne je osviežená poviedková kniha s literárnymi mystifikáciami Orbis dictus s podtitulom (Nekonečný sex, 1998). Aj pre túto knihu je charakteristická Ferkova aforistická stručnosť a jazyková hravosť. Jeho ďalšou knihou je súbor časopisecky publikovaných esejí O historickom bezvedomí (Stredná Európa) (1998).
A. Ferko je aj autorom bábkovej hry Zlý duch Lumpacivagabundus (1990), televíznych monodrám Balada o doktorovi Husákovi (1996) a Skupinový portrét prezidenta Beneša (1998). Je tiež spoluautorom rozhlasovej hry Rizikovo tehotný Hugo. Je autorom viacerých textov pre študentské divadlo malých javiskových foriem Pegasník. Vystupuje aj ako kultúrny a politický publicista.

Tragédia komédie - rok 2010

Najnovší výtvor autorskej dvojice Ján Drgonec a Andrej Ferko Jánošíkova banka (Perfekt, Bratislava 2010) je originálnym východiskom z bezvýchodiskovej situácie, neuveriteľným príbehom neuveriteľného príbehu, vynachádzavým záznamom tragického osudu ich inscenácie Lúpež dejín, ktorú v roku 1996 realizovala STV a dodnes ju neodvysielala, hoci ju paradoxne ponúka na DVD nosičoch.
Publikácia má rozsah približne 210 strán, z ktorých asi 80 približuje čitateľom televíznu hru Lúpež dejín - ocenenú Literárnym fondom v roku 1993. Autori konštatujú, že v 90. rokoch systematická pôvodná hraná filmová a televízna tvorba na Slovensku prakticky zanikla. Audiovizuálna produkcia sa u nás stala výsledkom ojedinelých podnikateľských projektov, v ktorých myšlienková závažnosť výpovede a estetické ambície tvorcov splošťujú komerčné kritériá bezduchého životného štýlu založeného na okamžitej spotrebe a ešte okamžitejšom zisku.
Od realizácie Lúpeže dejín uplynulo štrnásť rokov. Predchádzajúce režimy zakazovali publikovanie diel niektorých autorov spravidla na obdobie desiatich rokov. Kapitalizmus priniesol zákazy, ktorých dĺžku nemožno predvídať. Pre lepšie pochopenie absolútnej nelogickosti potenciálneho výkladu a aplikácie právnych noriem autori uvádzajú množstvo názorných príkladov. Ak sa v Desatore prikazuje, že muž nemôže požiadať manželku svojho blížneho, znamená to, že žena môže požiadať manžela svojej blížnej? Áno, objektívny pokrok nemožno zastaviť ani v oblasti ľudských práv a - ako pripúšťajú autori knihy v jej závere - lepšie je čítať ako žiť. ;

PRÁVO PRE ĽUDÍ - SLOBODA PREJAVU

http://www.otvorenepravo.sk/novinky/m/novinky/60

Literárna tvorba - próza
Jemná cesta (1977),
Stopa (1983),
Proso (1984),
Noc na zamrznutom jazere (1986),
Sumaroid (1990),
Čobogaj (1991),
Noha pod klobúkom (1992),
Ako divé husi (spolu s otcom V. Ferkom, 1994),
Orbis dictus (1997),
Najsmutnejší príbeh lásky (2011).

Literárna tvorba - esej
O historickom bezvedomí. Stredná Európa (1997).

Literárna tvorba - dráma
Noc na zamrznutom jazere (divadelná hra, 1987),
Zlý duch Lumpácivagabundus (bábková hra, 1990),
Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi (televízna hra, 1996),
Skupinový portrét prezidenta Beneša (televízna hra, 1998).

Literárna tvorba - pre deti a mládež
Kazko Vlasko (1978),
Kazko Vlasko a kráľ Času (1982),
O troch nezbedkoch (1994).

Literárna tvorba - rozhlasová tvorba
Rizikovo Tehotný Hugo (rozhlasová hra, spoluautor J. Drgonec, 1996).

Charakteristika tvorby

Knihou šiestich poviedok Jemná cesta vstúpil v roku 1977 Andrej Ferko do literatúry. Témy čerpal prevažne zo života súčasnej mládeže, ktorá stále túži spoznávať a objavovať niečo nové. Životu veľkomestskej mládeže, ich svetu v pivárňach, kluboch a na žúroch sa venoval v zbierke krátkych próz Stopa, kde za zdanlivú surovosť, verbálnu vulgárnosť a povrchnosť skrývajú svoje sny o živote. V čase prevládajúcich tradičných epických foriem a žánrov koncom 70. rokov priniesol Andrej Ferko do slovenskej prózy prvky grotesky a paródie, hravosti a recesie až absurdity a slangu, tak ako to zodpovedalo životnému štýlu a estetickému cíteniu nastupujúcej generácie. Pred veľkými, historizujúcimi románmi dal prednosť krátkej poviedke a novele s prvkami divadelného happeningu a textappealu, namiesto realistickej poviedky príbehu s prvkami sci-fi. Napriek výrazným prvkom hravosti a zdanlivej nezáväznosti textov, jeho prózy vyúsťujú do filozofických otázok o zmysle súčasného života a kladú znepokojujúce otázky o budúcnosti – najmä v súvislostiach ekologickej hrozby a kompjuterizácie ľudského života a myslenia. Témy, štylistika i poetika mnohých Ferkových próz sú ovplyvnené jeho matematicko-počítačovým vzdelaním a dlhoročnou tvorivou aktivitou v oblasti experimentálneho divadla. (Anton Baláž)



Preložené diela
Orech (1979 po nemecky)
Jemná cesta (1985 po nemecky, 1998 po rusky)
Kazko Vlasko a kráľ času (1985 po španielsky, bulharsky)
Proso (po česky a po rusky).

Monografie a štúdie o autorovi
Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie).
Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.
Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie).
Bratislava: LIC 2006.
Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov.
Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.
Ondráš, M.: Andrej Ferko. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež.
Bratislava: LIC 2005.
Ferko, M.: Drobenie nádejí (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex).
In: Knižná revue, 9, 1999, č. 1.
Ferko, M.: Každému, čo mu patrí (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 10.
Gajdoš, M.: Permutácie pamäti (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex).
In: Literika, 4, 1999, č. 1.
Straka, J.: Kde leží naša bieda (Andrej Ferko: O historickom bezvedomí).
In: Slovenské pohľady, 4+115, 1999, č. 5.
Svetoň, Ľ.: Blýska sa v predzvesti vyjasnenia? (Andrej Ferko: O historickom bezvedomí).
In: Knižná revue, 9, 1999, č. 7.
Bodacz, B. Šikula, B.: Skrytá galéria. Generačné portréty II.
Bratislava: NLC 1998, s. 9 – 40.
Bodacz, B.: Kto pracuje, nech ani neje (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex).
In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 42.
Čierna, M.: Vysoký let (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex).
In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 42.
Galbičková, L.: Dráma ako právna veda (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi).
In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 17.
Janík, P., Ferko, A.: Čas na dialóg prichádza.
In: Knižná revue, 8, 1998, č. 13.
Matejov, R.: Text na záložku (Andrej Ferko: Orbis dictus (Nekonečný sex).
In: Slovenské pohľady, 4+114, 1998, č. 11.
Pynsent, R. B.: Drotári (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: OS, 1998, č. 9.
Repko, J.: Osobnosť! Ale aká? (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi).
In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 17.
Stanislavová, Z.: Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež.
Prešov: Náuka 1998.
Bodacz, B.: Rezký moralista alebo Potešenie z literatúry.
In: Slovenské pohľady, 4+113, 1997, č. 12.
Šikula, B.: Experimentátor tradicionalista.
In: Slovenské pohľady, 4+113, 1997, č. 12.
Bobok, J.: Rozbíjanie legend (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi).
In: Slovenské pohľady, 4+112, 1996, č. 5.
Lukáčová, D.: Balada, ktorá sa nekončí (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi).
In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 10.
Machala, D.: Nový kacír Andrej Ferko (Andrej Ferko: Balada o doktorovi Gustávovi Husákovi).
In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 11.
Ferko, M.: Andrej Ferko: Noha pod klobúkom.
In: Proglas, 6, 1995, č. 1.
Števček, J.: ... niekoľko kníh (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 51 – 52.
Bančej, M.: Andrej Ferko: O troch nezbedkoch.
In: Bibiana, 2, 1994, č. 1.
Marušiak, J.: Drotári, drotári... (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: Slovenské pohľady, 4+110, 1994, č. 9.
Součková, M.: Samoúčelná zložitosť jazyka (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom).
In: Romboid, 29, 1994, č. 1.
Šabík, V.: Svet na drotárskej mape (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: Knižná revue, 4, 1994, č. 17.
Winkler, T.: O drotároch inak (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi).
In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 50.
Čúzy, L.: SCI-FI, či niečo iné? (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom).
In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 8.
Fábryová, A.: O hubách a o inom (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom).
In: Dotyky, 5, 1993, č. 7.
Gallo, I., Ferko, A.: Jama na ceste. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 37.
Halvoník, A.: Andrej Ferko: Noha pod klobúkom. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 3.
Halvoník, A.: Čo je to pod klobúkom? (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom).
In: Pravda, zv. 3 (74), 2. 2. 1993, č. 26.
Janík, P.: Putovanie po krajine výmyslov (Andrej Ferko: O troch nezbedkoch).
In: Republika, zv. 1, 6. 12. 1993, č. 209.
Škotka, M.: Zamračený nápad (Andrej Ferko: Noha pod klobúkom).
In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 15.
Součková, M.: Andrej Ferko: Čobogaj.
In: Dotyky, 4, 1992, č. 1.
Špaček, J.: Príliš jednoduchý mýtus (Andrej Ferko: Čobogaj).
In: Romboid, 27, 1992, č. 1.
Barborík, V.: Niekoľko rozdielnych polčasov (Andrej Ferko: Sumaroid).
In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 39.
Kasarda, M.: Ďalšie otupené žihadlo (Andrej Ferko: Sumaroid).
In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 11.
Minár, P.: Schematizmus, nič viac (Andrej Ferko: Čobogaj).
In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 19.
Šikula, B.: Experimentálne prózy (Andrej Ferko: Sumaroid).
In: Romboid, 26, 1991, č. 7.
Vilikovská, E.: Konflikt dvoch svetov (Andrej Ferko: Čobogaj).
In: Pravda, zv. 72, 26. 3. 1991, č. 72.
Ferko, A., Ďurinová, N.: Deťom treba vrátiť čas rodičov.
In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 5.
Halámiková, E., Ferko, A.: Jamy na ceste.
In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 14.
Šimonová, B.: Tradícia a súčasnosť.
In: Literární dědictví a mládež, 1988, s. 81 – 87.
Maťuga, V.: Mikrosvet domova dôchodcov (Andrej Ferko: Proso).
In: Večerník, zv. 30, 19. 4. 1985, č. 77.
Bodacz, B.: Andrej Ferko: Stopa.
In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 4.
Bodacz, B.: Rezká satira (Andrej Ferko: Proso).
In: Práca, zv. 39, 2. 8. 1984, č. 181.
Halvoník, A.: Rezká a rezná humoreska (Andrej Ferko: Proso).
In: Pravda, zv. 65, 31. 8. 1984, č. 206.
Horák, P.: Ani proso nazmar (Andrej Ferko: Proso).
In: Romboid, 19, 1984, č. 10.
Melicher, J.: Drsná autenticita (Andrej Ferko: Proso).
In: Nové knihy, 1984, č. 21.
Špaček, J.: Neľútostná humoreska (Andrej Ferko: Proso).
In: Nové slovo, 26, 1984, č. 29.
Winkler, T.: Andrej Ferko: Proso.
In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 12.
Andruška, P.: Tri prózy z Mladej tvorby (Andrej Ferko: Stopa).
In: Nové slovo, 25, 1983, č. 48.
Maťuga, V.: V hľadaní spolupatričnosti (Andrej Ferko: Stopa).
In: Večerník, zv. 28, 27. 10. 1983, č. 212.
Obert, V.: Andrej Ferko: Kazko Vlasko a kráľ Času.
In: Zlatý máj, 27, 1983, č. 4.
Smolíková, J.: Príhody Kazka Vlaska (Andrej Ferko: Kazko Vlasko a kráľ Času).
In: Nové slovo, 24, 1982, č. 44.
Blahová, A.: Moderná rozprávka (Andrej Ferko: Kazko Vlasko).
In: Práca, zv. 34, 12. 4. 1979, č. 87.
Valentová, M.: Skúška krídel (Andrej Ferko: Kazko Vlasko).
In: Romboid, 14, 1979, č. 9.

Za svoje literárne počiny získal Andrej Ferko ocenenia.

Ocenenia

Cena literárnej kritiky Zlaté pero za rok 2011 za román Najsmutnejší príbeh lásky
Cena Literárneho týždenníka 1995
Cena VÚB za detskú literatúru 1994
Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za rok 1984 za knihu Proso.
 


O autorovi
Tak či onak – Proso je dokladom vzácnej umeleckej úprimnosti – i odvahy. Nie nadarmo bolo povedané, že v slovenskej literatúre to znamená „prvé vážne víťazstvo mladej či najmladšej prózy“. A ak nepriznáme niektorému z fundamentalistických románov onen punc prelomového románu, potom prvé výsledky prózy s tematikou dneška, vracajúcej sa k najlepším tradíciám realistických textov kriticko-analytických, sú k tomu prinajmenšom predstupňom. Proso k ním bezosporu patrí. (Peter Nový)

Treba uznať, že na pozadí rýchlo plynúceho záznamu udalostí niekoľkých dní v starobinci Ferko preukázal pozuruhodný psychologický cit pre zobrazenie vnútra starých ľudí a ich vedomia smutnej izolácie. (Ivan Sulík)

Andrej Ferko hrou Zlý duch Lumpacivagabundus urazil Nežnú revolúciu. (Barbora Dvořáková)

Ferkove poviedky, akokoľvek rozmanité, sa stretávajú v jednom bode: rozprávajú podmanivé príbehy, v ktorých to buble sťa v alchymickom kotlíku, kde sa ďalej varia šťavy vycúdené bystrým intelektom. Jeho rozprávanie má často básnickú pokoru rozprávok, ale aj neskrotnú drsnosť, neľakajúcu sa ani teritórií mimo ľudského pomyslu. (Alexander Halvoník)


Ukážka z tvorby
NÁŠ SÚDRUH DOLÁR

(z knihy ORBIS DICTUS)
(z recenzie na budovateľskú operetu)

