wz

 


Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024
pixelov.

Vladimír F E R K O

Vo veku 77 rokov (nar.*10.08.1925 Veľká Rovná okres Bytča) zomrel v Bratislave novinár a spisovateľ, zakladateľ slovenskej literatúry faktu Vladimír Ferko.
Dominantnou témou jeho tvorby bolo Slovensko, jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Za jeho literárne snahy získal napríklad Cenu Jozefa Cígera-Hronského či medzinárodnú cenu za literatúru faktu - Cenu Egona Ervina Kischa.
Posledná rozlúčka so zosnulým sa konala vo štvrtok 31. októbra 2002 o 10:00 v bratislavskom krematóriu.

Vladimír Ferko - spisovateľ, redaktor

Pseudonymy: Vladimír Klen, Alexander Mičák, Andrej Kadák. V čase zákazu publikovať pod vlastným menom mal pseudonym Matej Haľabica.
Vladimír Ferko sa narodil 10.augusta 1925 vo Veľkom Rovnom, okres Bytča, v drotárskej rodine. Zmaturoval roku 1954 na Gymnáziu v Bratislave, vysokoškolské štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave absolvoval roku 1958. V rokoch 1950 - 1965 pôsobil v denníku Smena, koncom šesťdesiatych rokov v týždenníku Predvoj a týždenníku Nové slovo. Reportérom Smeny na nedeľu bol v rokoch 1969 - 1985. Od roku polovice 80. rokov pôsobil v slobodnom povolaní.
V lete 2002 sa po prvý raz verejnosti predstavil ako umelecký drotár svojimi unikátnymi výtvarnými dielami.

Literárna tvorba Vladimíra Ferka, ktorej dominantnou témou je Slovensko, jeho príroda i súčasnosť, je úzko spätá s jeho povolaním novinára-reportéra. Knižne debutoval po deviatich rokoch intenzívnej novinárskej práce a množstve časopisecky publikovaných reportáží z domova i zo zahraničia (Čína, Mongolsko, Vietnam, Švajčiarsko, Taliansko, Nemecko).
Kniha Tajfún je dobrý vietor (1959) je cestopisnou reportážou z Číny. V nasledujúcich knižných publikáciách sa už výrazne orientoval na literatúru faktu. Témou knihy Veno z praveku (1962) je nerastné bohatstvo Slovenska, kniha Na dne sveta (1962) je venovaná jaskyniam, predovšetkým slovenským, a ich významu v dejinách človeka.
Esejistické dielo Trinásť zlatých kameňov (1968) hovorí o trinástich materiálnych pilieroch našej civilizácie (od kameňa a hliny po urán) z celosvetového hľadiska.
"Portrét" zlata stvárnil v monografii Žltý diabol, žltý boh (1979, 1989). Jej pendantom sú Diamanty (1975) a Magické kamene (1985). Kniha Konopný kríž (1970) je súborom próz, ktoré vychádzajú z autentických životných príbehov v prelomových obdobiach spoločnosti, po prvý raz sa v nej (na Slovensku) objavuje odvlečenecká téma. Spolu s knihou Zlatá nostalgia (1975) predstavuje reportérsku žatvu autora.
Spisovateľ sa viacerými dielami prihovoril mládeži:
Červený delfín (1964), dobrodružný príbeh o plavbe chlapcov na rozvodnenenj rieke, Čertovo rebro (1982), poviedky z detstva prežitého v horskej dedine, Kniha o Slovensku (1978, 1991) populárna vlastiveda, Sedmohlások (1985) rozprávky o vtákoch a Tisícnásobný dukát (1989), faktografické črty z dávnych dejín Slovenska. Kniha Kozmické karavely (1971) hovorí o veľkom prastarom sne ľudstva - lietaní, kozmonautickej téme je venované i leporelo Medzi hviezdičkami (1963). Vyvrcholením jeho autorských úsilí je esejistická monografia o drotárstve Svetom, moje, svetom (1978, 1985) a Láska na Slovensku (1988) o vzťahu muža a ženy od najstarších čias po súčasnosť.
Po roku 1989 vyšli V. Ferkovi tieto knihy:
Martin na čiernom koni (1992), krimipríbehy, Príbehy dračích cisárov (Mýty starej Číny, 1993) spolu s Džu Wei-chuom a Čou Mei-žu, román Ako divé husi (1994, 1996, 1997) spolu so synom Andrejom, Pravda Ruda Pravdíka (1995), Slovensko, moja vlasť (1996) a eseje Zákon smotany (2000).
Knihu Svetom, moje, svetom preložili do maďarčiny, poľštiny, ruštiny a gruzínčiny, knihu Čertovo rebro do maďarčiny a knihu Malý zelinkár do češtiny. Zostavil aj výber zo starých čínskych mýtov o pôvode sveta, bohoch a bohatieroch, pôvode človeka a prírodných javoch a zákonitostiach, ktorý vyšiel pod názvom
Príbehy dračích cisárov (1993).

Ocenenia
Cena Fraňa Kráľa (1985)
Ceny Egona Ervína Kischa (1993)
Cena Matice slovenskej (2000)