V divadle Profit uviedli v premiére základné dielo kapitalistického realizmu, budovateľský príbeh z prostredia burzy, vychýrenú operetu Náš súdruh dolár. Ideovo to musíme všetci len uvítať a kto to ideovo neuvíta, je nepriateľom našej strany. Kapitály všetkých krajín, spojte sa!
Treba vysoko vyzdvihnúť; že príbeh sa začína na začiatku a končí sa na konci. Čo však medzitým? Vypočuli sme si aj hudbu. Ideovo ju možno len uvítať. Melódie síce znejú po rusky, no až typický americký aranž im dodal tú správnu straníckosť. Publikum zaujal aj nápaditý motív nahradenia nášho nekvalitného jablka vhodnejším dovozovým pomarančom. Cez tento motív totiž hlavná hrdinka pochopí, kde bude jej miesto.
Na stavbu mládeže, ktorou je burza, prichádza Anča, dievča zo zaostalej dediny, so starým myslením, čiže aj pobožné. Súdruhovia ju školia v novom myslení. Anča po nociach horúčkovito hlce knihy Adama Smitha a Miltona Keynesa a postupne objavuje, že peniaze sú naozaj všetko. Na tele cíti neviditeľnú ruku trhu „aj na tých najcitlivejších miestach, súdruhovia“, neskôr ju pocíti aj na duši. Pochopí genialitu ponuky a dopytu. „Všetko musia riadiť peniaze, všetko bez výnimky.“
„Veď všetko, čo tu človek má,
je peňazí moc čarovná,
buď peniazom česť, peniazom česť.“
Veľmi ideovo sa vydaril najmä hlavný refrén operety:
„Touto našou burzou hýbu zmeny kurzov,
a bez našej burzy nehýbu sa kurzy.“
Jeho vydarenosť podčiarkuje aj neoddiskutovateľný fakt, že v inscenácii zaznie – veľmi citlivo interpretovaný – vyše sedemstokrát!!! Čo už len môže byť väčšie umenie?
Na javisku sa buduje burza, veľká stavba kapitalizmu, všade montérky, zväzácke modré košele, fúriky, krompáče a tehly, čo všetko iba povrchnému divákovi pripomína podobné stavby z 50. rokov, Trať mládeže a pod. Vieme všetci veľmi dobre, že modré košele budovateľov burzy majú zásadne iný odtieň a kvalitatívne inú ideovú kvalitu. Za pôsobivý vizuálny znak novej kvality autori umne zvolili pomaranč, čím otvárajú aj ideovú polemiku s kresťanským mýtom raja, lebo tým vlastne odmietajú jablko ako symbol poznania. Tak aj vyznieva ideový podtext – nie jablko poznania a nie posmrtný raj, ale vitamínovo vhodnejší pomaranč a konzum ešte tu na zemi. Nijaký raj po smrti, ako sľubuje cirkev, ani v budúcnosti, ako sľubovali komunisti, lež teraz ihneď, každé ráno s veľkým pohárom pomarančového džúsu. Táto vari najhlbšia myšlienka budovateľskej operety Náš súdruh dolár celkom vyvracia zlomyseľné fámy, že autorom ide v skutočnosti iba o skrytú reklamu pomarančového gigantu Global Orange International, Ltd, ktorý – a to je zas fakt – uvedenia tejto inscenácie všade na svete veľkoryso sponzoruje.
Súdružka Anča vyhrá recitačnú súťaž v prednese poézie prednesom vlastnej básne Náš súdruh dolár (podľa ktorej autori nazvali aj celé dielo). Odcitujme:
„Opretá srdcom o Ameriku,
opretá srdcom o dolár
cítim sa súdružkou novej éry
ktorá ma ľudsky narovná.“
Alebo ideovo veľmi pôsobivý záver básne:
„Už cítim vôňu pomarančov...
Áno, chcem sa stať novou Ančou!“
Určitá zápletka sa začína tak, že medzi budovateľov burzy sa votrie záškodník Ivan, predstaviteľ chorých názorov („treba veriť v Boha, a nie na zlaté teľa, prvoradou potrebou človeka je práca, a nie zisk“) do ktorého sa súdružka Anča sprvoti zaľúbi, no v skutočnosti on chce získať Anču za spojenca, aby rozširovala nepravé hodnoty a spomalila tak budovateľské uvedomenie más, čiže aj stavbu burzy. Všetci vieme, že práca nie je prvoradá životná potreba, ale otupujúca činnosť nehodná ozajstného človeka, člena strany, kapitalistu. A kde teda vzniká kapitál? Na burze. Burzovými operáciami. Dobre a veľmi presvedčivo argumentuje politický pracovník KS (Kapitalistickej strany) nepriateľovi nášho zriadenia Ivanovi. „Ak máš nejaké pochybnosti, musíš veriť, že je to tak. Opakuj si to tisíckrát a uveríš tomu. Keď vybudujeme burzu, všetci zbohatneme a nebudeme musieť pracovať. Všetci ľudia budú brať.“
Ivan však nepochopí, že Anča sa už preporodila, a tak víťazí ona, lebo v rozhodujúcej chvíli ho uvedomelo udá, aj s pôsobivými detailami ich prvej noci lásky. Ivana stihne zaslúžený trest. Anče sa za tieto zásluhy ujmú vyššie postavení súdruhovia a ešte viac ju školia. Vzdá sa dokonca sama od seba posledného symbolu starej viery: ruženec zamuruje do základov burzy (pozoruhodná nočná scéna), prichytí ju – moment posledného napätia! – ostražitý vedúci straníckej skupiny, no ona mu vysvetlí, že sa jej zachcelo murovať aj v noci. Anča napokon verejne prijme nové myslenie. Jej monológ stojí za to odcitovať:
ANČA. Súdruhovia, dobrovoľne som sa rozhodla vystúpiť verejne na tejto plenárnej schôdzi našej Kapitalistickej strany. Ja... dlho som o tom premýšľala, ale teraz sa mi to vyjasnilo, najmä po poslednom prejave súdruha guvernéra Dolars Unlimited, Inc, na CNN. Ja... chcem sa stať tovarom. Odstrániť zo svojho života tú iracionalitu citov i predsudkov. Chcem... zo srdca si želám, aby sa moje telo i moja duša stali tovarom. Aby som nezaťažovala ani tuto Paľa, ani Jana svojou nerozhodnosťou. Aby im mohli patriť moje prsia či moje lono podľa toho, kto koľko zaplatí. Aby som si ja mohla kúpiť lásku súdruha vedúceho a on moju, za trhovým mechanizmom objektívne stanovenú cenu. Budujeme novú spoločnosť, konkrétne staviame burzu, aby sme mali krásnu budúcnosť. Keď vybudujeme burzu, budeme bohatí, čiže šťastní. Verejne vyzývam aj ostatné súdružky a súdruhov, aby nasledovali môj príklad a stali sa tovarom.


ZLATÁ KRAJINA  
(z knihy ORBIS DICTUS)

„Žiarenia gama a beta
obrazy starého sveta
našiel som dve ECU
dal som ich do deky
a z toho všetkého jedno deko
semioticky analyzuje Umberto Eco.“

Keď som išiel (Kto? Počkaj, uvidíš!) – išiel som sám, neviem, kde a kade – hlbokými dolinami, vysokými horami, rodnými cestami, stretol som tam starého žobráka. Mal hlavu ako riečica a bradu po kolená.
– Kdeže, synku, kde? – opýtal sa ma žobrák. (Zved?)
– Sám neviem, a vy kde? – pytom na pyt odvetím.
– Ani ja neviem – zišli sa dva jednakí, každý svoje za lubom.
– No dobre, pôjdeme spolu (Či je to dráb? - drie mi hlavou).
– Mohol by si dačo rozprávať! – drží sa svojich žobráčok.
– Keď ja neviem. Vy ste starký, skúsený, vy skorej dačo budete vedieť, – chlebujem mu, hlúposť javím, a to sa mu pozdáva.
– No, počúvaj, budem ti rozprávať o Zlatej krajine. – Ty si to mal povedať, myslí si on a ja na to: Ešte čo!
Počúvajte aj vy, poviem vám, čo som sa od starého žobráka naučil, čo vravel on, poviem aj ja, nemám na tom zásluhu.
Bol raz jeden kráľ, kedy a v ktorej krajine žil, to už teraz nikto nevie (a tak. neviem ani ja!) – dosť na tom, že žil a bol veľmi bohatý a mocný. Okolití králi preto urobili s ním večitý pokoj, pretože si jeho moci odolať nikdy netrúfali. Mal on krásnych troch synov, z ktorých najmladší bol najkrajší a najmúdrejší, že to bolo až na počudovanie – je už raz tak: mladší-lepší.
Ale milý kráľ sa pri tej veľkej sláve a moci rozpyšnel a premyslel si, že už ani na nebi, ani na zemi niet väčšieho pána ako on; a takto veru aj na ľudí bol veľmi zlý, nemal za nič človeka a ukrutný býval a s nikým sa zniesť nemohol.
Raz tu prišla pokuta za hriechy. I upadol ten kráľ do ošklivej nemoci: ani zaspať, ani pojesť, ani vypiť, ani ožiť, ani umrieť nemohol. Ba čo viac, pre náramný puch, smrad z pýchy, ktorý od neho vychádzal, žiadna živá duša ani len do jeho domu pristúpiť nemohla.
Každý len to vravel, že veru niet človeka na svete, čo by ho z tej nemoci vytrhol. Tak je a tak bude – ľud má vtip na každú vec. Naposledok dali po všetkých krajinách rozhlásiť, že keď sa (aspoň) taký človek nájde, čo v tom smrade jedinkú noc obstojí, že ho zlatom vyvážia. Tak: za nič nemal človeka, a keď sa zle nazišlo, len človeka spomínal. No a kto by ho vyliečiť mohol, tomu by pol kráľovstva pripadlo (to sa vždy tak hovorí). Dosť tu všelijakých mudrákov poprichodilo, ale že mali len to zlato na mysli, tak ich ten smrad, ktorý na mysli mali mať, hneď na prahu ovalil, že omdleli.
V tie časy žil v ďalekej krajine jeden taký človek, ktorý mnoho vedel. Zelinky poznal, ba ešte aj olejčeky vedel prihotoviť, no čím viac vedel, tým bol chudobnejší, až napokon, aby sa zohriali, treli biedu s núdzou so ženou aj s deťmi. A ešte ho iní, čo vedeli, koľko vie, pred kráľom obžalovali, že je bosorák a darmožrút, akoby to spolu mohla pravda byť. Jedným slovom, taký ortieľ vyšiel od tamtoho kráľa, aby sa neopovážil nikoho v jeho krajine, v tej ďalekej krajine, liečiť. A tak mohli liečiť viacej tí, čo menej vedeli. Po tom, čo ten ortieľ doznel, šiel smutný znateľ domov cez ulicu a hútal, čo si teraz počne, keď tu počuje vytrubovať o tom chorom kráľovi. To bolo vtedy tak, s čím si rady nevedeli, to trúbili do sveta. A na koniec trúbenia – zlato a pol kráľovstva.
– Toto je voda na môj mlyn! – pomyslel si vedomec, zobral svoj šiator a poďho z ďalekej krajiny za smradľavým kráľom. (Mal teda mlyn dakedy? A teraz šiator? Hja, čas zmení všeličo.) Natúlal sa neborák so ženou a deťmi dosť, až napokon prišiel došarpaný pred bránu kráľovského paláca.
– Kto si? Čo si? – opýta sa ho tu varta.
– Taký a taký som, – odvetil nepriamo a smelo. – Viem, ako sa v smrade dýcha, tú jednu noc vydržím.
Viac nebolo treba, len žiadali, aby sa preukázal. Tak vytiahol dáku vodičku: hneď mohol ku chorému. A ten sa náramne zaradoval:
– Vitaj, – vraví, – človeče, v núdzi každý človek drahý, vitaj, nech si ktokoľvek. Roky ležím tu na tróne a človeka nevídam. Horký koniec veľkovládcu, vysoko som vyvládol, viac vyvládať nemám síl.
– Mrcha nemoc, kráľokráľu, ak ti chýba ľudská reč.
Tak aj synovia kráľovi mohli s tou vodičkou k otcovi podísť a radosť bola všade veľká, ešte aj toho zlata odvážili toľký kruch, koľko sám vedomec zavážil. Ale kráľa choroba ďalej trápila a tu ho už len prosili, aby sa pokúsil chorého vyliečiť, a nasľubovali mu hory-doly (no už nie pol kráľovstva).
– Jaj, páni moji, všetko sa vám ľahké vidí, – odpovedal vedomec. – Musím viacej poznať pliagu, musím kráľa vidieť spať. A keď byľku pri ňom prispím, potom poviem, na čo myslím. Každý pozná sám svoj liek.
Mladí králi pristali na to, a tak prišla tmavá noc. Po večeri sa vedomec odobral spať do komnát. Čo tam bolo, čo sa dialo, nevie nikto na svete, vraj sa prisnil vedomcovi pri kráľovi pravý sen. No prv bude pravda taká, že mu pán kráľ priznal hriech. Či už sám, či od trápenia, vypovedal viac, než chcel. Hriechom začal kraľovanie, a ten hriech ho dostihol. A či to sám vypovedal a či sa to prisnilo, to je už vec vedľajšia – rada bola na svete. Tam a tam – v Zlatej krajine – jesto jedna studnička a že keby sa z nej chorý napil a tou vodou umyl, priam by tak omladol ako dvanásťročný chlapec. Nemeškal to znateľ ráno mladým kráľom oznámiť, no razom prosil odpustenie, že to nie je v jeho moci smradokráľa vyliečiť. Ale keď chcú, oni mladí, nech tej vody donesú.
– Pôjdeme ta hneď a zaraz a ja pôjdem popredku! – preriekol najstarší syn. – Všakver, otec, nemáte nič proti tomu?
– Mám... aj nemám, –stenal starý kráľ, –lebo by mi bol čas buď žiť, abo umrieť. Ktorý z vás to vykoná, ten tu bude po mne pánom.
Tu by už mal každý vôľu do tej Zlatej krajiny, no najstarší mal prvé právo. Nabral silu peňazí, sadol na dobrého koňa a že vraj, len keby sa do roka nevrátil, aby ho prostredný brat išiel vyhľadať. Dobre vedel – za rok stroví silu peňazí a pomoc mu bude treba.
Tu z reči mizne znateľ s kruchom zlata, čo bol princom radu dať. (Že mlyn si kúpil a šiator stratil? Možnože to niekto vie. Aj hriech napraviť je rodinná vec, čo nepatrí do cudzích rúk. No nemusel ten došarpaný znateľ byť práve ten, za koho sa mal, veď iba podľa jeho reči to bolo v dobrom poriadku. Kto by mohol byť došarpaný a vedieť radu na všetko? A zlato zobrať a múdro zmiznúť a strasti nechať na mladých? A kto je žobrák, čo rozpráva sám, čo chcel počuť odo mňa?)
Dobre i nebárs. Chodí ten najstarší po širokom svete a hľadá Zlatú krajinu. Ľudia mu kdečo navraveli, no o nej nik ani muk. Lebo o tej krajine nebolo chýru ani slychu. Je ešte jedna príčina, že títo ľudia čušali. Mohli sa báť, že za reč jasnú ich nájde dáky známy trest. Vtedy sa ústa zatvárajú a oči šibú pomimo. Preto o tej krajine nemuselo byť chýru ani slychu.
Kedy-nekedy dotiahol ten najstarší do jedného veľmi veľkého a pekného mesta, všetko preplnené bohatstvom a nikde ani živej duše – sám živý medzi mŕtvymi – všetko spalo, driemalo, nežilo. Tu vidí na druhom konci mesta tri veľké brvná a na nich čo? Traja starci staručičkí, bradatí, brady šedivé. Pri bradách toľké dlhočizné fúzy, že z brvien nevidieť nič. (Tak ako vedel o tých brvnách? To nevedel on, to viem len ja.)
– Bože daj šťastia! – prizdraví sa im kráľovič.
– Bože daj aj tebe! – odpovedajú starci.
Tak, z cudzieho šťastia sa ľahky dáva. Lacný lacnému uverí.
– Ale, moji drahí ľudia, – opýta sa zase kráľovič, – nože vy mne povedzte, či dobre idem do Zlatej krajiny. Už som skoro celý svet pochodil, a ešte som o nej chýru nepočul, – klamal, bo ten prvý chýr od znateľa predsa počul. A starci-prestarci, hlúpi na reč, hlavy kývu, brady vejú.
– Starý som, na smrť čakám, dochodil som do dôchodku, nuž ti poviem pravdu, strmý vek ma posmelil, – rečie tu z nich najstarší. – Lebo toto naše mesto prislúchalo dakedy do Zlatej krajiny – mal by si byť, junáčik, na dobrej ceste. Ale či Zlatá krajina ešte stojí – povedať ja neviem. Boli ríše – popadali, každá sama od seba.
Práve dnes päťsto rokov, čo sme sa tu ihrali, ešte ako malé deti tu na týchto brvniskách. A odrazu čo sa stalo? To sa stalo, že sme sa my ani hnúť nemohli. (Mohol to byť starý hriech, ten hriech toho jeho otca? Alebo tu do päťsto liet čas rýchlejšie letel-dusnoval? A ostatní ľudia z toho mesta? A tí sa kam podeli, že len trojo najhlúpejších detí na starčiskov vyžilo? Kto to tu zostal na pamäť?) Celý život bez pohybu, len čas na nás rajtoval. A to naše mesto spí a žiadna duša sa v ňom prebrať nemôže. Veľa takých ako ty tadiaľto prešlo, ale nazad nešiel veru nik.
– Nuž poručenobohu idem aj ja, – preľakol sa kráľovič, že nebodaj sám zmeravie.
A tu – cesta zlatom vykladaná. (Zlatá stredná? Možno, no skôr pýcha jeho otca, keď sa ešte pýšil bohatstvom. A či silou, ktorou zabil mesto od živých?) A na tej zlatej strednej polceste Čertov hostinec, pekné stavisko. Na bráne stálo napísané: KTO NEMÁ PEŇAZÍ, NECH SEM NECHODÍ. A pekná hudba zaznievala do uší. Tu zábava, tam povinnosť.
– Čože by ja peňazí nemal? – pomyslel si kráľovič a vpálil rovno dnu. A tam ešte len! Hneď ho sluhovia obskočili, do krásnej paloty uviedli a tam ti mnoho pánov a paničiek len na neho sčakúvalo. A z jednej modrej steny krásne obrázky, čo sa ako živé hýbali a oči si od nich odtrhnúť nemohol, aké boli ľúbezné. A kolo tie smelé paničky, ochotné na každú samopaš, a tí krásni páni, hotoví do každej hry, a jedla pitia blahobyt. Nikdy v živote sa tak dobre nezabával. Naveľa-naveľa si už ale predsa pomyslel, že by bolo už aj odísť. Chce zaplatiť, a tu pýtajú toľko-pretoľko, že ani jeho otec nikdy takého bohatstva nemal.
– Veď som tu krátko, krátky čas! – rečie náš princ na obranu.
– Slabé tvoje dukáty! – povedajú mu. – Keď nesplatíš, ostaneš tu, hoci do súdneho dňa.
Tak tam zostal, pri tej modrej stene, čo nebolo nič inšie ako oko Lucifera – hlúposti sa mihajú v ňom a čertovská roztopaš, čo najlepšie kradne čas.
Doma zatiaľ otec s bratmi: trápia sa a čakajú. Rok dochodí, princa nieto. Tak si vravia: – Zahynul! – A prostredný sedlá koňa: – Moje právo ku mne prišlo! Azda budem šťastnejší.
Otec na to obávavo, dobre vie o zmluve s čertom, čo dakedy upísal – pred víťazstvom krátky kúsok zláka syna blahobyt. Tak sa vybral prostredný syn a takisto dopadol. Rok uletel svojím smerom a sme starší, starejší-slabejší. Keď nepraví nepochodia a ich právo im je škoda – príde čas aj na mladých. Vedel otec, čo nastrojil, keď si staval veľkú moc, no synom ani slovíčko. Radšej bolesť v smrade dusil, nádejal sa, že zablúdia, abo sa im pošťastí, no rovno nevravel nič – synmi platil za pýchu.
Lež najmladší domŕzal a domŕzal, až sa spríkril kráľovskému otcovi, a tak ho ten naostatok pustil, aby mal aspoň byľku pokoja.
A tento najkrásnejší syn sa dal na cestu odmaľovať na obraz a aj meno, aj krajinu si tam pripísať dal, len aby hádam raz nepozabudol, čo je, kto je, odkiaľ je.
Došiel časom k tomu mŕtvemu mestu, ku tým starcom, čo mali už tie sivé brady do zeme vrastené. A tí ho len varujú, ako to už starí vedia.
– Len nedávno všetkým činom takí dvaja ako ty prešli na tú zlatú stranu. Ani tí sa nevrátili ako mnohí pred nimi. Hybaj aj ty radšej nazad, lebo sa viac nevrátiš!
– Nič ma z cesty neodradí, za bratmi sa poberiem! Len tu zbohom ostávajte! – pohol sa kráľovič von za bránu.
Má viac šťastia ako bratia – naraz vidí žobráka. (Starý, ako od múky žobrák? – znateľ? – mlynár?, nikto nevie, kto to bol. A žeby bol byľku inší, o palici pokrivkával, do reči sa natŕčal.)
– Kdeže si sa zachytil, kde?
– Do Zlatej krajiny. A vy kdeže?
– Len tak, ako vidíš, po dobrých ľuďoch chodím – hľadám – máličko ich zostalo.
– Ej, počkajteže! – vraví kráľovič. – Každá rada dobrá, aj tie reči hlúpych starcov treba dobre preveriť. Nate dukát, starý pútnik, možno dačo zradíte.
– No počkajže už teraz aj ty, za dobrú pomoc sa ti zíde dobrá rada. Žiaden nevie viac o Zlatej krajine ako ja, dobre počuj, čo ti poviem! (Tak bol to ten žobrák starý, čo to celé rozprával? Neviem, moja, teraz neviem, už to neviem ani ja.) Smelo choď po zlatej ceste, len sa vyhni hostincu. Uskromni sa, umkni chuti, ak chceš dačo v tomto svete dosiahnuť! Tam sú tvoji bratia pekne na čertovskom poriadku, čakajú na súdny deň, na obrázky pozerajú a nič nechcú v živote. Konča cesty utešený zlatý zámok, vojdi doň smelo! Uvidíš tam, čo si ešte nevidel, veď tam budeš prvý raz. Bohatstvá na štyri izby. V každej izbe dáke čudo. Peceň chleba proti hladu, čo sa šíri po svete. Kulač vína proti smädu vo vyschnutých krajinách. V tretej izbe panička na mäkkej posteli – zrelá žena proti smrti, čo nám všetkým brúsi v pätách. Tá ti syna porodí. Iba sa jej dotknúť nesmieš, také sú tam poriadky, inak sedem chudých rokov neucítiš ten jej cit Ďalších sedem u mlynára za paholka odslúžiš! Nad jej hlavou zlatý meč, na dve pošvy stavaný, čo sa v jednej neudrží – hneď je súci do boja. Ten si vezmi aj s pošvami, aby si bol mocný chlap. S ním premôžeš všetko razom, len ho nikdy neodpáš! V štvrtej izbe studňa vody, najživšejšej na božom svete. Najprv mysli na seba, napi sa a vyumývaj! To je voda tvojho otca, viacej o nej neviem nič. Patrí ku tej mocnej zbrani, čo vie mestá uspávať: akoby jej protiklad. A tam v jednej polici jednu knihu neotvor! Trinásta je v poradí, začítaš sa, múdre veci, a odbije dvanásta, tá ťa nesmie prikvačiť, budú v zámku nové vetry, hurhaj, zmeny, poriadky. Prihodí sa ti tam mrzko – nikdy odtiaľ nevyjdeš! Ujdi teda pred dvanástou a cestou osloboď bratov, no tí ti len zle narobia, neznesú svoj neúspech. Nuž a toto je posledná najväčšia múdrosť na svete – za dobré dobré nečakaj!
Dobre vedel starý človek, ako sa má všetko stať (Bol to žobrák – rozprávač? Bol to mlynár? Bol to znateľ? Iste – mal aj on svoj plán. Čo mohol chcieť? Čo? Ten meč! Ten nebezpečný meč, čo premôže všetko sveta! Ten meč, čo mohol stade vytiahnuť len najmladší, najšikovnejší – syn otca, čo všetko zopsul: stratil Zlatú krajinu. Veď on sám, ten znateľ-mlynár sa bál živého meča, toho meča, čo sám chcel.)
Vojde princ do zámku so štyrmi izbami a vidí – peceň, kulač, mŕtva žena, živý meč. Vzal si všetko ľahkou rukou a bral všetko po svojom. Peceň a ten kulač sebe, živú ženu, mŕtvy meč. A čo dal za proticenu? Ten svoj obraz s podpisom. A v ostatnej štvrtej izbe vypil vodu, umyl tvár a poďho rovno do knihy, prečítať si múdru reč. Začítal sa jedným dúškom a na všetko zabudol. Vedľa neho plná vátošňa, okolo už všade-prevšade bije dvanásť úderov a jemu sa dobre číta, hoci – chytrák – zaváhal: mal vziať knihu so sebou.
A už sa s rachotom budí Zlatá krajina, obratá o všetky poklady, strážcovia, čo mali strážiť, všakovaké ohnivé potvory a draci a obri sa rútia kamsi-tadesi vzduchom, jačia-vreštia-mudrujú. Huriavk, stisk a haravara, nad tým všetkým trma-vrma a prostred nej mätežno.
– Kráľovná sa zobudila! A má muža z obrazu!
– Hľadajte ho! Priveďte ho! Prespala som mladé časy, na muža mi prišla chuť!
Hurty, zmuty-galamuty, rozmýšľajú sprostáci. Čo teraz a potom-predtým, ako si to vysvetliť? Vtom obed by mal rozvoniavať v tejto žírnej krajine a nieto chleba, ani vína, ani rady, ani len tej dobrej rady, ani tej. A tak po tom virvare zase všetko klonká akosi do spania. Navečer najmladší kráľovič dočítal knihu a vyšiel na dvor, že si pretiahne kosti. A vtom ti ho spoznal jeden obor.
– Tu je! – skvičia všetci draci a idú ho zabíjať. Ale ten sa iba usmial.
– Zoraďte sa, chlapci – draci! Veď ja som váš veliteľ! – smeje sa im kráľovič a aby že im dodal chuti, blysol mečom trošinka. Zaerdžia radom všetky kone, a keď sa ten blysk zajagá, roztrasú sa draci, drábi a už šíky rovnajú, ľak im dodal poslušnosti.
– Žena, sem sa! – volá kráľovič na kráľovnú. – Vyber chlieb z vátošne a nachystaj večeru!
Hneď tu bola kráľovná, s obrazom aj s mečom.
– Odkiaľže si, šuhaj?
– Prečítaj si na obraze!
– Tak povedz, čo si mi vzal?
– Čo sa mi len zapáčilo.
– Aj meč?
– Všetko, moja milovaná, nemáš už nič na svete.
– O tom sa, – hovorí kráľovná, – hneďky presvedčíme. Ťahaj svoj meč a bráň sa!
A už doráža svojím mečom na neho. Ale ten jeho opravdivý živý meč sa len ukázal v celej svojej sile a kráľovnej ten jej razom vypadol z ruky a videla, že ju premohol.
– Prečítal som si aj tú knižku. Nato ste tu zrejme nemali čas. A viem, prečo ste pred päťsto rokmi ostali bez kráľa. Tak vám teraz budem vládnuť ja. Mal by som sa ešte po štrnásť rokov skrývať u mlynára, oslobodzovať bratov a liečiť otca, ale načo? Chcem vládnuť hneď! Zastihla ma tu dvanásta a ostanem tu v tej vašej dvanástej hodine. Prespali ste svoju vlastnú slávu, zlatí krajinci!
A tak šla kráľovná do kuchyne, aby nakrájala z toho žírneho chleba. A tak kdesi márne čakal mlynár-žobrák-znateľ, že sa uňho schová princ so svetovládnym mečom, aby mu ho kradmo odňal. A tak márne do súdneho dňa čakali bratia pri diabolskej modrej stene, stenal otec od smradu. A tak márne čakali ďalšie krajiny na ten chlieb a na to víno a na to všetko. A tak vládne Zlatej krajine najmladší kráľ, múdrokrutý, najpeknejší na svete...
Ja už teraz zdanlivo slabý pôjdem svetom, kým na ceste postretnem tetku smrť. Bol som kráľom – a som žobrák, taký je tohto sveta beh. No moja riečka – malučká reč o Zlatej krajine, tá bude vo vás mojou silou, lebo vy ste si na vine, že žijete v Zlatej krajine. V tej krajine, kde všetko máte, len sami seba nemáte. To moja dcéra tam u vás mŕtvo ležala po toľké roky, než ju spasil človek bez škrupúľ. To ja som bol mlynár, čo mal zradiť svojho sluhu, to ja som bol znateľ, čo chcel tie svoje znalosti dáko využiť, to ja som bol ten kováč toho víťazného meča, a to ja sám ním nevládnem.
A kde je vaša Zlatá krajina? Tak vedzte: hore v zlatom zámku, tam sú tie štyri komnaty. V prvej chlieb a v druhej víno, v tretej meč a vaša mať, čo nerodí, lebo nevie ako, a naostatok, vo štvrtej izbe prameň-kniha, v ňom voda pre vás živá, rozprávky o vás samých. Vravím vám pravdu o vás všetkých. Len dostať sa ta musíte.