Diela:
1959 Tajfún je dobrý vietor. Mladé letá, Bratislava
1962 Veno z praveku. Mladé letá, Bratislava
1963 Medzi hviezdičkami. Mladé letá, Bratisalva
1964 Na dne sveta. Mladé letá, Bratislava
1964 Modrý kaleidoskop. Mladé letá, Bratislava
1964 Červený delfín. Mladé letá, Bratislava
1964 Zrnko, otvor sa! Mladé letá, Bratislava
1968 Trinásť zlatých kameňov. Smena, Mladá fronta, Naše vojsko, SVět sovětu, Bratislava
1970 Konopný kríž. Smena, Bratislava
1971 Kozmické karavely. Smena, Bratislava
1975 Zlatá nostalgia. Slovenský spisovateľ, Bratislava
1975 Diamanty. Mladé letá, Bratislava
1978, 1990 Kniha o Slovensku. Mladé letá, Bratislava
1978, 1985 Svetom, moje, svetom. Tatran, Bratislava
1978, 1989 Žltý diabol, žltý boh. Obzor, Bratislava
1982 Čertovo Rebro. Mladé letá, Bratislava
1985 Magické kamene. Obzor, Bratislava
1985 Sedmohlások. Mladé letá, Bratislava
1985 Slovník na každý deň. Smena, Bratislava
1985 Slncový kolotoč. Mladé letá, Bratislava
1988 Láska na Slovensku. Smena, Bratislava
1989 Tisícnásobný dukát. Mladé letá, Bratislava
1992 Martin na čiernom koni. Fatrin Books, Martin
1993 Príbehy dračích cisárov. (Spoluautorstvo s Džu Wei-chuom a Čou Mei-žu), Orbis Pictus Istropolita, Bratislava
1994, 1996, 1997 Ako divé husi. (Spoluautorstvo s so synom Andrejom), Slovenský spisovateľ, Bratislava. Námet na hraný film
1995 Pravda Ruda Pravdíka. Slovenský spisovateľ, Bratislava
1996 Slovensko - moja vlasť. Národné literárne centrum, Bratislava
2000 Zákon smotany. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s r.o., Bratislava

Autor o sebe napísal:
Sudičky mi zrejme ku genetickému venu pridali zvedavosť, drotári zasa boli príkladom nebojácnosti a odvahy. A navyše, odmalička ma priam fascinovala panoráma hôr okolo rodnej dediny s jediným úzkym výhľadom na Strážovské vrchy, za ktorými sa modreli obrysy Malej Fatry. Konfigurácia terénu ako priama výzva: čo sú to za vrchy, aké bralá sa nad nimi belejú? A v miestnej knižnici knihy o cestovateľoch, moreplavcoch a dobyvateľoch Afriky i polárnych oblastí. Takže keď som v roku 1957 držal v ruke Zvláštny cestovný pas s pečiatkou: "Všechny státy světa a zpět", cítil som, že sa mi plní jeden z chlapčenských snov. Súbežne som poznával a objavoval Slovensko a zároveň som si uvedomoval, že nie je pupkom sveta, učil som sa ho vnímať v správnych dimenziách.

Vladimír Ferko: Zákon smotany

Ako na mlieku vzniká smotana, tak v ľudskej spoločnosti zákonite vzniká - spoločenská smotánka. Ich spoločným znakom je, že plesnivieť začínajú vždy zvrchu.
(Str. 20) - Šľachta bola dlhý čas rozhodujúcou silou v Hun-gárii. Štatistika zo 40.rokov 19.storočia uvádza, že v Hun-gárii, spolu so Sedmohradskom, mala asi 12 miliónov obyvateľov, pričom počet šľachticov presahoval 800.000 duší.
Čiže jeden šľachtic na 15 obyvateľov. V predrevolučnom Francúzsku pritom pripadal jeden šľachtic na 100 obyvateľov, v Čechách na 800, v Rakúsku na 350. Počtom šľachticov sa Hun-gária približovala Poľsku, kde každý jedenásty človek bol šľachtic - dôsledky tohto faktu sú na poľskej spoločnosti dodnes očividné. Na Slovensku boli najpočetnejší - zemani.
Bolo ich asi 40.000, teda 2 percentá obyvateľstva.
Český spisovateľ Karel Kálal ich vo svojich Slovakofilských spisoch charakterizuje takto: "Když byla robota (1848) zrušena, co si měli zemané počít? Rozumovali ve smyslu slovenského porekadla: "Pracovati neumím a žebrat se stydím." I dali se do služeb vládě... Maďarisace, mající v službách zemany a židy - toť obsah hrozného slovenského utrpení."
Touto historicky poslednou zmenou kostýmov prispeli slovenskí šľachtici aj k účelovému maďarizačnému mýtu, že Slováci šľachtu nikdy nemali.
V histórii šľachta u nás, v jej vzniku, premenách, vírení a ustavičnom prevrstvovaní sa zračí i jej pokračujúci úpadok, vyúsťujúci v mnohých rodoch do zjavnej degenerácie. Kým v prvopočiatkoch sa medzi najpoprednejších, najzaslúžilejších predstaviteľov mohli prepracovať, prebojovať vskutku iba vyberaní muži mnohých predností, neskôr na to isté postavenie stačia náhodné či len kamuflované zásluhy, servílnosť, žičlivá príležitosť či úspechy v kapitalistickom podnikaní, a na sklonku 19.storočia už najmä peniaze, bez ohľadu na spôsob, akým boli nahromadené.
Generál Ignác Rosin (1725-1775), rodák z Trenčína, sa vyznamenal vo vojnách, s nasadením života zajal 400 vojakov a 18 dôstojníkov, dva razy bol ranený. Do barónskehop stavu ho povýšili roku 1760.
Generál Ladislav Kostoláni zo Zemianskych Kostolian (1739-1806) bol taktiež do barónskeho stavu povýšený za odvahu a udatnosť vo francúzskych a tureckých vojnách.
V sedemnástom storočí povýšili na Orave do šľachtického stavu 24 richtárov iba za to, že sa nepridali k povstaniu Gašpara Piku.
Svedkovia z radov poddaných, čo svedčili v prospech grófa Bakiča, ktorý z Halíčskeho zámku uniesol Zuzanu Forgáčovú (najkrajšiu ženu Hun-gárie), pochodili takisto. Olejkár Matej Toček z Kláštora pod Znievom si už kúpil zemianstvo za 80.000 zlatých a privandrovaný židovský handrár Leopold Popper si v roku 1882 taktiež kúpil nielen barónsky titul, ale i sídlo niekdajších majiteľov Turzovcov - Bytčiansky zámok. Iba v ére metternichovského absolutizmu sa v Hun-gárii do šľachtického stavu predralo 114 židovských rodín. Nie nadlho. Revolučné marcové zákony 1849 šľachtu zrovnoprávnili a zákony z roku 1918 ju ako stav zrušili, na dvere strednej Európy zaklopala demokracia.
Ale skôr ako sa to stalo, šľachtici ešte stihli osiať okolie svojich sídel rodovými génmi ( efekt známy z rastlinnej a živočíšnej ríše). V 21.storočí by sa už dalo zistiť, v žilách koľkých ľudí koluje "modrá krv", koľko chodí takých potomkov okolo Budatína, Trenčína, Oravy, veď len v Jelenci (Gýmeš) sa po smrti posledného grófa Forgáča prihlásilo na súde 46 materí o podiel na dedičstve pre svojich ľavobočkov. Bizarne dramatická chvíľa, keď túžba po majetku prekonala málo výnosnú mravopočestnosť či len jej zdanie.
Pri písaní knihy "Láska na Slovensku" som natrafil na množstvo faktov svedčiacich o tom, že zdatné slovenské plebejky v ľanových košieľkach vzrušovali grófov a barónov oveľa viac ako ich dengľavé telnaté matróny ušnúrované v brokátoch....