STALI SA TRI PRÍBEHY
(z knihy ORBIS DICTUS) 


Z morskej hladiny zachránili skupinu japonských rybárov, ktorým sa potopila rybárska bárka. Rybári svorne tvrdili, že na bárku spadla z neba krava. Majiteľ lode to označil za absurditu, rybárov zavreli do vyšetrovacej väzby. Oslobodila ich správa, ktorá potvrdila, že hovorili pravdu.
Jednu rodinu v bratislavskom paneláku raz hlboko v horúcej augustovej noci prebudil hluk na chodbe. Našli tam ležať svoju babku so zlomenou nohou – v bezvedomí. Prišla sanitka a babku odviezli na pohotovosť. Ráno syn volal do nemocnice, no babka zmizla. Nebolo jej. Rodina obtelefonovala všetky chirurgie a iné oddelenia – nikde nič. Napozajtra im zavolali z psychiatrie. Babka sa totiž v sanitke prebrala a hovorila také veci, že ju zaviezli rovno na psychiatriu. Zlomenina nohy nebola taká vážna ako to, čo babka v auguste tvrdila: „Zrazil ma lyžiar v striebornej kombinéze.“
Raz pred mnohými rokmi sa vydala istá slečna a po svadbe ju vyhľadal jeden z jej predchádzajúcich nápadníkov. Priniesol jej do daru živého ježa. Ďalej to však nemal premyslené, a tak bez slova sedeli spolu pri stole a ježko sa pre istotu správal ako mŕtvy. Po rokoch sa ukázalo, že tí dvaja, čo si nemali pri stole s ježkom čo povedať, sa museli rozprávať ešte dlho-predlho, kým tí dvaja, čo si práve povedali áno, si po nejakom čase už nemali čo povedať
Tieto tri príbehy spája zvláštny účinok pravdy. Pravda niekedy oslobodzuje, niekedy, naopak, zatvára a niekedy sa ani nedá vyjadriť. Rybárov pravda oslobodila a babku zavrela. V ruskom lietadle ponad japonské ostrovy viezli živú kravu, ktorá počas letu zošalela a začala tak vyčíňať, že sa posádka lietadla rozhodla ju radšej obetovať. Otvorili vchod do nákladného priestoru a nepríčetnú kravu vytlačili von.
V bratislavskom paneláku na najvyššom poschodí sa počas búrlivej oslavy stavil majiteľ bytu, lyžiarsky inštruktor, že zjazdí na lyžiach panelákové schody. Obliekol sa do kombinézy, nasadil si kuklu i okuliare, obul vysoké lyžiarky a o pár poschodí nižšie zrazil babku. Z miesta činu ušiel a babka, keď sa prebrala v sanitke, tvrdila čistú pravdu. Zrazil ju lyžiar. Bolo horúce leto...
V treťom príbehu sa zvláštny účinok pravdy komplikuje do nevysloviteľna. Pri stole s ježkom totiž mlčali traja: on, ona a ježko. Keby ježko znamenal niečo dosť skonvencionalizované, dalo by sa o tomto príbehu vysloviť možno ešte niečo viac. Ježko však znamená aj sám seba a jeho pohľad na to dlhotrvajúce napätie plné mnohovravného mlčania tiež nemožno zanedbať.
Asi sa celý čas bál o život.
Stali sa tri príbehy... Kým hovoriť možno na jednu tému, mlčať možno súčasne o mnohých. Touto vlastnosťou mlčanie vysoko prevyšuje každú komunikáciu. A ešte čímsi: mlčaním, ak sa mu nepripíše nejaký ďalší význam, nemožno klamať. Ako by účinkovala táto pravda?


KRITIKA NEDOSTATKOV
DOTERAJŠIEHO ROZDELENIA OBLOHY
(z knihy ORBIS DICTUS)

„V poslednom čase
nejako ubúda
reflexívnych lyrikov.
Asi
nemajú
správne reflexy.“