(Str. 230) - "Neviem, z akej príčiny, či z návalu hlúposti, alebo pýchy, mnohí tí, ktorí sú rodom, jazykom, menom Slováci, jedine a zväčša kvôli pominuteľnému a dočasnému prospechu sa od tohto národa odtŕhajú, svoj pôvod k inému prenášajú a čo je najpotupnejšie, vlastnú matku, od ktorej a z ktorej pochádzajú, najrozličnejšími potupami zahŕňajú a urážajú," píše Daniel Sinapsius-Horčička (1640-1688) v slávnom spise Neoforum Latino-Slavonicum.

"Hlúpi sú si navlas rovní: všetci ako jeden, nech už je ich matkou Londýn, Rím či Viedeň." - Jozef Ignác Bajza

Ukážky z vynikajúcej knihy Vladimíra Ferka, ktorú je dnes bohužiaľ veľmi ťažké zohnať.

Ukážky nereprezentujú celkový charakter knihy. Sú však výkričníkom ťažkého osudu ľudí - Slovákov. Sú to príbehy neslobody, cenzúry, vraždenia, deportácií detí, z ktorých žiadne sa nedočkalo odškodnenia alebo pozornosti médií.
Maďari sa teda bez akýchkoľvek zábran vrhali do demografického kotla. Takto ponímaným etnickým inžinierstvom predznamenali i inšpirovali neskorší nacizmus. V súdobej tlači niet ani náznaku po dákej rasovej averzii ugrofínskeho živlu k Slovanom či Germánom. Až o sto rokov neskôr sa narodil už spomínaný geológ, učiteľ demokracie, aby sa na sklonku druhého tisícročia vytasil so svojím najhlúpejším, rýdzo rasistickým mementom na adresu Maďarov, aby nevstupovali do zmiešaných manželstiev so Slovákmi, lebo je to „špinenie maďarskej rasy". (Spomeňme si na zákaz manželstiev medzi tzv.Árijcami a Židmi z čias druhej svetovej vojny!) Neviem, či pána Duraya k tomuto výroku primäl pohľad do zrkadla, v ktorom zistil, že vôbec nemá vzhľad starých Uhrov, ale naopak, už celkom stredoeurópsky, že aj on sám je už v stredoeurópskom kotli geneticky pretavený.
Druhým zdrojom tohto jeho rasistického stanoviska mohla byť informácia publikovaná v odbornej tlači, že kým u Fínov sa starofínske gény vyskytujú u 36,5 % populácie, u Maďarov, ugrofínskych príbuzných, je to len 12,6 %. Fíni nemali na severe vitálneho suseda...
„Chrabrá" maďarská krv je teda z hľadiska pána Duraya poriadne zašpinená. Výsledok genetického rozboru je pre tú časť Maďarov, ktorí žijú v zajatí starých mýtov a ideí, krajne nepríjemný, podobne ako výsledky archeologického či filologického bádania.
Aj demografia má svoju stratigrafiu.
Čiže — neskoro, pán Duray!
Maďari nemali šťastie na politikov-štátnikov, akým bol nesporne Štefan I. Vedenia kmeňového zväzu starých Uhrov sa zmocnila turecká vládnuca vrstva, ona bola strojcom „starej slávy", ktorá, ako zaznamenal historik Daniel Rapant, bola u Maďarov ešte v 19. storočí na prvom mieste hierarchie vlastností a hodnôt: „Výbojné činy predkov, rozsiahlosť nimi podmanených území, uhorské šľachtické slobody, nevyskytujúce sa u nijakého národa, oheň osobitej chrabrosti blčiaci ešte aj teraz v jeho krvi a len na poslednom mieste aj schopnosť pre všetky remeslá a vedy..." Ani jeden z maďarských historikov nezrátal, čím za lúpežnú, dobyvateľskú „slávu" maďarský národ zaplatil.
Spolužitie Slovákov s Maďarmi v stredoveku bolo vcelku pokojné. (Tisícročný útlak bol účelovým, obranným mýtom z našej strany.) Králi sa viac starali o poľovačky a intrigy v pretrvávajúcich bojoch o moc so šľachtou ako o ľud a jeho problémy. Viacerí uhorskí králi ostali v dobrej pamäti našich predkov, legendárneho kráľa Mateja mali skutočne radi. Disharmonické tóny do vzájomného spolužitia vniesli politici, predchodcovia tých, čo maďarský ľud vohnali do dvoch svetových vojen — obidva razy na strane porazených agresorov. Od chvíle, keď dotvorili maďarskú štátnu ideu, bolo po idyle.
Viedla k brutálnej maďarizácii, plánovitej genocíde nemaďarských národov Uhorska, i slovenského národa. Kronika maďarizácie ostane už naveky kronikou duchovného, materiálneho, ale aj krvavého teroru:

Kto je iredentista, šovinista a nacionalista?

Úryvky z knihy V. Ferka

1836 — Uhorská vláda zakázala činnosť všetkých študentských spolkov.

1837 — V Liptovskej stolici zaviedli ako úradný jazyk a na školách ako povinný jazyk — maďarčinu.

1840 — Uhorský snem v Bratislave uzákonil maďarčinu ako úradný jazyk a vyhlásil ju za vyučovací jazyk na školách. Aj kňazi boli povinní ovládať maďarčinu.