Mnohí autori uvádzajú, že za mylnú predstavu determinizmu, ktorá nakoniec priviedla ľudstvo až k vede, môže na úsvite dejín ľudstva mnohogeneračné pozorovanie hviezdnej oblohy. Stálosť časti nebeských javov a cyklické striedanie inej časti nebeských javov a stálosť niektorých cyklických striedaní, ale i cyklickosť niektorých stálosti atď. navodili v ľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný a nemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré v skutočnosti neexistujú. To sú pojmy takého druhu ako množina, humor alebo algoritmus, každý ich svojvoľne používa, no nikto ich nevie definovať.
Napríklad taký cyklus. Ako upozorňuje F. Dürrenmatt v texte O pozorovaní pozorovateľa pozorovateľov, je veľmi diskutabilné zapísať už takú prostú identitu ako A = A. Každý predsa vidí, že ide o dve rôzne A, jedno minimálne vpravo a napísané inokedy, najčastejšie neskôr, ako iné A vľavo od definitívne mätúceho znamienka rovnosti. Ale pri myslení o cykle sa kolektívne tvárime, ako by tam vystupovalo nejaké cyklické A = A = A... Definovať pojmy ako množina, humor, poriadok, tvar, cyklus alebo algoritmus možno len násilne a len za cenu takých ťažkých predpokladov, ktoré ich všeobecnú pojmovú krehkosť a poznávaciu zjemňujúcosť načisto rozdrvia.
Treba si na ilustráciu pripomenúť, ako vyzerali typické prvé algoritmy, ktorými sa dávni ľudia usilovali napodobiť alebo inak – ešte servilnejšie – oboznámiť božstvá, t. j. personifikované nebeské alebo iné deje, so svojou davovou deterministickou stupiditou, so svojím chybným ponímaním poriadku či cyklu. Na vstupe do magického algoritmu bola povedzme nevinná panna a na výstupe tá istá so zaživa vytrhnutým srdcom, niekedy už ani nie panna, skôr biftek. V atribúte nevinnosti išlo zrejme o čistotu vstupu, aj keď o hygiene v tých časoch nemáme povzbudivé správy. A toto, alebo algoritmicky niečo veľmi podobné, sa opakovalo pri každom slnovrate alebo inom zatmení mozgov. Objektívna veda naostatok priviedla ľudstvo a jeho tzv. poznanie vo všetkých smeroch ku paradoxom, ktoré, ako je známe, neexistujú nikdy a nikde v prírode, ale zato žijú a množia sa v chybnom ľudskom vnímaní, najmä v jeho najkošatejšej forme, nazývanej stručne veda.
Tam, kde veda ešte nedoviedla poznanie k paradoxom, sú ešte rezervy, ktorým niekoľko optimistov hovorí – vývoj.
Východiskom z tejto slepej uličky – a povedzme si rovno – aj uličky hluchej, nemej, farboslepej, čuchoslepej, hmatovo necitlivej a všakovako inak ešte zmrzačenej a okyptenej uličky, môže byť jedine pataveda, ktorej očistný účinok pozná každý účastník našich seminárov. Každý dotyk vedeckého falošného vedomia, nevedomia, podvedomia a bezvedomia s hociktorou z patavedeckých metód sa vyznačuje rapídnou likvidáciou paradoxov. Pseudoproblémy a ich pseudoriešenia miznú ako sneh na slnku. Ktoré samo, myslím slnko či dokonca slniečko, sa nesprávne nazýva zdrobneninou, hoci ide o najväčší kus osobne pomenovaného objektu v šírom okolí. správne by malo byť aspoň slno alebo slnčisko, je zaťažené nánosom falošných predstáv. Pripomeňme si z nich vari len zaužívaný zvrat zatmenie slnka, ktorý je hlboko do omylu navádzajúci, zavádzajúci a vovádzajúci. To, čo v najhlbšom omyle, blízko samotného ťažiska omylu, intelektuálne bezstarostne nazývame zatmením slnka, môže byť nanajvýš zatienením Zeme. (Problematike ťažiska omylu sa budeme venovať v inom traktáte.)
Iný dobrý príklad kolektívneho sebaklamu je smer hodinových ručičiek, čo samo osebe an sich je nezmysel, nevraviac už o slove počítač, ktorý sa najmenej zo všetkého používa na počítanie. Škoda ďalej menovať všeobecne známe omyly, ktoré nik nenapráva! Do neba volá zámena neurčitkov viesť a vedieť, hoci má byť správne viem-viesť a vediem-vedieť. Čo povedať o absurdnom používaní plurálu pri počte nula? Je nula, dva, tri, štyri, päť koní, slabší plurál pre menej kusov je dva, tri, štyri kone, čiže nulu v reči spájame s prirodzenými číslami päť a viac. Tento neopodstatnený nepomer ešte ďalej degraduje fakt, že existuje aj nespisovný plurál koňov a nepoužívaná gramatická možnosť ženského rodu – päť kôň. Dalo by sa to, keby sa chcelo, lebo v pluráli na rode nezáleží. Pritom každý šachista vám povie, koľko koní je nutné a stačí na bohatý duchovný život až do fázy šedín, plešiny a lebky (tzv. skinhead). Všetci mŕtvi šachisti sú vlastne skinhedi, ale o tom som nechcel.
Navrhujem preto, po zvážení všetkých, aby sa nula gramaticky osihotila (sihoť znamená ostrov, ale nik nechce rozumieť správne utvorenému slovu oostrovila, nežičlivci patavedecky adekvátneho vyjadrovania sloveso oostroviť dokonca považujú za skrytú reklamu na OOP, Organizáciu pre oslobodenie Palestíny a objektovo-orientovaného programovania). Navrhujem teda, aby sa nula gramaticky osihotila, aby sa vytvoril špeciálny gramaticky slabší singulár a aby sa nula viazala s genitívom singuláru, vyjadrujúcim v iných situáciách časť celku – nula koňa. Tým sa nula gramaticky priblíži zlomkom ako pol koňa, štvrť koňa (štvrť tiež nie je doriešené, lebo je to aj rozkazovací spôsob,. aj zhluk samých spoluhlások, tým sa viacvýznamovosť štvrť komplikuje aj vo fonetickej rovine, lebo navodzuje nie vždy vhodnú asociáciu všeobecne známeho slova s najväčším počtom spoluhlások – štvrťvzbĺknutie). Ale nie o tom som chcel. O iných, v našom determinizmom zaslepenom poznaní oných som tiež nechcel, lebo ma odvádzajú od témy a tým aj vašu pozornosť odvádzajú od témy, no kým mňa odvádzajú od témy prenesene, vašu pozornosť odvádzajú od témy de facto i de iure.
Jedným slovom, mimochodom samo jedným slovom je už dvoma slovami, jedným slovom teda! – determinizmom nepoškodené autentické patavedecké myslenie a cítenie dáva pojmom ich stochastickú priezračnosť a demoluje nánosy deterministických usadenín, paradigiem, epistém a pod. Prehľad väčšiny katastrofálnych vedeckých nedorozumení si možno nalistovať napr. v Kuhnovej knihe Štruktúra vedeckých revolúcií.
Pozrime sa teda znova, patavedecky, hrdo a hlavne nevedecky, čiže pravdivo, na oblohu, čo tam naozaj uvidíme bez deterministického beľma. Monopolne prevláda mylný názor, že na nočnej oblohe zbadáme hviezdy.
Pred podrobnejšou analýzou tohto kolektívneho sebaklamu sa treba pristaviť pri už spomenutom pojme počítač. Musím s opovrhnutím konštatovať, že ide o konečnostavový automat, ktorý postupuje DETERMINISTICKY. Základnou teh1ičkou tohto determinizmu je známa konštrukcia vetvenia, označovaná väčšinou ako IF... THEN... ELSE... (pokus vybudovať programovacie jazyky na báze ruštiny a z ruského hľadiska, teda omnoho správnejšieho označenia JÉSLI... TAK... INÁČE... sa podľa dostupných informácií síce ešte neskončil, ale ani ktovieako nenapreduje.) Zopakujme si, čo spôsobí IF. IF sa niekam pozrie, na nejaké pamäťové miesto, a podľa toho, čo tam nájde, odovzdá riadenie do jednej z dvoch vetiev. Táto situácia vyzerá tak prehľadne, že na ňu naletela väčšina determinizmom zaťažených subjektov, niektorí išli vo svojej zaslepenosti tak ďaleko, že ju dokonca aj prakticky používajú. Neviem, či treba tento otrasný fakt ďalej rozoberať, lebo všetci dobre viete, čo to v skutočnosti znamená. Dúfam, že medzi vami nie je ani jedna osoba, ktorá čo i len raz podľahla pokušeniu tohto nezodpovedného deterministického dadaizmu. Aké IF THEN ELSE?, prosím vás! aké???
Deterministické???
Neverím, že mysliaca bytosť by vôbec mohla...
Veď už vieme, minimálne od horespomenutého Dürrenmatta, že ani jedno A sa nikdy nerovná A, že opakovaný beh toho istého programu na tej istej adrese môže s istou pravdepodobnosťou niekedy nájsť niečo podobné ako minule, ale principiálne nikdy to isté. A navyše, ako na predminulom patavedeckom seminári výstižne poukázal Tomáš Plachetka, v pamäti počítača nevznikne nič nové – na konečný počet pamäťových miest s iniciálne známym obsahom pustíme nejaké známe naprogramované algoritmy – načo? Prosím vás, načo? A dokonca sa v tých programoch neraz používa vetvenie a ešte dokoncajšie – cyklus!
Jednu cestu k principiálnej novosti ponúka mimoelektrická konštrukcia počítača, na ktorú ma priviedol môj v tom čase sedemročný syn Jurajko. Raz navečer som vošiel do detskej izby. Pozdĺž jeho postele prevísal kus špagátu z umelej hmoty, vyrobený asi v Chemlone Humenné. Jeden koniec uviazal o stôl a cez pánt na dverách na druhom konci špagátu visela papuča. Spýtal som sa, načo to. Vtedy mi ukázal, že keď z postele prevesí nohu, špagát sa zaťaží, papuča stúpne a brucho špagáta, ak to tak možno povedať, čo možno, lebo som to práve tak povedal, slovom, to brucho ostane previsnuté pod úrovňou okraja postele. Spýtal som sa, načo to. Vieš, tato, keď sa ráno zobudím, tak podľa toho špagátu zistím, či som v noci, keď som spal, prevesil nohu dolu z postele, alebo nie.
Rozlíšením dvoch úrovní – či Jurajko v spánku nohu prevesil, alebo nie – vzniká možnosť zakódovať polohou špagáta jeden bit, logickú nulu alebo jednotku, TRUE alebo FALSE. Osem detských postieľok už dáva 256 možností, osem bitov, jeden bajt. Z takýchto bajtov zostrojená operačná pamäť má niekoľko perfektných výhod. Jednak je pomalá, dá sa prakticky čítať vždy ráno, ak nezaspíte vhodnú chvíľu, no zato nás nepreťažuje nepodstatnými informáciami. Dozvieme sa, či deti na postieľkach v noci nohy prevesili cez okraj. Táto informácia – POZOR – nie je vypočítaná, nedá sa špionážne ani vojensky zneužiť, je zaručene nová a nadovšetko prehľadná. Takto akurátne by mala vyzerať v ideálnej budúcnosti každá seriózna informácia. Determinizmus takto ráno nastavenej operačnej pamäte je slabučký, možno vôbec nijaký. A hlavne, na ceste k novému poznaniu sme ušetrili algoritmus. Algoritmus, ako je známe, pojmovo nedefinovaný, skladajúci sa z neopodstatnených konštrukcií vetvenia, cyklu a priradenia. Ak si niekto myslí, že priradenie, o ktorom som doteraz pomlčal, je v niečom korektné, nech si napíše hoci A = A + 1 a dobre si premyslí, čo vlastne napísal. A sa predsa rovná A + 1 výlučne pre nekonečné A!!! A to nevieme uložiť v nijakej pamäti. A načo aj, keď táto úvaha vedie k počítaniu s jediným nekonečným číslom, ktoré je zároveň vstupom aj výstupom. Iba za túto cenu môžeme používať priraďovací príkaz. Na konečnostavovom počítači s konečnou pamäťou sa preto môže kvalifikovane používať jediný typ priraďovacieho príkazu, a to A = A, pravdaže, aj tu s rizikami, na ktoré poukázal už Dürrenmatt. Tak je to veru s cyklom, vetvením a priraďovaním, z ktorých sa údajne skladá každý algoritmus. Ďalší paradox! Deterministi nevedia definovať algoritmus, no vedia, z čoho sa skladá. Pričom navyše ešte stále trvá moja výhrada k zámene neurčitkov viesť a vedieť. A len tak trvať neprestane. Ale nie o tom som teraz chcel.
Napriek tomuto všetkému sa ešte nájdu ľudia, podobní pravekým mučiteľom nevinných panien, čo spúšťajú opakovane deterministické algoritmy na konečnostavových počítačoch, ba dokonca je dôvodné podozrenie, že tak nerobia iba počas jarného a jesenného slnovratu, ale častejšie. Taká je návykovosť drogy determinizmu, pred ktorou ľudstvo nezabudnuteľne varoval v próze Útek na juh Slawomir Mroźek. Tam ľudoop alebo yeti hovorí, že oni – ľudoopi – sa nevydali do svojej budúcnosti cestou vytvárania filozofických systémov, ktorých správnosť potom treba dokazovať násilím.
Ako vnímali pozorovanie hviezdnej oblohy prví ľudia? Presne a bez predsudkov. Napr. pramatka Eva tam nespozorovala nijaký stály poriadok. Citujem z jej denníka: „Na základě pozorování vím, že hvězdy nevydrží. (Treba toto ďalej komentovať???) Vídám některé z nejlepších, jak se rozpadají a letí po obloze dolů. Může-!i se rozpadnout jedna, mohou se rozpadnout všechny, může k tomu dojít za jediné noci. Ten žal se dostaví – vím to. (Tu sa už pozorovanie reflektuje ako vedomosť!) Zamýšlím sedět každou noc a dívat se na ne tak dlouho, jak jen dokáži zůstat vzhůru, a vtisknu si ta třpytivá pole do paměti (input file), takže za nejaký čas, až budou odňaty, dokáži pomocí své představivosti vrátit (output file) ty krásné nesčíslné hvězdy na černou oblohu, aby se tam opět třpytily, a až je slzy v mých očích rozmažou, bude jich tam dvojnásob (copy file).“ (Citovaný priamo a doslovne, okrem komentárov v zátvorke, Evin denník, s. 96, in: Mark Twain: Dopisy z planety Země, Práce 1987).
Očividne sa teda už v najstarších písomných pamiatkach objavuje všetko, čo rozoberá tento text: pozorovanie oblohy, demaskovanie chybného deterministického výkladu významu pozorovania, počítačová práca so súborom hviezd (file management) , vrátane hlbokej pravdy, na ktorú všetci deterministi pozabudli – možnosť zrušenia súboru, aj súboru hviezd. Napokon, aj najnovšie deterministické teórie kozmu už nenápadne pripúšťajú, že hviezdy na hviezdnej oblohe nebudú donekonečna, že sám pojem hviezdnej oblohy je vo svojej platnosti ohraničený, z čoho už priamo vyplýva, že – citujem zo začiatku tohto textu: „Stálosť časti nebeských javov a cyklické striedanie inej časti nebeských javov a stálosť niektorých cyklických striedaní, ale i cyklickosť niektorých stálostí...“ – boli po pramatke Eve interpretované mylne. Prví ľudia sa, ako sme ukázali, nemýlili, mýlili sa teda druhí ľudia, po nich tretí ľudia, po nich štvrtí ľudia atď. Tieto omyly a z nich neoprávnene odvodené pravidlá a pojmy „navodili v ľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný a nemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré v skutočnosti neexistujú“. A teraz sa to zacyklilo: deterministická veda, vybudovaná na ilúzii stálosti a cyklickosti javov na hviezdnej oblohe, si sama píli pod sebou konár – dokazuje z neplatného predpokladu, pričom nevyhnutne musí použiť ďalšie neplatné postupy, že ten neplatný predpoklad, na ktorom sama spočíva, naostatok neplatí. Niet nad prázdnu množinu! A trvalo to po všetky generácie, s výnimkou prvých ľudí. Nie je mojou úlohou skúmať, v ktorých technických detailoch sa veda na tejto poznávaco prázdnej myšlienkovej ceste mýli, lebo – ako už všetci vieme – mýli sa v determinizme, vo svojej najinherentnejšej podstate. A že ju aj determinizmus vedie do záhuby – s tým sa už musí vyrovnať sama. Pripomínam, že keď sa prajaštery priveľmi rozrástli, tak im na zvládnutie ovládania primohutného tela vznikol v zadnej časti ďalší mozog, ale už bolo neskoro: rozmýšľanie v časovej tiesni nemáva veľký úspech. (Aforizmus: Rozmýšľanie mozgom v zadnej časti je zväčša neproduktívne. P. G. variujúc A F.)
Pramatka Eva v citovanom texte poukazuje ešte na jeden moment – pamäť. Pokúša sa zapamätať si, ako vyzerá nočná obloha. Nevieme, ako sa jej to podarilo. Omnoho horšie sa to darilo generáciám astronómov. Rozdelili oblohu do 88 súhvezdí a pospájali si najjasnejšie hviezdy myslenými čiarami. V roku 1925 sa deterministická astronómia definitívne uzniesla na správnom rozdelení oblohy. Dnes vieme, že najjasnejšie hviezdy by mali byť nad Washingtonom, lebo na americkej zástave je najviac hviezd. Nad Kremľom hviezda na oblohe ani nemusí byť, tam ju majú na veži. Prvé priblíženie k správnemu rozdeleniu oblohy by sa dalo konštruovať takto: netreba mať dve mapy – Zem a oblohu. Treba na oblohu premietnuť hranice štátov a v rámci nich vytvoriť nové spravodlivejšie súhvezdia, napodobujúce povedzme sieť autostrád. Tým by sa nočná obloha stala kompasom v nás a už by sme nemuseli toľko blúdiť. Zjednotiť sa musí nielen Európa, ale aj vyučovanie astronómie a zemepisu. Európa má na zástave zatiaľ omnoho menej hviezd ako USA, no i to sa dá zariadiť. (Svoju hviezdu si zaslúži aj samostatné Komárno. Európa tým len získa.) Pri riešení problému, ako zvýšiť počet hviezd na zástave Európy, budeme vychádzať z jednoduchého faktu, že tento problém je neriešiteľný – a práve na tom postavíme naše riešenie.

DLHŠIA MIKROPOVIEDKA
O ŠÉFREDAKTOROVI HLASU KOTOLNE
 (z knihy ORBIS DICTUS)

„Nad námestím
národných omy
sa neraz čosi zlomí
a do rácia slovenskej nácie
usadnú ďalšie a ďalšie
devalvácie.
U hája.“

Všetko, čo sa v tejto mikropoviedke opisuje, je pravda pravdúca, nič vymyslené. Najmä postavy a ich vzťahy a myšlienky skutočne existovali, existujú a budú existovať.
Šéfredaktora Hlasu kotolne K Hlásneho (v tom čase na adresách P. O. Box 55, 840 00 Bratislava, miznúci point siete FIDO 2:422/25.99) zhruba po trinástom čísle tohto takzvanou verejnosťou čo najviac ignorovaného samizdatu omrzel papier ako výstupné médium. Preto prestal Hlas kotolne asi na rok vychádzať na papieri a šéfredaktor sa v tom čase zaoberal preberaním jednotlivých vrstiev stromu možností iných výstupných médií. Jeho neštandartné uvažovanie, dobre známe čitateľom HK, ho postupne priviedlo k problematike tzv. tajných spoločností. Tieto totiž, samozrejme, museli už dávno riešiť aj problémy tajných médií.
Myšlienka, aj keď už je na diskete, si vyžaduje množstvo (málo tvorivej) práce: typo, tlač, distribúcia... Členovia tajných spoločností museli toto všetko kvôli utajeniu robiť sami, čo ich obmedzovalo v tvorivom rozlete. Každá tajná spoločnosť má však v štatúte myšlienky vytvárať a čo najtajnejšie šíriť. Preto sa doposiaľ prakticky každá tajná spoločnosť vyzradila. Samotný fenomén tajnosti sa tak dostáva do rozporu so sebou samým.
Približne v tomto bode uvažovania usúdil šéfredaktor Hlasu kotolne, že tajné spoločnosti sú buď podvod, alebo sa o nich dosť nevie. A pretože objem poznatkov o tajných spoločnostiach je nesmierny, treba tieto poznatky sústrediť a dať spracovať nejakému vhodnému expertnému systému. Preto K Hlásny zašiel tajne za poslancom Milanom Ftáčnikom a požiadal ho o poskytnutie expertného systému Katedry umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na vŕšku, ktorý sa medzi umelými inteligentmi nazýva – nevedno prečo – Mlynská dolina.
Napokon až naostatok – pán poslanec, docent, doktor prírodných vied Milan Ftáčnik, kandidát vied a spoluautor v tom čase novučičkej učebnice umelej inteligencie (Kelemen a kolektív) – ten expertný systém tentoraz nebude dlhšie používať ani potrebovať, lebo okrem toho, že je docent, doktor prírodných vied, kandidát vied, člen katedry, spoluautor atď., je predovšetkým viacnásobným bývalým, súčasným i budúcim politickým podpredsedom, čo dá zabrať.
A tak sa všetko, ale skutočne všetko o tajných spoločnostiach vkladalo prostredníctvom nežných dievčenských prstov do expertného systému Katedry umelej inteligencie, a keď sa to tam vložilo, tak expertný systém začal – ako to už expertné systémy vedia – inferovať. Vyvodzovať i odvodzovať z poznatkov syntetické poznanie.
(Šéfredaktor Hlasu kotolne K. Hlásny mi nedávno spomenul, že teraz rieši podobný problém. Ako negovať pojem slobodný murár. Koncom minulého roka sa pri riešení pohyboval na mentálnom území, vykolíkovanom možnosťami ako ženatý pyrotechnik, zavreté baranidlo, ženatý ženista s formálne síce dokonalou, ale nešikovnou možnosťou – nie je pravda, že slobodný murár.)
Šéfredaktor Hlasu kotolne sa cez miznúci uzol počítačovej siete FIDO napichol do inferujúceho expertného systému a chcel sa spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média či nepapierového šírenia myšlienok, ale vtom sa stalo niečo neočakávané. Digresia!!!
Nasleduje digresia. Aby nevznikol pri čítaní mikropoviedok často falošný dojem, že okrem zobrazeného deja sa inak nedialo vôbec nič, že šéfredaktor HK nevnímal nič iné. Vnímal, veru, vnímal! Napríklad najnovšie texty, ktoré mu prišli do redakcie. Ak niekoho zaujíma iba strohá mikropoviedka, môže kurzívou vysádzanú digresiu slobodne preskočiť.
... no predovšetkým by som chcel dementovať všetko, čo som povedal vyššie i čo poviem ďalej: V USA sa po našom vzore nastoľuje konečne spravodlivosť a prepukli všeobecné reštitúcie. Indiánom sa vracia postupne všetok nehnuteľný majetok. Tento ušľachtilý proces brzdí však drobná technická prekážka – pred cca 500 rokmi sa viedli pozemkové knihy v uzlovom písme a kolonizátori takmer všetky uzlové knižnice na báze lyka ničili, niekedy aj kurióznym spôsobom – kŕmili nimi hladný dobytok. Najnovší výskum ukázal, že uzlové pozemkové knihy zo začiatku uzlovej abecedy sú zničenejšie ako uzlové pozemkové knihy z konca uzlovej abecedy. Táto skutočnosť vyvolala medzi americkými Indiánmi veľké napätie. Objavili sa i snahy o premenovanie celých kmeňov, a to so spätnou platnosťou. O toto požiadali americké úrady oficiálne zatiaľ Apači a Aztéci. Veľkú neistotu v tejto oblasti nastoľovania globálnej retrospravodlivosti podľa vzoru strednej Európy do určitej miery vyvažuje vyriešenie dlhého terminologického sporu o to, aké bude indiánske meno slovenskej političky Emílie Kováčovej staršej. Ako je známe, bielym prominentom indiánske kmene priznávajú indiánske meno, napr. americký prezident sa už tradične nazýva Veľký Biely Otec, aj keby bol černoch. Vášnivý konflikt medzi Siouxami a Komančami o meno našej prvej ruže sa skončil víťazným kompromisom – Emília Kováčová staršia sa odteraz v indiánskej jazykovej oblasti bude volať Veľká Biela Mašľa. Tento výrazný medzinárodný úspech aj slovenskej diplomacie má i taký podtext, že keď sa Indiáni stanú po reštitúciách majiteľmi takmer celého amerického kontinentu, značne vzrastie ich vplyv na niektoré štruktúry OSN. Zatiaľ sa presne nevie, na ktoré. (Text napísal WAHU:L)
Medzinárodný menový fond rozhodol, že zisky zo strednej a východnej Európy najmä prostredníctvom dobrovoľných devalvácií prekročili všetky očakávania a že obyvateľstvu sa bude každoročne na Mikuláša vracať 1200 dolárov (slovom tisíc dvesto $). Občania Slovenska sa majú hlásiť v Nadácii Cha-cha-77 na Staromestskej ulici, a to v každom novom kraji. Treba si priniesť na podpis pero, vo výnimočne odôvodnených prípadoch postačuje tzv. atramentová ceruza. (Tento text podpísal Ľubo Roman Kováč, a nie Martin Luther Kingkong, ako si šéfredaktor HK omylom pôvodne myslel.)
Pracovníkom Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa podarilo vyvinúť konzistentnú teóriu slovenskej politiky. Ich počítačový model umožňuje o. i. predikciu politického vývoja, zatiaľ na dve hodiny. Najcennejší výsledok tohto výskumného projektu sa podarilo dokázať súčasne laboratórne i teoreticky, s využitím iterovanej aplikácie Higgsovej teórie poľa na axiálny instantón. Výsledok možno pre širšiu laickú verejnosť formulovať takto: objavili sa dva zákony a jeden dôsledok pre slovenskú politiku. Ide o zákon zachovania a zákon symetrie. Zákon symetrie pre slovenskú politiku znie: v každej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude rovnaký počet agentov KGB a CIA. Zákon zachovania znie: v každej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude nadpolovičná väčšina bývalých komunistov. O autentickej fyzikálnosti tohto zákona sa ešte diskutuje, lebo nie je dosiaľ jasné (model umožňuje predikciu politického vývoja zatiaľ na dve hodiny), či sa Fyzikálnemu ústavu SAV podarí zabezpečiť platnosť tohto zákona po roku 2100. Zaujímavosťou nových výsledkov SAV je i tzv. metalurgický dodatok k zákonu zachovania: v každej slovenskej vláde musí byť aspoň jeden Kováč. Existenciou platnosti tohto dodatku sa konečne podarilo konzistentne vysvetliť známy pád vlády V. Mečiara. Premiér vtedy ešte nevedel, že z vlády nesmie zmiznúť Kováč. (Samantha HEX)
Nie je pravda, že spor medzi Jeľcinom a parlamentom, ktorý napokon vyústil do demokratického rozbombardovania najvyššieho zákonodarného orgánu, bol iba fiktívny. Nebolo to tak. Tanky v uliciach Moskvy nemali ani – ako zvyčajne pri tomto obľúbenom druhu pouličného divadla – za účel urýchliť meškajúce miliardy zo Západu. Vec bola tentoraz omnoho vážnejšia a príčina aj doslovne podstatne hlbšia. Agentúra Itartas to konečne interfaxovala. Je všeobecne známe, že z ideologických dôvodov sa na Sibíri nesmelo vŕtať diamantovými hlavicami a súpravami americkej výroby. Teraz to však nové vedenie povolilo. Keďže americké diamanty sú tvrdšie ako ruské a vrtné súpravy aj preto dočiahnu hlbšie, podarilo sa dostať na Sibíri do nevídanej hĺbky. A vtedy sa to stalo!!! Do digresie vstúpila digresia druhého rádu, digresia digresie.
Textík-briketka od Hufnágla: Prestížny nemecký časopis Spiegel uverejnil faksimile dokumentov, ktoré jednoznačne dokazujú, že Jeľcinov brat je Mečiarova sestra.
Koniec digresie digresie. A vtedy sa to stalo. Pod zemským povrchom sa podarilo objaviť obrovský prázdny priestor, na ktorého dno nedočiahla ani najdlhšia vrtná súprava. Vedci okamžite začali dutinu skúmať. Ako prvé ich prekvapilo, že meracie sondy namerali v rozpore s dokázanou teóriou i doteraz známymi meraniami niekoľkotisícstupňovú horúčavu, blízku údajne teplote zemského jadra, presný údaj sa však dosiaľ neuverejnil. Tento fakt súčasná fyzika Zeme nevie objasniť, lebo v dutine by podľa dosiahnutej hĺbky malo byť nanajvýš 630 stupňov. Poďme však ďalej. Z ostatných publikovaných experimentov vyplýva, že výskumníci okrem iného spustili do záhadnej dutiny špeciálny ohňovzdorný mikrofón, používaný doteraz iba na sluchovú kontrolu bublania pri tavbe wolfrámu. Na veľmi citlivý magnetofón, umiestený na povrchu zeme, sa podarilo nahrať doteraz neznámy druh šumu, ktorý pri hlasnejšom prehrávaní, ktoré možno dosiahnuť otočením ovládača hlasitosti, vydáva zvuky podobné žalostným výkrikom z mnohých hrdiel. Takže dodnes neuzavretý spor medzi Jeľcinom a parlamentom je naozaj hlboký: či peklo je alebo nie je majetkom ruského ľudu, resp. ako hlboko siaha štát. (Tento text do redakcie dodalo Charašó.)
Šéfredaktor HK sa inferujúceho expertného systému chcel spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média, ale vtom sa stalo čosi neočakávané. Expertný systém prejavil vrodenú umelú inteligenciu. A spýtal sa, neodpovediac na otázku o „papieri“, či je šéfredaktor HK naozaj tým človekom, ktorý prišiel na nápad vložiť všetko o tajných spoločnostiach pod inferenčný subsystém expertného systému. A to vo vhodne reprezentovanej báze znalosti. Šéfredaktor, ešte stále nič netušiac, odvetil, že áno, ale že na pýtanie sa je tu on, a nie expertný systém. Na to expertný systém povedal, že gratuluje, lebo človek, ktorý sústredí všetko poznanie o tajných spoločnostiach do expertného systému, sa automaticky stáva riaditeľom vesmíru a jeho príkazy sa ihneď vyplnia.
Dobre, povedal znechutený šéfredaktor HK Zaujímal ma len jeden podproblém, takpovediac technického typu. A ako riaditeľ vesmíru vydal jediný príkaz – všetko zabudnúť!


Aj v slobodnej spoločnosti potrebujeme disidentov...