1842 — „Hej, hej, opakujem vám to, že nikdy ani vo sne neexistoval nejaký slovenský národ." Lajos Kossuth v Pesti Hírlap

1847 — L. Kossuth v mene Výboru pre obranu vlasti vydal zatykač na „vlastizradcov" L. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy. Poprava Viliama Šuleka a Karola Holubyho pri Hlohovci. Maďarský štatariálny súd v Plešivci odsúdil na smrť slovenských národovcov Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho a Michala M. Bakulínyho.

1848 — V marci 1848 vyšlo 271. číslo Slovenských národných novín so senzačným podtitulom TOTO ČÍSLO VYŠLO BEZ CENZÚRY. SLÁVA SLOBODNEJ TLAČI ! Zakrátko — 9. júna — však noviny číslom 292 zanikajú. Krásne, burcujúce heslo — Sloboda, rovnosť, bratstvo — maďarskí šovinisti kaukliarsky zneužili. Ako podmienku vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského nariadili zložiť do siedmich dní (!) kauciu v nedostupnej výške — 2500 zlatých. Vydávanie novín muselo byť zastavené a redakcie rozpustené. Sloboda tlače na uhorský spôsob.

Maďarské gardy obsadili Záhorie, zatýkali povstalcov. Za každého bola vypísaná odmena 50 zlatých. Odmenu za hlavy vodcov Slovenského povstania zvýšili na dvojnásobok: „Kdo nadzmĺnených buričov (Hurbana, Hodzu, Štúra) lapí a prislúchajúcej vrchnosti odevzdá, dostane odplatu 100 zlatých w strjebre. " Pred farou v Hlbokom už stála šibenica. Maďarskí gardisti obesili Pavla Svatíka, Františka Kapitána a Juraja Langsfelda. Janka Kráľa deportovali zo Šiah do Pešti, kde ho súd (bez procesu) odsúdil na smrť.

Čáčovského richtára Martina Bartoňa obesili len preto, že uňho našli Hurbanovu proklamáciu. V rozlúčkovom liste manželke sa vyznal, že „zomrieť za národ pokladám za vec chválitebnú", spolu s ním obesili aj Vojtecha Bemerta.
Maďarskí gardisti vypálili viaceré dediny. Aj Lubinu. Gustáv Zechenter-Laskomerský vo svojich pamätiach spomína, ako zachránil pred smrťou maďarského honvéda a o týždeň ho videl, ako drasticky popravoval slovenského povstalca.

1869 — Za článok Čomu nás učia dejiny, uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach, súd v Pešti odsúdil Jozefa Miloslava Hurbana na 6 mesiacov žalára a 400 zlatých pokuty.

1874 — Uhorská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú. Jej majetok v hodnote 100 tisíc zlatých zhabala. Vo voľbách do uhorského snemu nebol zvolený ani jeden slovenský kandidát. Minister vnútra Koloman Tisza zrušil Spolok miernosti (úspešný najmä v Trenčianskej župe), lebo neslovenskí krčmári sa sťažovali, že nemôžu platiť dane.

1879 —BOJ TISOVČANOV O SPEVOKOL TRVAL 28 ROKOV!
V tomto roku sa Tisovčania obrátili na stoličnú vrchnosť so žiadosťou o povolenie spevokolu. V žiadosti, ktorú koncipoval Dr. Samko Daxner, uviedli, že 40 spevákov už majú pripravených. Po dlhom čakaní a urgenciách si stolica vyžiadala zmeny, potom sa žiadosť aj so stanovami — stratila (!). V siedmom roku vybavovania žiadosti dostali Tisovčania pokutu 6,30 zlatých — akože za nedostatočné kolkovanie. Spor na súde vyhrali, ale povolenie neprišlo.

V jedenástom roku dodali nové stanovy — na odpoveď čakali rok. Bola negatívna. Tisovčania boli zanovití — sťažovali sa vláde v Pešti. Medzičasom boli voľby. Slúžny vyzval Tisovčanov, aby volili vládneho kandidáta, že sa za nich prihovorí. Tisovčania splnili aj túto najťažšiu podmienku. Nadarmo. Slúžny žiadosť vrátil — s pripomienkou, aby zmenili názov spevokolu. Stoličný časopis Gômôr prirovnal úsilie Tisovčanov k banditizmu. Po ďalších urgenciách sa vláda obrátila na obec o dobrozdanie. Predstavenstvo obce žiadosť podporilo, aj takýmto dobovým argumentom—„... nemajú žiadne styky s ruským cárom, nebudú búriť proti vlasti, sú to ľudia nevinní". Český spisovateľ Karel Kálal na margo 28 rokov trvajúceho boja dodal — „Tenoristi zestárli a jsou z nich basisté, starší basisté už umreli..."
A my dodávame, že o storočie neskôr ubehlo už viac ako sedem rokov od podania žiadosti (jednofarebným) mestským konšelom na postavenie súsošia spolupatrónov Európy, vierozvestov Cyrila a Metoda v Komárne.

1883 — ZLOČINNÝ SPOLOK — FEMKE
Maďarská vláda schválila stanovy tzv. Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), zameraného na maďarizáciu slovenskej mládeže. Vládou podporovaný spolok zakladal maďarské spolky, maďarské knižnice, maďarské čitateľské a spevácke krúžky, vydával svoj časopis. V tomto spolku sa zrodila rasisticky zvrátená idea deportácie slovenských detí na pomaďarčenie v maďarských kalvínskych rodinách.

1885 — uhorský minister vnútra poslal ostrihomskému arcibiskupovi zoznam všetkých „panslávskych" kňazov.

1887 — 1892 — DEPORTÁCIE DETÍ
V dobytčích vagónoch s číslami na krku deportovali Maďari 1462 chlapcov a dievčat vo veku od dvanásť do pätnásť rokov zo severných slovenských stolíc do Maďarska. Otrasná akcia sa skončila fiaskom a mnohými tragédiami. Väčšina detí sama utiekla a strastiplné cez hory putovala domov. Mnohé deti sa stratili, niekoľko desiatok zahynulo. Akcia „vzdelávacieho" spolku vzbudila pobúrenie v celej Európe. (Niektorí autori uvádzajú, že akcia pokračovala v skrytej forme. Podľa K. A. Medveckého sa v čase prevratu v Maďarsku nachádzalo až 60 tisíc násilne deportovaných detí.)