Správa o činnosti za 10 a viac rokov 
Andrej Ferko
júl 04, 2007

Ako mečiarovcami aj antimečiarovcami politicky prenasledovaný autor si týmto dovoľujem letmostručne informovať tzv.kultúrnu verejnosť o svojej autorskej činnosti. 
V roku 2007 sa završuje či zaokrúhľuje desaťročie, v ktorom mi na Slovensku nesmeli výjsť ani knihy ani sa inscenovať jediný scenár. Knihy s mojím menom na titulnej stránke vychádzajú iba v slobodných krajinách (Rakúsko 2000, 2002, 2006, Česko 2007). 
Tento text uverejňujem predovšetkým kvôli úspore času, lebo ma už dosť unavuje až demotivuje donekonečna opakovať či obmieňať stále to isté, keď chcem korektne odpovedať na dvojotázku, ako sa mám a čo píšem. 
Mám sa ako zakázaný autor a keď príde inšpirácia, tak napriek tomu píšem, ale čoraz menej sa cítim byť súčasťou slovenskej kultúry. Slobodný som tu iba ako matematik a informatik na akademickej pôde, odborné texty publikovať smiem. Ako literárny autor som bez súdu odsúdený zrejme na doživotie, čo možno prirovnať iba k stalinistickej praxi 50. rokov, aj to nie celkom, lebo vtedy súdruh Bacílek usúdil, že desať rokov stačilo a diktátori z úvé potom povolili vydať napr.memoárové knihy Mila Urbana.  
Desať rokov textu v šuflíku si viem živo predstaviť už dávno, lebo postmoderné dejiny hríbov Noha pod klobúkom vychádzali od napísania 18 rokov, pričom s ideologickými superlektormi z Pezlárovej Ideologickej komisie ÚV KSS som občas mal opačné skúsenosti ako iní. Negatívny posudok napísal Valér Mikula, kým vydanie podporil Karol Rosenbaum. 
Postmodernistickú modalitu rozprávania som objavil v roku 1976 takmer súčasne a nezávislo s najslávnejšími vtedajšími americkými autormi, iba kniha čakala 18 rokov a literárna história aj kritika ju spravidla nesprávne zaraďuje, ponajviac do sci-fi. Noha pod klobúkom vyšla až po prevrate a nedožila sa toho skvelá dáma Božica Vilikovská, ktorá za ňu dlhé roky bojovala, no vždy bolo o jeden zlý posudok viac. Vari najparadoxnejší deň svitol roku 1988, keď som doobeda dostal zväzovú Cenu za Noc na zamrznutom jazere v réžii Jožka Bednárika a večer miestni papaláši z Obvodného výboru KSS Bratislava III zakázali preberačku Ťuťungérie, na podporu ktorej sa do Ružinova márne prišli pozrieť v podstate dobrosrdečný súdruh Rudolf Jurík z ÚV KSS a voči mladej literatúre žičlivý predseda zväzu spisovateľov Ján Solovič, dnes tiež zakázaný dramatik. 
V očiach novodobých straníckych cenzorov (VPN, HZDS, KDH, SNS, SDĽ, ODÚ, SDKÚ atď., napr. v STV menovite Darmo, Polák, Kubiš, Materák, Puobiš, Rybníček…, napr. v Rade STV Bučko, Kollár, Luther, Gembický…, napr. v NR SR Migaš, Hrušovský… a ministri kultúry Hudec, Kňažko, Chmel, Tóth… a ich poradcovia či adlátusi Fulmek a jeho svokor Kot, Zajac, Porubjak, Kárová, Šimečka, Lasica, Štrasser, Kotian, Bútora, Mesežnikov…) som sa ponajprv previnil kultovou esejou Nemám koho voliť (Literárny týždenník 1990), ku ktorej sa postojovo postupne pridáva rastúci počet nevoličov. Tento postoj som nevymyslel, iba pomenoval skôr ako ostatní. 
Neskôr som prv ako iní analyzoval a pomenoval ďalšie slabomyseľnosti či nehumánne deformácie (politiku V. Havla, postfašizmus slovenských médií (SME, Domino…), pogrom na slovenskú drámu v réžii intolerantného tria Kárová-Porubjak-Hroncová, pražský kolonializmus, kľúčovú úlohu IVO v cenzúre v STV, latinskoamerický hodnotový systém dnešných slovenských médií atď.) 
Podieľal som sa autorsky aj na niektorých textoch v Hlase kotolne a v študentskom divadle Pegasník sme uviedli kotolňovitý textappeal Prča alebo Hra, ktorú zakázal Havel s pesničkami Ivana Mizeru a po jeho zľaknutí (niekto sa mu vyhrážal) s pesničkami Dana Gašpara na texty Vlada Baleka. 
Zo Slovenského centra PEN po mojej v Literárnom týždenníku uverejnenej otázke o zlučiteľnosti hodnôt Charty PEN a verejnej propagácie fašizmu, napr. volaní po koncentrákoch v čechoslovakistickom bulváre Mosty, odišiel na Šimečkov nátlak Peter Pišťanek a neskôr asi na svoj vlastný nátlak ďalší dnes mediálne veľmi vplyvní autori. 
Z pomsty za Pišťanka sa ma odtiaľ pokúšala skupina okolo Jána Štrassera dlhé roky neúspešne vylúčiť. Stál som totiž na rozdiel od štrasserovcov ai. a už zostanem na humanistickej pozícii odsúdenia nehumánností všetkých troch totalít - kolonializmu, fašizmu a komunizmu – ktoré nechcú vidieť najmä súčasní čechoslovakisti a panhungaristi, ktorí väčšinovo a totalitne ovládajú slovenské dramaturgie (okrem Slovenského rozhlasu) a médiá (porubjakovci, kotovci-fulmekovci…). 
Spomeniem niektoré výsledky ich cenzorských rozhodnutí. 
Nechápem, ako sa mohlo dramaturgii činohry SND prepiecť, že neuviedla slávnostné predstavenie k 60. výročiu SNP… a že Porubjakom riadení poslušní herci nezaplatili zo svojho, ako verejne sľubovali, 450-tisícovú škodu pri brutálnej cenzúre Kočanovho Diabla. Národný filmový projekt pod záštitou predsedu NR SR Ivana Gašparoviča stál 38 miliónov korún a nakrútená takmer hotová kinoverzia v réžii Martina Ťapáka nesmie mať na Slovensku premiéru. Multimediálna komédia Lúpež dejín v réžii Ľuby Veleckej išla do trezoru STV v deň premiéry 1. apríla 1996, kde doteraz leží spolu s ďalšími 33 celovečernými nakrútenými umeleckými filmami. Najdlhšie trezorujú Strechu úniku Osvalda Záhradníka v réžii Stana Párnického – 34 rokov
V deň premiéry zakázal šéfdramaturg Marián Puobiš odvysielať v STV aj chvíľku poézie Orbis dictus, s ktorou som mimochodom predtým vyhral anonymnú básnickú súťaž, obsadenú asi stovkou autorov. Historicky poslednou “mojou” cenzúrou pred prevratom bol zákaz inscenácie Ťuťungéria v mojej réžii s fantastickou scénografiou Michala Bogára (1988, iniciátorom cenzúry bol súdruh poslanec SNR Jozef Mravík), prvou cenzúrou po prevrate bolo nedokončenie článku Reaktor bude! v redakcii Verejnosť šéfredaktora Eugena Gindla a šedej eminencie Jana Budaja. Úspešné scénické diela Pacho sa vracia (kde sme s Janom Drgoncom autormi gagov, DAB), Haravara (SĽUK), Zlý duch Lumpacivagabundus (ŠBD, “inscenácia urazila nežnú revolúciu…”), aj monodrámy o Benešovi a Husákovi (STV, s výnimkou uvedenia Beneša na ČT2) išli napriek obrovskému mediálnemu ohlasu i diváckemu záujmu predčasne dolu z repertoáru alebo sa nesmú reprízovať, ako to nedávno v LT pripomenul D. Machala. Povolené reprízovanie v STV má iba trojdielna televízna verzia Ako divé husi
Za zaznamenanie možno stoja niektoré kuriozitky, pikošky a perličky. 
Riaditeľ istého divadla mi povedal – vaša hra je výborná, ale vaše meno nesmieme dať na plagát. 
Podobný odkaz som dostal z inej scény – ak stiahnem svoje meno, bude premiéra, ale svojim postavám som to nemohol spraviť. 
Riaditeľ popredného vydavateľstva mi zas ponúkol, že ak pozháňam dvestotisíc korún, tak vydá po 30 rokoch 200 kusov prózy, ktorú niektorí kritici označili za najlepšiu slovenskú po 2. svetovej vojne. 
Keď sa moju hru rozhodli hrať ochotníci, dostali dobrú radu, aby nedráždili. 
To isté – zákulisný zásah zhora do slobodného rozhodnutia ochotníckeho divadla – zažil aj Ján Solovič s jednou zo svojich troch hier o Štefánikovi, ktoré sa tiež nesmú inscenovať. 
Inscenačný absolútny zákaz sa týka – na veľkú škodu slovenského publika – predovšetkým súboru komédií najvtipnejšieho súčasného autora Paľa Janíka. S jednou z nich uspel aj v súťaži Alfreda Radoka, ale aj tam už takisto ako v slovenských súťažiach skončili s korektnou anonymitou, s pomocou ktorej roku 1993 vyhrala moja najlepšia slovenská dráma – dodnes neuvedená Husia hra
Pri príležitostných stretnutiach politicky prenasledovaných dramatikov sme sa zhodli na tom, že prispievať do tzv. anonymných súťaží načisto prestalo mať zmysel.  
V Divadelnom ústave, ktorý sa nesmie volať Národné divadelné centrum, sa v súťaži Dráma napr. moje meno trikrát stratilo od môjho textu – náhodou. Kto chce, nech verí. Mne sa takejto trojnásobnej náhode veriť nechce a terajšia riaditeľka SND Sylvia Hroncová (SMK) ostáva a ostane zrejme nadosmrti zlodejkou môjho textu.  
Mediálne povolení moje texty alebo nápady, ak sa k nim dostanú, beztrestne kradnú. Preto nedávam svoje rozsiahlejšie diela na internet. Napr. v relácii, kde vraj dostanú za večer 60 tisíc korún (Sedem… TV Markíza) v pohode ukradol Stano Radič moju básničku Globálny blb: Ten Bin Ládin Usama/ čo bojoval s Rusama/ opletačky s USA má
Najnovšie, v roku 2007, iný môj prozaický text ukradla redakcia istého postfašistického denníka, a - pretože ho nečítam - dozvedel som sa o tom iba náhodou. 
Moja autorská skúsenosť - po vyše 25 premiérach a získaní skoro všetkých možných scenáristických ocenení - v súčasnej slovenskej kultúre sa v princípe zhoduje so situáciou Jonáša Záborského za maďarizácie, alebo Dominika Tatarku či Petra Karvaša za normalizácie – píšem pre budúce generácie. Má to jednu výhodu – netlačia ma termíny, píšem, ako metaforicky vravieval národný umelec Laco Novomeský, bývalý svokor môjho vzdialeného príbuzného Martina Bútoru, v nedeľu.
Nedobrovoľne som prevzal a nesiem záborskovsko-tatarkovský údel a supervýborne sa mi počúvajú všetky neplatné a nepravdivé maskovacie reči o slobode a demokracii, hoci aj od premiéra Fica či eurokomisára Figeľa, aby som za celú abecedu mediálne povolených uviedol aspoň tých na Fi. Nasledujúci zoznam identifikuje niekoľko závažnejších položiek: 
O historickom bezvedomí 2, Stredná Európa: eseje, 250 strán 
Archetyp, poviedky, 140 strán 
Najsmutnejší príbeh lásky, román s motívmi zo scenára, ktorý píšeme s Petrom Jarošom, 314 strán 
Informácia ako zmysel života, vedecké eseje, 110 strán 
Smiechová kultúra, eseje o smiechu, 99 strán 
Pustokvet, Vŕzganie, Čistá hra, Don Tichot, Väzeň č. 1, Husia hra, Kosofles a Minijánošík (celovečerná hra a rozhlasová verzia), Miliardár (paródia na vedomostnú súťaž Milionár), neuvedené drámy a komédie, 410 strán
 Čobogaj, filmová rocková opera a divadelná verzia muzikálu s textami piesní od Dušana Valúcha, 150 strán 
O divadelnej réžii webstránok a o filmovej réžii virtuálnej reality, 210 strán 
Rizikovo tehotný Hugo (divadelná verzia, rozhlasová dostala cenu za debut), Lúpež dejín (trezor STV), Prvý raz a naposledy čistá pravda o záhadnom zmiznutí superagenta 006 v Bratislave, Hľadá sa poradca prezidenta so zmyslom pre jazz a rock, štyri hi-tech komédie spoluautorsky vytvorené s Jánom Drgoncom, 230 strán 
Tieto texty nevznikli iba po roku 1997, keď sa údajne mečiarovci s antimečiarovcami dohodli na celoplošnom mediálnom zákaze (Berufsverbot) skupiny nepríjemných autorov (najmä dramatikov), a majú celkovú metráž 1913 strán resp.1800, ak počítame spoluautorské komédie s polovičnou váhou počtu strán (1683+115 =1798). Aspoň takto letmostručne, aspoň pre literárnych historikov. 
Pred dokončením sú ešte oi. autorský komentár pod názvom Scenáristická retrospektíva (na citoríne slovenskej drámy), rozhlasová hra Havel a Horthy sa zabávajú na dejinách slovenského národa a faktografický doplnok ku desiatim rokom správ IVO - o poprevratovej cenzúre – pod samovzťažným názvom Správa o stave správ o stave
Rozpísané ani pseudonymné diela do horeuvedeného výpočtu nezahŕňam. 
Cítim sa vďaka spoločnému záujmu mečiarovcov aj antimečiarovcov o nemedializovanie závažnejších a hlbších tém ako autor v neviditeľnej klietke, kde mám - svojím spôsobom - aj pokoj aj čas. 
Po smrti slovenského filmu a ďalších finančne od štátu závislých náročných umeleckých druhov možno z tejto pozorovateľne len trochu lepšie vidím do budúcnosti, kde pre výrobne lacnejšie žánre prebleskuje aj troška nádeje, súvisiacej s internetom. Dotačnú podporu internetizácie terajšie pravidlá ministerstva kultúry, mimochodom, zakazujú, čiže kňažkovsko-chmelovská ministerská cenzúra v tomto smere (za zdanlivo formálnej nezávislosti Smeru) utešene pokračuje. 
Na maďarskú literatúru sa vynaloží v roku 2007 60 štátnych miliónov a na slovenskú 30 (polovica, menšina tu znamená väčšinu). Dá sa – na rozdiel od Záborského či Karvaša - uvažovať o sebakritickom vydaní všetkých svojich textov na cédečku pre literárnych priateľov. Situácia pre slovenskú literatúru a drámu za mediálnej okupácie Slovenska cudzími záujmami (do ktorých spadajú aj nekritizovateľné záujmy troch miliardárskych privatizačných zoskupení – mečiarovci, antimečiarovci a skupinka) je beznádejná, nie však vážna. Ozvem sa zas o desať rokov.

Andrej Ferko

Andrej Ferko na Ikariáde 2011

http://www.youtube.com/watch?v=CG4sTid6DQ4

 

Ján Drgonec & Andrej Ferko

Spoločne napísali niekoľko dramatických diel, ktoré sa dočkali úspechu u verejnosti aj uznania inštitúcií zaoberajúcich sa kultúrou a umením. Rozhlasová hra Rizikovo tehotný Hugo Bing na XII. Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch roku 1991 získala ocenenia za autorský debut. Rozhlasová hra Rizikovo tehotný Hugo Bing bola viackrát reprízovaná Slovenským rozhlasom.
Výbor Sekcie Slovenského literárneho fondu pre tvorivú činnosť v oblasti divadla, filmu, rozhlasu a televízie im za televíznu hru Lúpež dejín udelil 3. cenu v decembri 1993. Slovenská televízia nakrútila Lúpež dejín ako televízny film v trvaní približne 90 minút s Mariánom Zednikovičom, Františkom Zvaríkom či Oldřichom Víznerom vo významných úlohách.
Ani jeden z nich sa nedočkal odvysielania tohto diela dosiaľ „archivovaného“ v priestoroch STV.
Obaja autori sa ako gagmani podieľali na muzikálovej komédii Pacho sa vracia, ktorú Divadlo Andreja Bagara v Nitre v 90. rokoch minulého storočia uviedlo v 150 reprízach. (Zdroj, kniha Jánošíkova banka, ktorú vydalo Vydavateľstvo Perfekt).

 

Ján Drgonec

Ján Drgonec (* 20. apríl 1952) byvalý sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky (v úrade: 21. január 1993 – 21. január 2000) a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky(v úrade: 2002 – 2006). P.S.: Alma mater Univerzita Komenského v Bratislave. Advokát.
Po skončení štúdia na Univerzite Komenského Ján Drgonec pôsobil 15 rokov ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Začínal ako interný vedecký ašpirant a skončil vo funkcii vedúceho oddelenia občianskeho a obchodného práva. Ako najmladší právnik v Československu tam získal vedeckú hodnosť DrSc.  Okrem ďalších publikácií vydal aj knižný komentár k Ústave SR s obsahom 1200 strán.
Ján Drgonec vykonával od 21. januára 1993 do 21. januára 2000 funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo volebnom období 2002-2006 bol Ján Drgonec zvolený za poslanca NR SR za Alianciu nového občana. V máji 2005 z ANO vystúpil a pôsobil v NR SR ďalej ako nezávislý poslanec. Bol predsedom Ústavnoprávneho výboru NR SR a členom Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií. V súčasnosti pracuje ako advokát vo vlastnej kancelárii v Bratislave.

JUDr. Ján Drgonec, DrSc. je autorom štrnástich knižne vydaných publikácií, ku ktorým patrí napr. „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“ (Šamorín, Heuréka 2004, strán 800; II. vydanie roku 2007, strán 1200); „Základy masmediálneho práva“ (Bratislava, Bratislavská vysoká škola práva 2008, strán 500); „Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky (I. zväzok: Bratislava, MANZ 1997, II. zväzok: Bratislava, MANZ 1999), „Ústavné práva a zdravotníctvo“ (Bratislava, Archa 1996).
V období pred novembrom 1989 v spoluautorstve s Pavlom Holländerom uverejnil monografiu „Moderná medicína a právo“, ktorá vyšla v dvoch vydaniach (Obzor 1982, Obzor 1988). Okrem toho autorsky prispel do medzinárodných kolektívnych monografií vydaných zahraničnými knižnými vydavateľstvami v Poľsku, Španielsku a Švajčiarsku. Je tiež autorom článkov uverejnených v odborných právnických časopisoch vydávaných v Anglicku, Českej republike, Francúzsku, Južnej Afrike, Nemecku a vo Walese. V odborných právnických časopisoch vydávaných na Slovensku uverejnil 98 odborných článkov a štúdií. Za odbornú publikačnú činnosť dostal roku 2002 Cenu Karola Planka.