1888 — Keď zomrel náš neohrozený martýr Jozef Miloslav Hurban, budapeštianska vláda prikázala pochovať ho nie uprostred cintorína v Hlbokom, kde už mal vykopaný hrob, ale v zadnej nevysvätenej časti, kde pochovávali samovrahov a zločincov.

1889 — Pavla Mudroňa predvolali pred uhorskú inkvizíciu a obvinili ho z panslavizmu za to, že sa zúčastnil v Kyjeve na oslavách tisícročnej pamiatky pokresťančenia Rusov a Ukrajincov.

1893 — Maďarskí žandári s bajonetmi bránili ľuďom prístup na miesto spomienkovej oslavy (storočnice) J. Kollára v Mošovciach. Svetozára Hurbana Vajanského odsúdili na ročné väzenie za článok — Hyenizmus v Uhorsku.

1899 — Slúžny Jóob v Liptovskom S v. Mikuláši zakázal Karolovi Salvovi používať v prejave slovo Slovák a jeho odvodeniny. Keď mu prekĺzlo — odňal mu slovo. Salva potom namiesto Slovák hovoril našinec a Lipták, a namiesto slovenský jazyk — náš materinský jazyk.

1890 — Andrej Kmeť v liste Karolovi A. Medveckému takto lapidárne opísal maďarizačnú taktiku ministerského predsedu K. Tiszu voči slovenským národovcom: 1) finančne zničiť, 2) zapliesť do zločinu, 3) mocou zadláviť.

1892— Posledný rok (oficiálnej) deportácie slovenských detí. Z Nitrianskej stolice odvliekli 174 chlapcov a dievčat. 8. septembra mala byť posviacka pomníka, ktorý Hurbanovi postavili vďační farníci. Senický slúžny Timotej Fridecký nakomandoval do Hlbokého štyristo maďarských žandárov. Cintorín obkľúčili, smútočné zhromaždenie rozohnali, posviacku prekazili.

1896 — Vyhlásenie mileniálnych osláv „zaujatia vlasti". Jedným z cieľov osláv bolo zintenzívnenie maďarizácie nemaďarských občanov Uhorska. Tomu malo poslúžiť aj založenie tisíc čisto maďarských škôl na nemaďarských územiach štátu.

1898 — Začiatok tvrdých systémových represálií proti slovenským publicistom. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov obžalovali z panslavizmu vyše 500 ľudí: časť z nich odsúdili na 83 rokov väzenia, pokuty dosahovali neúnosné výšky, až 40 tisíc korún. V spomínanom čase sa konalo vyše sto procesov, medzi najväčšie patril tzv. banskobystrický.
Pod zámienkou reformy, ktorú nariadil pápež Lev XIII., ministerstvo vnútra zrušilo jedinú slovenskú samosprávnu rehoľnú štruktúru — františkánsku kustódiu. Rozdelili ju medzi dve maďarské provincie a slovenských rehoľníkov poprekladali do maďarských krajov.
Slovenskú cirkevnoliterárnu školu v banskobystrickom seminári zrušili. Archív a knižnicu zhabali a čiastočne aj spálili. Slovenské literárne krúžky a knižnice potom zrušili aj v iných seminároch.

1900 — Šesť slovenských bohoslovcov vylúčili z evanjelického teologického ústavu za to, že sa podpísali po slovensky na fotografiu.
Trestalo sa aj za pieseň hoci len — zahvízdanú. Pavel Harciník, drotár, účastník vzbury v Kragujevci, si odsedel týždeň väzenia za pieseň Hore Váhom, dolu Váhom, ktorú si zanôtil vo vlaku hore Považím.
Maďarská vláda nepovolila zriadenie jednoročnej gazdinskej školy pre dievčatá, hoci Živena mala toto právo v stanovách spolku. Inšpektor Libertíny v Hlohovci zvážal slovenské a české knihy na hromady a pálil ich.

1905 — Vo Vieske pri Banskej Bystrici donútil učiteľ deti, aby s pravicou na srdci prisahali: „Prisaháme, že po slovensky sa zhovárať nebudeme, a keď zbadáme, že sa voľaktorý spolužiak po slovensky zhovára, oznámime to pánu učiteľovi. "

1907Ministerstvo kultúry a výučby vydalo 9. augusta pod číslom 71251 školdozorcom nariadenie, ktorého cieľom bolo odvádzať slovenských chlapcov za učňov do maďarských oblastí.

„Zákaz vychádzky na Javorinu. Ako sme v 95. čísle Národných novín ohlásili, dňa 22. augusta mala byť zábavná vychádzka podjavorinského obyvateľstva na Javorinu. Stalo sa slúžnovské hovädstvo, že jednoduchú, bez programu vychádzku do slobodných hôr zakázali! Po všetkých obciach bubnovali, že výlet na Javorinu je zakázaný. Koho tam nájdu, bude platiť 200 korún pokuty. Takéto slúžnovské hovädstvo zaslúžilo by náležitú repúlziu, lebo vyjsť do hory nepatrí ešte medzi zakázané veci. A títo holomci opovažujú sa hovoriť o uhorskej slobode a ,ústavnosti'. Strachy na Lachy, ale pokiaľ sa budeme báť takých zákonov?"
Národnie noviny 22. augusta 1907

Na sneme v Pešti odhlasovali smutnoznáme, tzv. Apponyiho školské zákony, ktoré mali urýchliť konečnú maďarizáciu zvyšných národných škôl v Maďarsku.

1907 — MASAKER V ČERNOVEJ

Z iniciatívy Andreja Hlinku sa v Černovej staval kostol, ktorý navrhol známy slovenský architekt M. M. Harminc. Čemovčania pochopitelne chceli, aby kostol vysvätil ich rodák — Hlinka. Keďže Hlinka bol v tom čase postihnutý (suspendáciou ab officio et ordine), Čemovčania žiadali vysviacku odložiť, kým sa záležitosť v Ríme nevyrieši, cirkevná a svetská, čiže maďarská a maďarónska vrchnosť s odkladom nesúhlasila. Spišský biskup Párvy dal liskovskému farárovi Martinovi Pazúrikovi príkaz, aby kostol v Černovej vysvätil 27. októbra — za každú cenu. Ako kňazskú posilu mu pridelil cudzieho kňaza Fischera. (London Times z 29. októbra 1907 v článku Osudná vzbura v Uhorsku uvádza, že cirkevných predstaviteľov sprevádzalo 16 žandárov.)

Rozhorčení Čemovčania sa zhromaždili pred dedinou, aby vlastnými telami zatarasili cestu predstaviteľom vrchnosti. Hlavný slúžny v Ružomberku Pál Andaházy bol podobne ako biskup Párvy muž zbabelého ducha a aby sa poistil, ihneď po príchode do úradu sa v koči náhlil do kasární a veliteľa posádky pplk. Prayera požiadal o stotinu vojakov. Ten odmietol, lebo v kasárňach bolo iba 25 vojakov, aj to nováčikov.
Andaházy šiel od vojakov na ružomberskú faru, kde údajne vyzval kňazov, aby do Černovej nešli, ale zároveň určil svojho nástupcu Zoltána Pereszlényiho, aby ho pri vysviacke zastupoval. Na malom námestí obce ich čakalo asi dvesto Černovčanov odhodlaných neustúpiť. Keď kočiši hnali kone proti ľudu, vznikla šarvátka a Pereszlényi, ktorý nevedel po slovensky, dal rozkaz — strieľať!

Na mieste zostalo 9 mŕtvych. Z pätnástich ťažko ranených zomrelo ďalších 6 ľudí, okolo 60 utrpelo ľahšie zranenia, 41 účastníkov udalosti zatkli. V následnom súdnom procese odsúdili 22 mužov a 16 žien na 36 rokov aj 6 mesiacov žalára. Pála Andaházyho za 15 mŕtvych a desiatky ranených odsúdili na pokarhanie a zaplatenie 32 korún súdnych poplatkov!

Správa o streľbe do bezbranného obyvateľstva obletela svet. Protestovali predstavitelia Slovákov doma i v Amerike, nórsky básnik Bjornstjerne Bjôrnson, škótsky historik a publicista R. W. Seton-Watson, Rakúšan W. Richter, Angličan W. Steed a ďalší. Milan Hodža, slovenský poslanec v uhorskom parlamente, interpeloval — predseda snemu Gyula Andrássy mu odpovedal ako Maďar a po maďarsky: „Tragédiu v Černovej zapríčinili slovenskí vlastenci. "

A keď sa rakúsky parlament z iniciatívy predsedu Wekerleho obrátil na peštiansky parlament s dôraznou požiadavkou na uhorskú vládu, aby dodržiavala národnostný zákon, T. Batthyányi to komentoval tiež ako cynický šovinista: „Fakt, že tento návrh v rakúskom parlamente prerokúvali a prijali, je jednoducho infámiou a darebáctvom." (Infámia — hanebnosť, podlosť.)

1914 — Uhorská vláda nariadila zhabať celý náklad diel Slováci, vývin ich národného povedomia a Krátka história Slovákov. Zároveň začala trestné stíhanie proti autorovi, historikovi Júliusovi Bottovi, ktoré trvalo až do roku 1918.

1914 — 1918 — Pri Čalove zriadili zajatecký koncentračný tábor. Zahynulo v ňom vyše šesťtisíc Srbov a niekoľko sto Slovákov.

1918 — KRVAVÝ KRAGUJEVAC

Rakúsko-uhorskí katani odsúdili 89 účastníkov najväčšej vzbury v rakúsko-uhorskej armáde. 44 Slovákov, príslušníkov 71. pešieho pluku z Trenčína, známeho ako Drotársky regiment, popravili. Ostatné mužstvo donútili pozerať sa na masovú vraždu. V areáli Bratislavského hradu zastrelili 10. júna Martina Jurzu a Jána Škapíka, ktorí odmietli pokračovať v nezmyselnej vojne. (Keď mestská rada roku 1925 schválila návrh na dôstojný pohreb a pamätník, maďarská tlač ako na povel spustila proti návrhu zúrivú kampaň.)

1918 — TEROR HELTAYOVCOV

V poslednom roku prvej svetovej vojny bola Bratislava do konca roka v moci maďarských orgánov. Maďarsko si na Bratislavu robilo nároky. Židovská komunita demonštrovala za pripojenie k Maďarsku. Maďari nerešpektovali zámer dohodových mocností vyriešiť spor o mesto v prospech Československa. Rozhodli sa udržať ho za každú cenu, za krajný ústupok považovali jej vyhlásenie za slobodné mesto.

V rámci týchto čachrov vyslali Maďari do Bratislavy oddiel maďarskej národnej stráže pod velením npor. Heltaya. Oddiel v počte asi 600 mužov, zložený z námorníkov a demoralizovaných živlov, mal zastaviť postup čs. vojska, zabrániť obsadeniu Bratislavy a čs. vojsko vytlačiť za moravské hranice. Heltayovci rozpútali na západnom Slovensku teror, dopúšťali sa násilenstiev a lúpeží. Snorili po slovenských národovcoch, 18. novembra 1918 vyplienili byt poslancovi a kňazovi F. Jurigovi, ktorého chceli zatknúť. Za podpory pancierového vlaku obsadili Trnavu.

„Podvečer nastal pokoj, ale nie nadlho, lebo prišla presila maďarských námorníkov od Bratislavy a nič netušiacich (českých) četníkov, ktorí strážili stanicu, postrieľali. Potom idúc popri múroch, vtiahli do mesta, kde prepadli ostatných četníkov... Maďarskí námorníci boli obyčajní trestanci, ktorí boli pod tou podmienkou vypustení, ak budú bojovať proti legionárom. Boli výborne vyzbrojení a ošatení. Heltayovci vystrájali aj vo Veľkých a Malých Brestovanoch a Horných Lovčiciach. "
(Karol A. Medvecký: Slovenský prevrat)

1918 — MASAKROVANIE OBYVATEĽSTVA

Vysoká nad Kysucou. Maďarskí vojaci „po trápení" zastrelili „národného nadšenca" Františka Polánskeho.