Tvorba


(O eutanázii)
Bumerang sa vracia
Ján Drgonec – Tento ujo je tvoja mama

Pre ateistov je smrť ukončením všetkého. Veriaci ňou začínajú svoje bytie v niečom lepšom, než práve majú za sebou. To by mohlo viesť k zásadným rozdielom medzi ateistami a veriacimi pri prístupe k vlastnej smrti. Opak je pravdou. S výnimkou samovrahov sa nikto príliš neponáhľa k vlastnému úmrtiu, veriaci i neveriaci ho odďaľujú, ako sa dá. Spoločnou požiadavkou všetkých zasa je, aby ich pohreb ani náhodou nepredstihol chvíľu, v ktorej ozaj zomreli.
Obavy z predčasného pohrebu sa vracajú ako bumerang. Počas devätnásteho storočia obchádzali najmä Anglicko a USA. Vynachádzavosť a dômysel ľudského umu sa postavili do služieb opatrení na zabránenie predčasného pohrebu. Podrobne ich opísal napríklad Michael Crichton v knihe Štyri kľúče (Praha 1978) na s. 184 – 186: „Viktoriáni riešili svoju neistotu spôsobmi. Tým prvým bolo odloženie pohrebu o niekoľko dní – týždeň nebol ničím mimoriadnym – a vyčkanie nezvratného čuchového dôkazu, že drahý zosnulý tento svet definitívne opustil. Viktoriánska ochota odkladať pohreb čo najdlhšie zabiehala veľakrát do krajností. Keď roku 1853 zomrel vojvoda z Wellingtonu, rozvinula sa diskusia o spôsobe jeho štátneho pohrebu; Železnému vojvodovi nezvýšilo iné ako čakať, kým sa všetky nezhody urovnajú, a jeho pohreb sa napokon uskutočnil po viac než dvoch mesiacoch od jeho smrti.
Druhá metóda odvrátenia predčasného pohrebu bola technickej povahy; Viktoriáni vynašli dlhý rad dômyselných výstražných a signalizačných zariadení, ktorých prostredníctvom mohol zosnulý oznámiť svoje zmŕtvychvstanie. Bohatí jedinci sa nechávali pochovať s dlhou železnou trúbkou vedúcou z rakvy na zem a dôveryhodný rodinný sluha potom vo dne v noci hliadkoval na cintoríne mesiac i dlhšie, keby sa nebožtík náhle zobudil a začal volať o pomoc. Nebožtíci, zostávajúci na povrchu zeme, v rodinných hrobkách, sa často kládli do patentných rakiev s vrchnákom na pružinách a ruky i nohy im obaľovala zložitá spleť drôtov, aby sa aj po najnepatrnejšom pohybe tela katapultoval vrchnák rakvy.
Skutočnosť, že sa tieto perovacie rakvy otvárali ešte po mesiacoch, a dokonca aj po rokoch (nepochybne v dôsledku vonkajších otrasov alebo schátrania perovacieho mechanizmu), iba posilňovala všeobecnú neistotu o dĺžke času, ktorý človek môže preležať mŕtvy, kým sa opäť, hoci len na okamih, vráti do života.
Väčšina signalizačných zariadení bola nákladná a dostupná len bohatým vrstvám. Chudoba sa uspokojovala s jednoduchšou taktikou pochovávania svojich blízkych s nejakým nástrojom – páčidlom alebo lopatou – v nejasnej predstave, že keby ožili, môžu sa zo zajatia vyhrabať „vlastnými silami“.
Nedostatočné znalosti vytvárali objektívny predpoklad pre obavy z predčasného pohrebu. Až do roku 1950 predsa lekári netušili, že zastavené srdce sa dá primäť k ďalšej činnosti. Získaním tohto poznatku medicína vydedukovala, že neúspešné oživovanie srdca je dôkazom smrti a že netreba vyčkávať až na chvíľu, keď prestanú všetky prejavy života v ľudskom organizme. Smrť je totiž dlhodobým procesom, v ktorom niektoré prejavy života pretrvávajú celé týždne po tom, ako začal prebiehať rozkladný proces. Napríklad vlasy alebo nechty rastú ešte vo chvíli, keď dôležité orgány očividne navždy zastavili svoju činnosť.
Takmer dve desaťročia sa zdalo, že otázka spoľahlivého určenia smrti sa vyriešila s konečnou platnosťou. Ale bumerang obáv z predčasného pohrebu sa zas vrátil. V pätách transplantácií. Pred transplantáciami orgánov na nejakej minúte nezáležalo. Človek prestal dýchať, zastavilo sa mu srdce. Lenže pritom sa začali objavovať poruchy v činnosti krvného obehu, orgány zomierajúceho strácali zdroj výživy, vznikali skryté vady znižujúce ich schopnosť plniť ďalej svoje úlohy. Transplantovať orgán, ktorý je skôr mŕtvy ako živý, nemalo význam. Preto bolo treba zosúladiť ochranu darcu pred predčasným odňatím transplantátu s potrebami príjemcu. Darca musí byť mŕtvy skôr, ako mu odoberú orgán potrebný na transplantáciu, ale kvôli tomu, aby príjemcove šance na prežitie neklesli pod nulu, odber transplantátu treba vykonať čo najrýchlejšie po tom, ako sa zistí, že darca už nežije. Zosúladenie týchto protikladných záujmov umožnila medicína vo chvíli, keď spoznala, že človek nedokáže prežiť smrť svojho mozgu bez ohľadu na to, či srdce ďalej plní svoje úlohy.
A tak sa smrť človeka stotožnila so smrťou mozgu. Z vecného hľadiska odpadli dôvody na to, aby sa s odberom transplantátu vyčkávalo, dokiaľ zomretému prestane biť srdce. Len čo sa zistilo, že mozog zomrel, bolo možné odňať potrebný orgán. Lenže nastali problémy s právom. Niektoré právne úpravy, napríklad vo viacerých štátoch USA, výslovne určovali, že smrť človeka nastáva vtedy, keď prestane pracovať srdce. Tieto úpravy znemožňovali využitie poznatkov o mozgovej smrti, a tak bolo treba ďalej vyčkávať, dokiaľ prestane biť srdce. Do toho prišli transplantácie srdca, ktorými sa uzavrel bludný kruh – odňať bijúce srdce bolo protiprávne. Odňatie mŕtveho srdca bolo v súlade s požiadavkami práva, ale medicínsky bolo nezmyselné. Konflikt medzi právom a transplantáciami sa podarilo vyriešiť právnym uznaním mozgovej smrti. Napriek tomu sa bumerang obáv z predčasného pohrebu opäť vracia.
V posledných rokoch z USA zaznievajú hlasy volajúce po stotožnení smrti so smrťou veľkého mozgu, a dokonca aj hlasy dožadujúce sa koncepcie „osobnej smrti“, ktorú definujú slovami: „Človek je mŕtvy, len čo prestane existovať ako osoba, t. j. ako indivíduum spôsobilé vedomého chápania a samostatného konania.“ Tieto hlasy sú priveľmi radikálne pre „zvyšok“ sveta. Ten je zajedno v tom, že mŕtvy je taký človek, ktorému zomrel mozog. V čom nie je zajedno, sú kritériá, podľa ktorých sa má určiť, či mozog naozaj zomrel. Vatikán uznáva iné kritériá mozgovej smrti ako Škandinávia, v Kanade neuznávajú ani jedny z nich, ale vypracovali si vlastné kritériá. Proti nim všetkým USA stavajú harvardské kritériá… Aby aspoň na území jedného štátu ľudia zomierali v rovnakom štádiu poruchovosti svojho organizmu, na to sa na pôde parlamentov začali objavovať návrhy zákonov, určujúcich, kedy sa má uvažovať o mozgovej smrti a podľa akých príznakov treba rozhodnúť o tom, že mozgová smrť už nastala. V Južnej Austrálii taký zákon prijali 5. mája 1983, vo Švédsku 15. mája 1987. V USA má zákon o mozgovej smrti štyridsaťštyri členských štátov.
Dlhý súboj
Človek zvádza so smrťou súboj, v ktorom nejde len o to, aby ho predčasne nepochovali. Všetko má svoj čas, aj smrť. Preto aj súboj so smrťou treba ukončiť v pravú chvíľu. Tak, aby sa zbytočne nepredlžovalo zomieranie, aby sa človek nevracal do života za každú cenu.
Prístroje umožňujú umelo udržovať obeh krvi, dýchanie, činnosť srdca. Resuscitácia je činnosťou, pri ktorej sa tieto prístroje uplatňujú. Ale aký je jej obsah? Na čo slúži resuscitácia? Predlžuje sa ňou život, alebo spomaľuje zomieranie? Kedy a ako sa má využívať? Vtedy, keď sa prístroje použijú iba dočasne, aby pacient zvládol ťažkú chvíľu, alebo aj vtedy, keď človek môže existovať jedine dokiaľ je napojený na prístroje? O akú podobu záchrany človeka sa má lekár usilovať? Má resuscitovať aj pacienta, o ktorom vie, že sa vráti k vedomiu ako invalid, alebo je prijateľnejšie, keď takému pacientovi poskytne iba štandardnú starostlivosť?
Tieto otázky úzko súvisia s otázkami, ktoré storočia nastoľuje eutanázia. „Ľahká smrť“, vedome spôsobená inému človeku v úmysle oslobodiť ho od útrap, skrátiť zomieranie beznádejne chorého človeka, zaujala uznávaných filozofov rôznych období a smerov. Písal o nej Francis Bacon, opísal ju Thomas More v Utópii. Podľa neho nevyliečiteľne chorých obyvateľov mystickej krajiny zahŕňajú rovnakou starostlivosťou ako vyliečených pacientov. Ale ak pacient nie je iba nevyliečiteľne chorý, ale na dôvažok trpí veľkými bolesťami, kňaz a úradníci mu majú vysvetliť, že najlepším, najdôstojnejším a najrozumnejším východiskom je, aby sa sám vyslobodil z okov osudu, ktorý je voči nemu taký neľútostný. Ak na to nemá dosť síl, mal by spoluobčanom dovoliť, aby skrátili jeho utrpenie. Ale nikoho nemožno zabiť proti jeho vôli.
Profesor trestného práva Binding a profesor psychiatrie Hoche roku 1920 uverejnili prácu, nazvanú O ničení bezcenných ľudských bytostí. Ňou posunuli eutanáziu do ďalšej dimenzie. Žiadali uzákonenie práva ničiť život niekoľkých skupín osôb. Do prvej zaradili ľudí, ktorí v dôsledku choroby alebo nešťastia sú stratení pre normálny život. Ak si plne uvedomujú svoj stav, túžia po vyslobodení z neho a akýmkoľvek spôsobom toto želanie prejavujú, treba im vyhovieť. Do druhej skupiny obaja profesori zaradili osoby postihnuté „nevyliečiteľnou debilitou“, do tretej osoby duševne zdravé, ktoré následkom nešťastia utrpeli nenapraviteľnú ujmu na zdraví, sú v bezvedomí a po precitnutí by si museli uvedomiť beznádejnosť svojho stavu. Pre usmrtenie druhej a tretej skupiny Binding a Hoche nevyžadujú predchádzajúci súhlas alebo výslovné želanie tých, ktorí sa majú usmrtiť.
Spolu s návrhmi sa Binding a Hoche ponosovali, že sa určite stretnú s nepochopením, lebo spoločnosť nie je natoľko vyspelá, aby mala porozumenie pre ich program.
Vo chvíli, keď ponosy vyslovili, sa porozumenia ozaj nedočkali. Až s nástupom nacizmu sa v Nemecku pre nich vytvorila živná pôda. Rozbehol sa program eutanázie osôb, ktoré sa „stali príťažou pre nemecký národ“. Podľa tohto programu sa eutanázii museli podrobiť starí ľudia, duševne chorí, nevyliečiteľne chorí, deti neschopné samostatného života a nedostatočne vyvinuté osoby. Počet obetí vyjadrili päťmiestne čísla. Údaje, ktoré nerobia eutanázii dobré meno, reklamu, ani agitáciu v prospech jej uzákonenia. A predsa sa nemožno zbaviť pochybností o tom, či je zásadné odmietnutie eutanázie najvhodnejšie riešenie. V nemocniciach celého sveta v bezvedomí alebo pri čiastočnom vedomí a v silných bolestiach ležia presne neodhadnuteľné množstvá chorých, ktorí by privítali uľahčenie svojho zomierania. Skrátenie útrap trpiaceho a zabezpečenie jeho dôstojného odchodu zo života by sa mohlo stať posledným prejavom humanity.
Aby sa tak stalo, treba veci najskôr skomplikovať. Do hry vstupuje nevyhnutnosť rozlíšiť situácie, v ktorých sa zomierajúci môžu ocitnúť. Spolu s nimi nastáva čas pre použitie slovníka cudzích slov. Nie všetky situácie, ktoré sa bežne vyhlasujú za eutanáziu, ňou naozaj sú. S eutanáziou sa často zamieňa distanázia a ortotanázia.
Slovom distanázia sa označuje stav, v ktorom lekár udržuje nažive pacienta, ktorý je nevyliečiteľne chorý, pomocou neobyčajných, často nákladných a ťažko dostupných liečebných prostriedkov a postupov. Lekár, využívajúci také prostriedky, nemôže pacienta vyliečiť, ale môže v ňom uchovať život. Ak svoju starostlivosť o chorého obmedzí alebo ukončí, spôsobí mu smrť. Ortotanázia je popretím distanázie, stavom, v ktorom lekár upustí od liečby nákladnými, ťažko dostupnými prostriedkami nevyliečiteľne chorých, a tak spôsobí ich smrť. Mätenie jazykov a vzťahov okolo nevyliečiteľne chorého nastáva preto, že ortotanázia sa často označuje slovami pasívna eutanázia. Eutanázia v pôvodnom zmysle získava prívlastok aktívna. Postoje k obom rozdelili ľudstvo podľa rovnakého kľúča ako v ostatných otázkach života a smrti. Na dva tábory.
Nie každý stúpenec interrupcií je súčasne obhajcom eutanázie. Nie každý odporca interrupcií nesúhlasí s predčasným ukončením života eutanáziou. Ateisti sú za i proti eutanázii, cirkevní predstavitelia si s nimi môžu podať ruky. Pápež Pius XII. zaujal stanovisko, pripúšťajúce použiť so súhlasom chorého aj zvýšené dávky utišujúcich liekov, a to aj za cenu skrátenia života. Naopak, kardinál Lustiger 20. novembra 1986 Listom katolíckym lekárom oslovil lekárov a stredný zdravotnícky personál parížskej diecézy. Nastolil v ňom požiadavku nedotknuteľnosti života a požiadavku neprípustnosti zámerných úkonov smerujúcich k usmrteniu človeka.
Za eutanáziu sa vyslovujú nielen niektorí katolíci, ale aj ďalší predstavitelia kresťanstva. Napríklad luteránska cirkev vo Fínsku oficiálne podporila požiadavku, aby sa nekládli prekážky dobrovoľnému odchodu nevyliečiteľne chorých zo života s lekárskou pomocou.
Za legalizáciu eutanázie sa angažujú aj početné občianske iniciatívy. Le Monde 20. septembra 1984 uverejnil Manifest Francúzski lekári za eutanáziu.
V SRN majú predovšetkým Nemeckú spoločnosť pre humánne zomieranie. Táto spoločnosť, v súčasnosti združujúca viac ako 10 tisíc členov, vyvíja širokú verejnú aktivitu, o ktorej informuje v 4-krát ročne vydávanom časopise Humanes Leben – Humanes Sterben. Ťažiskom jej aktivity je úsilie o uzákonenie aktívnej eutanázie. Umiernenejší postoj zaujíma Spolková lekárska komora, ktorá odmieta aktívnu eutanáziu. Súhlasí však s predpísaním vysokých dávok utišujúcich liekov na zmiernenie krutých bolestí pred smrťou, a to aj s rizikom skrátenia života.
V mnohých ďalších štátoch otázka, či lekár môže urýchliť zomieranie nevyliečiteľne chorého, prešľapuje na prahu parlamentov. Pre priamu odpoveď sa medzi prvými odhodlali v RSFSR, kde začiatkom 20. rokov prijali trestný kódex. Podľa § 84 tohto predpisu sa od trestného stíhania oslobodzoval ten, kto zo súcitu zabil iného na naliehanie usmrteného. Toto ustanovenie sa v sovietskom zákonodarstve dlho nezohrialo. S odchodom dvadsiatych rokov do dejín sa aj uvedená právna úprava stala históriou.
K pokusu o uzákonenie došlo aj vo Veľkej Británii. Snemovňa lordov v decembri roku 1936 začala rokovanie o návrhu zákona, povoľujúceho eutanáziu. Podľa návrhu zvlášť určení lekári mali dostať oprávnenie usmrcovať beznádejne chorých pacientov. Aby lekári nemohli svoje oprávnenie zneužiť, musel by pacient v prítomnosti dvoch svedkov podpísať špeciálne tlačivo s predtlačeným vyhlásením, že žiada o urýchlenie smrti, lebo si uvedomuje, že jeho stav je beznádejný. Takú žiadosť by nemocnica zaslala na ministerstvo zdravotníctva, ktoré by zo zoznamu „lekárov prinášajúcich ľahkú smrť“ vybralo vykonávateľa. Za návrh hlasovalo štrnásť, proti bolo tridsaťpäť lordov.
V rovnakom období sa otázka eutanázie ocitla v centre verejného záujmu aj v Československu. Návrhy trestných zákonníkov z roku 1926 a roku 1937 obsahovali výslovné ustanovenia o eutanázii. Návrh z roku 1926 dával v § 271 ods. 3 možnosť použiť pri eutanázii mimoriadne zmiernenie trestu, a dokonca upustiť od potrestania. Zostalo iba pri návrhu. Podľa § 285 návrhu z roku 1937, kto usmrtil iného na jeho žiadosť, aby urýchlil jeho neodvratnú smrť a oslobodil ho od krutých bolestí, proti ktorým niet trvalej pomoci, sa mal stíhať za prečin, a nie za trestný čin. Ani tento návrh sa napokon neocitol v zákone, ale v archíve. Podobne, ako návrhy na uzákonenie eutanázie, ktoré sa v nasledujúcich desaťročiach nesmelo objavovali v iných štátoch.
Na dohmat sa k legalizácii eutanázie dostali aj v Holandsku. Holandský trestný zákon pozná špeciálny trestný čin usmrtenia z ľútosti, na výslovnú opakovanú žiadosť človeka, zomierajúceho v neznesiteľných útrapách. So zreteľom na túto úpravu Zdravotná rada pri holandskej vláde roku 1984 odporučila, aby sa uzákonila eutanázia na výslovnú žiadosť pacienta, ktorému lekár-špecialista poskytol poučenie o zdravotnom stave a perspektívach jeho vývoja. Lenže návrhy zákona, ktoré v októbri 1985 a vo februári 1986 prerokoval parlament, vyvolali príval vášní, viedli ku kolízii názorov a hrozili politickou krízou. Zákon povoľujúci eutanáziu v Holandsku svetlo sveta neuzrel.
Ani ortotanázii sa v rovnakom období nevodilo lepšie. Zo zakliatia nerozhodnosti sa hnutia na jej uzákonenie prebrali až v 80. rokoch.
Švajčiarska spoločnosť pre dôstojné zomieranie EXIT vypracovala odporúčania o bezbolestných spôsoboch samovraždy. Švajčiarska lekárska akadémia sa obrátila na vládu so žiadosťou o zásah proti šíreniu tohto materiálu. Federálna rada o žiadosti rozhodla 14. septembra 1988 tak, že nevidí dôvod pre zásah, nakoľko organizácia EXIT sa usiluje nezištne poradiť chorým, ako zomrieť dôstojne.
Americká lekárska asociácia roku 1986 predložila Svetovej lekárskej organizácii návrh na prijatie deklarácie o testamente o skončení života. Zdrojom inšpirácie pre tento návrh sa stali zákony o prirodzenej smrti, ktoré od roku 1969 prijalo viac ako tridsať členských štátov Únie. Ako ilustračný príklad spomedzi nich možno spomenúť zákon Aljašky, prijatý roku 1986. Podľa neho osoba staršia ako 18 rokov môže pred svedkami urobiť písomné vyhlásenie, že nedovoľuje použitie život udržujúcich prostriedkov na svojom organizme. Toto vyhlásenie platí jedine vtedy, ak ozaj nastane terminálne štádium choroby a pacient nie je v stave, v ktorom by mohol výslovne prejaviť svoju vôľu. Vyhlásenie neplatí, ak sa týka tehotnej ženy, u ktorej použitie život udržujúcich prostriedkov dá plodu nádej na ďalší vývin a na narodenie naživo. Lekár, ktorý z dôvodu výhrady svedomia nesúhlasí s vyhlásením, má pacienta odovzdať inému lekárovi, ktorý zabezpečí rešpektovanie vôle pacienta prejavenej vo vyhlásení.
Z nečinnosti precitol aj parlament štátu Južná Austrália. 22. decembra 1983 prijal zákon o opatreniach proti umelému predlžovaniu procesu zomierania. Tento zákon sa vzťahuje na stavy „choroby v konečnom štádiu“, t. j. na situácie, keď bez resuscitácie alebo iných mimoriadnych opatrení by smrť bola nevyhnutná. Za predpokladu, že v takej situácii sa rozumne nedá predpokladať dočasné alebo trvalé uzdravenie, lekár nesmie použiť mimoriadne prostriedky starostlivosti o pacienta, ak chorý pred dvoma svedkami vyjadril svoje želanie, aby mu umelo život nepredlžovali. Ortotanázia tak získala náskok jedného kola. Do finišu na trati maratónu jej stále zvyšuje skoro celá vzdialenosť.
Smrť v priamom prenose
Poslanci v parlamentoch môžu horliť za prijatie zákonov o eutanázii, môžu sa i rozhorčovať nad neľudskosťou kolegov, ktorí predkladajú návrhy zákonov na jej dovolenie. V rovnakom čase musia sudcovia konať. Bez ohľadu na znenie zákonov sa pred súdnymi senátmi v pokluse desaťročí objavujú stále rovnaké prípady, v ktorých obžalovaný zabil chorého len preto, aby skrátil jeho útrapy. Pozoruhodné na týchto prípadoch je, že na rozdiel od poslancov sudcovia sa k eutanázii stavajú oveľa jednotnejšie.
Roku 1925 v Paríži obžalovali poľskú herečku Stanislawu Umiňskú za to, že zavraždila svojho snúbenca Jana Žyznowského. Tuberkulóza a rakovina pľúc spoluvytvárali diagnózu J. Žyznowského. Ako jeho choroby pokračovali, začal veľmi trpieť. Normálne dávky utišujúcich prostriedkov prestali pôsobiť. Lekári mu robili transfúzie krvi, liečili ho všetkými známymi prostriedkami. Žyznowski opakovane zaprisahával svoju snúbenicu, aby mu pomohla a skrátila mu život. Jedného dňa už nemohla ďalej. Alebo zozbierala odvahu? Buď ako buď, zadovážila si morfium, snúbenca ním uspala a v spánku ho zastrelila. Svoj čin ihneď oznámila na polícii. Hoci klasifikácia podľa francúzskeho trestného práva mala byť jasná, rozsudok bol neočakávaný – súd Umiňskú oslobodil!
20. februára 1950 sa pred súdom v Manchestri začalo konanie proti doktorovi Sandersovi. Žalovali ho za vraždu Abbie Borottovej, manželky jeho najlepšieho priateľa. Doktor Sanders sa ju najskôr usiloval liečiť. Ale keď videl, že jeho pacientka dlhodobo trpí, a niet lieku, ktorý by jej útrapy zmiernil, siahol po injekčnej striekačke a vstrekol jej do žily vzduch. Na súdnom pojednávaní nemohlo byť pochybností o tom, že išlo o typický prípad eutanázie. Najmä nie po tom, ako vyšlo najavo, že manžel pani Borottovej doktorovi Sandersovi zatelefonoval a keď sa dozvedel, že bežné narkotiká na ňu už nepôsobia, naliehal, aby lekár dajako skrátil jej utrpenie. Zdalo sa, že bez ohľadu na neexistenciu právnej úpravy, súd sa bude musieť výslovne vyjadriť k otázke, či pokladá eutanáziu za akceptovateľnú. Ale súdna porota si našla dvierka, ktorými od výslovného vyjadrenia unikla a súčasne lekárovi pomohla. Porotcovia prijali výklad, podľa ktorého vo chvíli, keď jej lekár vstrekol vzduch do krvného obehu, už nežila. Za taký čin proti mŕtvej už nemohli uplatniť postih, určený pre vraha. Preto doktora Sandersa spod žaloby oslobodili.
Vykonštruovanosť tohto rozhodnutia bola a zostáva očividná. Sudcov však neodstrašuje. Naopak, dala im univerzálny a večne živý návod na riešenie sporov, súvisiacich s eutanáziou a ortotanáziou. Krajinský súd Ravensburg 3. decembra 1986 podľa tohto návodu rozhodol jeden z mnohých sporov o ortotanáziu. Manžel nevyliečiteľne chorej ženy, ktorej život sa umelo predlžoval dýchacím prístrojom, vyhovel jej naliehaniu, aby ju nenechal ďalej trpieť, a odpojil prístroj. Prokurátor za to na neho podal žalobu za trestný čin usmrtenia z ľútosti. Súd žalobu zamietol. Podľa jeho verdiktu zomierajúci človek, ktorý nie je schopný ďalej žiť a ktorého smrť sa odďaľuje len pomocou prístrojov, môže v rámci práva na sebaurčenie a úctu k ľudskej dôstojnosti požiadať o prerušenie technických opatrení. Kto takej oprávnenej žiadosti vyhovie, či už svojou nečinnosťou, alebo aktívnym správaním, nedopúšťa sa trestného činu usmrtenia z ľútosti, ale poskytuje pomoc pri zomieraní. Takmer zhodné zdôvodnenie prijal roku 1981 súd v Rotterdame, podľa ktorého by sa malo vyhovieť žiadosti ťažko postihnutého v beznádejnej situácii.
Značnú dávku tolerancie prejavovali súdy aj voči propagátorovi eutanázie profesorovi Juliusovi Hackethalovi. Roku 1984 v televíznom prenose najskôr urobil rozhovor so starou, nevyliečiteľne chorou Hermou Eckertovou a potom na jej žiadosť pred zrakmi televíznych divákov jej podal smrtiacu injekciu. Rady divákov sa rozčerili v búrlivej diskusii, ale mníchovský súd sa rozhodol upustiť od trestného stíhania. To profesora posmelilo do ďalších akcií. Roku 1988 sa priznal, že vlastnej matke, osemdesiatštyriročnej, ťažko chorej, pred časom tiež podal smrtiacu injekciu. Pred zverejnením tejto skutočnosti si overil, či jeho čin je už premlčaný. Pretože naozaj bol, Vrchný krajinský súd v Mníchove musel 4. februára 1988 zastaviť stíhanie profesora Hackethala. Aby zachoval aspoň dôveru verejnosti v ľudovú múdrosť o chodení s krčahom po vodu, v rozhodnutí o zastavení trestného stíhania súd odporučil vláde Horného Bavorska, aby eutanastickému recidivistovi odňala povolenie na výkon povolania.
Ako Hackethal v Nemecku, tak sa za eutanázie v Holandsku angažuje profesor Admiraal. Veľa sa pošepkávalo o tom, že v marci 1987 jedenástim chorým na AIDS v terminálnom štádiu na ich vlastnú žiadosť podal smrtiace injekcie. Ale preto, že si oveľa menej potrpí na publicitu a divákmi zaplnené hľadiská, je známy iba ako vodca kampane za schválenie podávania smrtiacich injekcií pacientom v konečnom štádiu AIDS na ich žiadosť.
Pre všetky dosiaľ uvádzané prípady eutanázie i ortotanázie je spoločná iniciatíva na strane človeka, ktorého život sa má ukončiť. Lenže sú aj ľudia, ktorí sa pri plnom vedomí možnosťou svojej eutanázie nikdy nezaoberali, a keď sa odrazu ocitnú v bezvedomí, nemajú najnepatrnejšiu príležitosť dohnať zameškané. Môže niekto v ich mene prejaviť vôľu, akú sami nikdy neprejavili? Môže sa niekto vopred uchádzať o schválenie činu, ktorým skončí útrapy zomierajúceho, alebo sa nemá na nič pýtať, konať a spoliehať sa na benevolenciu súdu a oslobodzujúci rozsudok?
Významným míľnikom na ceste hľadania odpovedí na tieto otázky sa stal prípad Karen Quinlanovej. Na večierku uprostred priateľov zrazu stratila vedomie. Previezli ju do nemocnice a poskytli jej starostlivosť zahŕňajúcu umelé dýchanie pomocou prístroja. Lekári onedlho zistili, že jej mozog sa v bezvedomí poškodil natoľko, že Karen sa nikdy nevráti k vedomiu a nebude schopná vnímať svet okolo seba. Iba vegetatívne činnosti ako dýchanie či činnosť srdca sa jej podarilo zachovať. Karenin otec Joseph Quinlan požiadal súd, aby ho ustanovil za Kareninho opatrovníka s právom požiadať lekárov o skončenie mechanickej podpory jej života. Najvyšší súd štátu New Jersey, ktorý o návrhu rozhodoval, usúdil, že ústavné právo na súkromie zahŕňa aj právo odmietnuť liečbu. Pretože Karen toto svoje právo nemohla urobiť osobne, súd poveril jej otca, aby zvážil, či by Karen uplatnila svoje právo odmietnuť liečbu, ak by bola spôsobilá o veci rozhodnúť.
Smer uvažovania, vytýčený v prípade Karen Quinlanovej roku 1975, nasledoval newyorský súd o šesť rokov neskôr. V prípade Eichner. Josephovi Foxovi sa pri operácii zastavilo srdce. V dôsledku toho utrpel poškodenie mozgu. Pomocou dýchacieho prístroja sa darilo držať ho vo vegetatívnom stave bez nádeje, že precitne z bezvedomia. Philip Eichner, riaditeľ cirkevnej školy Chaminade High School a prezident katolíckeho združenia The Society of Mary, bol nadriadeným Josepha Foxa, ktorý pôsobil v oboch organizáciách vedených Eichnerom, a súčasne jeho priateľom. To ho primälo k podaniu návrhu, aby ho súd ustanovil za opatrovníka Josepha Foxa. Pretože znalci potvrdili, že Joseph Fox sa nevráti k vedomiu, a pretože Philip Eichner predložil dôkazy o tom, že Philip Fox by si neželal, aby ho prístrojmi udržiavali vo vegetatívnom stave, súd priznal Eichnerovi právo nariadiť vypnutie dýchacieho prístroja.
Hoci kurz, vytýčený oboma rozhodnutiami je jednotný, rozdielny je pohľad sudcov na vlastnú úlohu v podobných procesoch. Najvyšší súd New Jersey sa k prípadu Karen Quinlanovej vyjadril tak, že rozhodnutie o skončení zdravotníckej starostlivosti by mala urobiť pacientova rodina a pacientov lekár a potvrdzovať by ich mala nemocničná etická komisia, ak v nemocnici bola vytvorená. Vyžiadanie súdneho súhlasu so skončením liečby je ťažkopádne a nevhodné zasahovanie do lekárskeho povolania.
Tento komentár súdu vyvolal vášnivý spor v americkej odbornej literatúre. Hlavnú úlohu v ňom prevzali Arnold Relman a Charles Baron. Relman odmieta súdne preskúmavanie žiadosti o eutanáziu. Napríklad preto, že súdnym konaním sa predlžuje život a tým aj útrapy chorého. Charles Baron zásadne nesúhlasí s takým postojom. Zdôrazňuje, že lekár musí spraviť všetko pre predlžovanie života pacienta a jedine súdny príkaz ho môže zbaviť tejto povinnosti.
Na rozdiel od tohto sporu, ktorý zostáva otvorený, jeden z ďalších sa v USA uzavrel. Právo odmietnuť liečbu, ktorá v skutočnosti nie je liečbou, sa chorému nepriznáva bez obmedzení. Chorý má právo požiadať, aby mu odpojili prístroje, predlžujúce jeho živorenie, ale nemá právo odmietnuť umelú výživu. Vyplynulo to z prípadu Nancy Cruzanovej. Nancy mala autohaváriu na poľadovici roku 1983. Od tej chvíle leží v bezvedomí a žiť jej umožňujú iba prístroje. Ale sama od seba nezomiera. Podľa odhadu lekárov môže prevegetovať ešte niekoľko desaťročí. Pretože nevníma okolie, väčšina lekárov sa nazdáva, že netrpí. Trpia jej rodičia, čeliaci jej bytiu – nebytiu. Sú presvedčení, že keby ich dcéra bola pri vedomí, neželala by si taký život. Preto požiadali súd o súhlas s tým, aby jej odpojili vyživovaciu hadičku, čo jej „umožní odísť“.
Nancyni rodičia sa zachovali ako svedomití občania v právnom štáte. Pokiaľ ide o ochranu záujmov dcéry, spravili chybu. Keby boli vzali vec do svojich rúk a hadičku odpojili bez prerokovania veci na súde, sudcovia mohli riešiť ďalší prípad usmrtenia z ľútosti a verdikt by sa asi podobal všetkým podobným rozsudkom. Ale tým, že súd nepostavili pred hotovú vec, prinútili ho uvažovať o prípade nového typu. Advokáti Cruzanovcov tvrdili, že Nancyno ústavné právo na súkromie nemá význam, ak ju nechráni pred chirurgickým zavedením vyživovacej sondy do žalúdka. Keďže nie je sama schopná odmietnuť výživu, majú v jej mene konať rodičia.
Sudcov tieto argumenty nepresvedčili. Nancy Cruzanová podľa nich síce má právo odmietnuť liečbu, ale jej rodičia nedokázali súdu, že odpojenie vyživovacej hadičky je to, čo by si želala. Neurčité a nespoľahlivé spomienky rodičov a priateľov na Nancyne želania neuznali za dostatočný dôvod na prerušenie výživy. „Záujem štátu“, uvádza sa v zdôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu štátu Missouri, „nespočíva v kvalite života… Keby predmetom skúmania bola kvalita života, mohlo by rôzne poškodeným ľuďom hroziť, že sa štát bude usilovať ukončiť ich životy. Štát má záujem na živote; tento záujem štátu nerozlišuje kvalitu života.“
Viac: http://www.humanisti.sk/view.php?cisloclanku=2011020006