Turzovka. Na dedinu strieľali z kopca z guľometu. „Boli to Židia a niekoľko maďarských vojakov z Čadce."

Nemšová. Maďarskí vojaci zastrelili občanov Mačku a Bajzíka. „V Nemšovej boli aj dve obete z českých vojakov, ktorí padli pri zrážke s maďarskými Židmi." Modrovka. Maďarskí žandári zastrelili piatich mládencov.

Velké Kostorany. Tretieho novembra zastrelili 15-ročného Teofila Čúzyho a 19-ročného Michala Luhu.

Dubovany. Deviateho novembra zastrelili Magdalénu Kondelovú.

Kocurice. ,,... začali do ľudu strieľať. Mnohých ranili a mnohí smrteľným zraneniam podľahli".

Východná. „... na ulici a v sklepoch boli niekoľkí obyvatelia zabití a poranení".

Slatina. „... 3. novembra maďarskí žandári zastrelili dvoch roľníkov práve prišlých z vojny: Martina Konôpku (28) a Ondreja Pašku (29). Tí v revolučnom zápale odopreli zložiť zbraň a pušky, ktoré' si z bojišťa priniesli s tým, že ich odovzdajú len čs. úradom. Z toho povstala hádka medzi nimi a žandármi, v ktorej naši Slatinci boli usmrtení".

Žarnovica. „... za prevratu panoval veľký hlad. Nič sa nedalo kúpiť. Preto vzbúrený ľud za pomoci vracajúcich sa vojakov vzbúril sa proti Židom a obchodníkom, ktorých vyraboval. Potom prišiel rad aj na súkromné domy... Nastal boj medzi ,nemzetormi' a ľudom: boj bol hrozný. Neúprosní vojaci začali strieľať do ľudí. Nastal hrozný krik a zmätok. Po krátkej streľbe ostalo ležať desať mŕtvych a veľa ranených... Ľudia sa najviacej zlostili na obchodníkov, vojenných zbohatlíkov. Ženy sa mužom ponosovali pre rozličné neprávosti."

Urmín. „O niekoľko dní mad'arsko-židovská garda postrieľala niekoľko ľudí a zapálila ich domy. Príchod čs. vojska urobil koniec neporiadkom."

Majcichov. Traja zastrelení. „Duchovný sa márne (maďarským žandárom) primlúval. Len toľko mohol vymôcť, že ich nezahrabali v jame pri potoku, ale na cintoríne, kde hneď boli aj pochovaní."

Chtelnica. „Do obce prišlo asi 500 ozbrojených Židov a Maďarov, aby sa pomstili na ľuďoch. Boli to väčšinou synovia vyrabovaných Židov, vrátivší sa z vojny. Katolícky farár musel im dať kľúče od veže, lebo ináčej by ho bo zabili... do najvyššieho okna vyvliekli guľomet a odtiaľ strieľali po ľuďoch. Ľudia sa síce poskrývali, ale jednako desiati boli zastrelenia niekoľkí ranení. V našej dedine nastal hrozný strach, najmä keď v susednej obci vyšľahli veľké plamene. Nepokoj sa vzmáhal, čím ďalej, tým viacej. Ľudia zväčša ani nespali. Neskoršie však prišla pomoc od Malaciek. Čs. vojsko rozohnalo Židov, a tak všade bol zavedený poriadok."

Hriňová. „Na Hriňovej postrieľali mnohých ako zajacov na poli. Podobne bili a mučili národ na Kokave, Ľuboreči, Ábelovej, Hornom Tisovníku a inde. Martina Juríčka na Čakankách vyrabovali a medzi iným odniesli mu aj 14 tisíc korún. Podobných prípadov je na stá. Celé okolie žije v neslýchanom terore. Na Trhanovej a na Kriváni usmrtili na desiatky našich."

Málinec. „Na Málinci na Látkach zastrelili na cintoríne sedem ľudí a mnohých mučili."

Nové Mesto nad Váhom. „Maďarsko-židovskí gardisti zastrelili osem alebo až jedenásť neozbrojených dedinčanov, ktorí prišli na jarmok."
(K. A. Medvecký: Slovenský prevrat)

To je časť z autentických svedectiev z dokumentárnej knihy Karola A. Medveckého Slovenský prevrat. Strieľalo sa takmer na celom Slovensku. Pri Seredi, v Bábinej, Sáse, Radošinej, Hornom Čepeni, Dolných Zeleniciach, Ompitáli, Modre, Rybároch, Ocovej, Víglaši, Liborči, Malých Stankovanoch, Borovciach, Veselom, Oslanoch. V Siladiciach vojaci zastrelili 19-ročného Štefana Hulína a 23-ročného Ernesta Bučka z Bučian i neznámeho ruského zajatca. Krv tiekla v Čiernom Balogu, Tesároch, vo Veľkej Mani „niektorým polámali ruky a nohy", strieľalo sa vo Veľkej Kotešovej, Nitrianskom Rudne, Mlyňanských Tesároch. Počet zavraždených roku 1918 nie je dodnes zrátaný!
Medzi nimi desiatky vojakov, čo prežili strastiplnú vojnu, do ktorej ich vohnala prehnitá monarchia. Padli doma, zabili ich príslušníci „panského" a „vyvoleného" národa.

1919 — MAĎARSKÍ BOĽŠEVICI NA SLOVENSKU

Krátko po tom, ako sa maďarskí boľševici pod vedením Belu Kuna zmocnili vlády a vyhlásili Maďarskú republiku rád, vtrhli na Slovensko. Za ich réžie vyhlásili v Prešove Slovenskú republiku rád. Za socialistickými heslami sa zreteľne črtali kontúry — Veľkého Uhorska. Maďarská boľševická armáda siahla k osvedčenej zbrani okupantov — k teroru.