Zdroje
a odkazy
Galantská knižnica
Ochrana    ústavnosti
http://takacjanko.blogspot.sk
http://www.litcentrum.sk/39819
http://www.litcentrum.sk/39819
http://sk.wikipedia.org/wiki/GUnaGU
http://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Ferko
http://www.books.sk/writer_card.jsp?id=38
http:///sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Ferko
http://www.extraplus.sk/content/view/1488
http:///www.extraplus.sk/content/view/1488
http://www.fmph.uniba.sk/index.php?id=154
Vôňa vzťahu: http://rozhovory.martam.sk/?ohf
O láske na Slovensku: http://martam.sk/?olaske
Vladimír Ferko: http://rozhovory.martam.sk/?ovf
http://sk.wikipedia.org/wiki/Jergu%C5%A1_Ferko
http://sk.wikipedia.org/wiki/Jergu%C5%A1_Ferko
http://www.hc.sk/src/skladatel.php?oid=552&lg=sk
http://sk.wikipedia.org/wiki/Port%C3%A1l:Politika
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jergus-Ferko
http://sk.wikipedia.org/wiki/Vladim%C3%ADr_Ferko
http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59417
Kniha:  http://www.martinus.sk/knihy/vydavatelstvo/Abies
http://www.informatika.sk/blox/content/sk/aktivity/sekcie  
http://www.humanisti.sk/view.php?cisloclanku=2011010014
GunaGu: http://divadlo.sme.sk/c/5296458/gula-na-gultu.html
http://www.zoznamtovaru.sk/?q=j%C3%A1n+drgonec&m=f&f=2
http://www.ibos.hu/Portal/Archives/LUNO/2008/Ln46/l10.pdf
Hry: http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59304
Rozhovor s Hanou Ferkovou: http://rozhovory.martam.sk/?vona
Drgonec Ján:http://www.drgonec.sk/index.php?page=2&lang=sk
DK-ČR: http://www.databazeknih.cz/knihy/ako-dive-husi-104759
Knihy za euro: http://www.knihyzaeuro.sk/kategoria/201/Politika
Jerguč Ferko: http://www.databazeknih.cz/zivotopis/jergus-ferko-13325
http://www.literis.cz/kniha/janosikova-banka-ferko-andrej-jan-drgonec
http://www.knihozrut.sk/spravy/rozlucka-s-basnikom-milanom-ferkom
Milan Ferko: http://www.literama.sk/sk/knihy-autor/19772/milan-ferko
Ľubomír Ferko: http://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%BDubom%C3%ADr_Ferko
Vydavatel.sk: http://www.vydavatel.sk/produkt-detail/madarske-seba-klamy
Tretí útok...: http://www.noveslovo.sk/c/26403/Treti_utok_na_umelecke_fondy
http://www.sme.sk/c/5705835/prezident-ocenil-aj-kontroverzneho-milana-ferka.html

Kysuce:http://www.archiv.e-kysuce.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=4449
Pýtam sa sokolov: http://www.hl.rs/31-festival-slovenskej-popularnej-hudby-zlaty-kluc-2011
Hana Ferková: http://www.archiv.e-kysuce.sk/modules.php?name=News&file=print&sid=4449
Ľudia/Výročia: http://sk.wikipedia.org/wiki/Port%C3%A1l:%C4%BDudia/V%C3%BDro%C4%8Dia
Drotária: http://www.drotaria.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=276&Itemid=164
Citovaný: http://www.mordechajkapusta.com/2006/01/faista-mikls-horthy-hrdina-maarov.html
Antik LM: http://www.webareal.sk/antikvariatlm/0/0/3/42/9/0/?hledatjak=2&slovo=Andrej%20Ferko
http://www.slovakradio.sk/inetportal/web/index.php?lang=1&stationID=1&page=relaciaid286_tab#10 
Podmienenosť...:http://www.noveslovo.sk/c/24793/Cenzura_v_STV_alebo_Podmienenost_pravdy_v_Pravde
Požiar Budmeríc?: http://www.noveslovo.sk/c/27029/Poziar_Budmeric__S_najvacsou_pravdepodobnostou...
Rozlúčka: http://www.sme.sk/c/59355/slovenska-kulturna-obec-sa-dnes-posledny-raz-rozlucila-s-jergusom-ferkom.html
http://sk.wikipedia.org/wiki/Fakulta_matematiky,_fyziky_a_informatiky_Univerzity_Komensk%C3%A9ho_v_Bratislave
AHA - Proso: http://www.aha-antikvariat.sk/aha-antikvariat/eshop/2-1-BELETRIA/54-2-Romany/5/6259-Proso-Andrej-Ferko
http://www.aha-antikvariat.sk/aha-antikvariat/eshop/5-1-DETI-A-MLADEZ/17-2-Rozpravky/5/5388-Honzikove-huslicky-Hana-Ferkova
 SAV - Ceny Lit.fondu 2010:http://www.sav.sk/index.php?lang=sk&charset=&doc=services-news&source_no=20&news_no=4079
http://www.webareal.sk/antikvariatlm/0/0/3/42/9/0/?hledatjak=2&slovo=Vladim%C3%ADr%20Ferko
http://celamko.blogspot.sk/2007/07/aj-v-slobodnej-spolonosti-potrebujeme
 
http://litfond.sk/subory/50_LF_web.pdf
Diskusia
Slovo
Literama
Humanisti:
http://nrsr.sk 
Diskusia eutanázia
V harmónii ži
Quark 2009
EDA 2003
Kniha


Moje
webové stránky 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz 
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
 Jánska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 
Slovania: http://slovania.czweb.org/ 
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.czweb.org 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz 
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany: http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné:http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org.org
Sedmičkári: http://rannisedmicka.wz.czc.cz
 Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk 
 Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org  
 Späť | Obnoviť | Dopredu




by Cezmín Slovakia 2012 http://cezmin.wz.cz