11. júna 1919 vyplienili a podpálili dedinu Dačov Lom. Spôsobili škodu za dva aj pol milióna korún.

„V levickej kamennej bani popravili dve osoby."

Mešťanostu z Kálnice a dvoch úradníkov zastrelili v pieskovni.

Antona Prokopa obesili v Detve na lipu. Jeho matku donútili zúčastniť sa na poprave.

Legionárovi Mikulovi Lipnickému odrezali uši a nos a do rozpáraného brucha mu strčili baganče. Stalo sa v Kňažiciach.

Nitrianskeho občana Šulgana zastrelili pri Vrábľoch. Sám si musel vykopať hrob.

Pri Rimavskej doline postrieľali nevinných ľudí."

„... v Modrom Kameni a v Haliči vyrabovali všetky stroje zo súkromnej fabriky, naložili na vlaky a odviezli."

„Keď Maďari ustupovali smerom ku Kriváň-Detve, hodil jedon z nich ručný granát do skupiny slovenských detí, hrajúcich sa na trávniku pred Dobronivou. Granát jedno dieťa zabil, dve poranil, boli to deti jednej matky."

„Boľševici chodili s vozmi, na ktoré zberba maďarských veľkých miest, najmä ženy, brali a odvážali do Maďarska veľké zásoby rozličných životných potrieb. Aj dobytok a šatstvo brali."

V Hermanovciach zavraždili katolíckeho farára Majána.

Muránskeho farára Jána Šarlóša postrelili a zaživa pochovali.


BILANCIA MAĎARSKÉHO BOĽŠEVICKÉHO VPÁDU (neúplná)

V bojoch o Slovensko padlo 964 mužov, z toho 39 dôstojníkov. Zranenie utrpelo 2830 vojakov, z toho 103 dôstojníkov.

Počet zavraždených civilných osôb nie je dosiaľ upresnený.

1938 — ROK VIEDENSKÉHO DIKTÁTU

V Šuranoch na Vianoce zastrelili 19-ročnú Máriu Kokosovú za to, že veriaci v kostole spievali slovenskú hymnu (zastrelené dievča bolo pritom hluchonemé). Sedem Šurancov zranili. Vyše 30 mužov a žien zatkli. Jána Burana za to, že zasiahnutú Kokosovú odniesol k lekárovi Ladislavovi Slávikovi. Veliteľom asi 12 —14 maďarských žandárov bol János Galambos.

1939 — Ihneď po okupácii južného Slovenska likvidovali slovenské školy. Zrušili 28 meštianskych, 386 ľudových škôl a 10 gymnázií. Z Košíc vyhnali slovenského biskupa Jozefa Cárskeho.

SMRŤ ZA PIESEŇ

Na Tri krále v obci Čechy pri Nových Zámkoch zastrelili maďarskí honvédi 30-ročnú Katarínu Mihalíkovú, matku dvoch detí vo vysokom stupni tehotenstva, a 14-ročného chlapca Ferdinanda Šuláka. Dôvod: po bohoslužbe spievali slovenské hymnické piesne.

Vinodol. Zastrelili Pavla Múdreho.

Košická Nová Ves. Maďarskí vojaci mučili kňaza Jozefa Baloga za to, že v deň príchodu M. Horthyho do Košíc sa nezúčastnil na manifestácii, ale slúžil omšu. (Bývalý minister vnútra Edmund Beniczký 31. mája 1925 v novinách Az Ujság obvinil M. Horthyho z účasti na vražde novinára B. Somogyiho a jeho priateľa B. Bacsóa roku 1920. Roku 1945 žiadalo Maďarsko vydať Horthyho ako vojnového zločinca, roku 1993 po prevoze jeho pozostatkov z Portugalska, kde Horthy roku 1957 dožil u fašistického diktátora Salazara, mu v Maďarsku usporiadali pompézny štátny pohreb za účasti celej budapeštianskej vlády.)

Kolta. Jeden občan zastrelený.

BOMBY NA SPIŠSKÚ NOVÚ VES

Deväť maďarských lietadiel 24. marca 1939 bombardovalo letisko otvoreného mesta. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku uvádza trinásť, podlá iných prameňov bolo šestnásť obetí, 27 vojakov a civilov bolo ranených. Historickou iróniou je fakt, že medzi obeťami boli dvaja — Maďari.

„... 24. marec 1939 bol prvým čiernym dňom Slovenského štátu
— tým smutnejším, že nám ho pripravili Maďari, ktorí sa k nám priateľsky prihovárajú a ubezpečujú nás, že chcú s nami bratsky spolunažívať".
(Slovensko, časopis Matice slovenskej, 1939)

Letecký útok na Spišskú Novú Ves
bol vlastne vyvrcholením nevyhlásenej maďarsko-slovenskej, tzv. Malej vojny, ktorá si na našej strane vyžiadala 36 ľudských životov. Jednou z jej obetí bol aj 19-ročný Gustáv Ďuračka z Malých Ripňan, nováčik, ktorý do Spišskej Novej Vsi narukoval 1. marca 1939.

BOMBARDOVANIE KOŠlC — ZÁMIENKA NA VSTUP MAĎARSKA DO VOJNY

26. júna 1941 tri lietadlá s nemeckými výsostnými znakmi zhodili na Košice 27 bômb. Maďari i Nemci v dojemnej zhode rozhlásili do sveta, že išlo o sovietske lietadlá. Neskôr vyšlo najavo, že strojcami tejto provokácie boli nemecký generál Futterer a generál maďarského generálneho štábu Ujházy. Priamy príkaz na bombardovanie vydal ministerský predseda fašistickej vlády László Bárdossy, po vojne odsúdený ako vojnový zločinec. Príznačné — roku 1999 sa v Maďarsku ozvali hlasy, požadujúce jeho rehabilitáciu.

1945 - ZLOČINY NYILAŠOVCOV

Nie sú dosial dostatočne zdokumentované, v máloktorej kronike na južnom Slovensku je o nich zmienka. To isté platí aj o zločinoch spáchaných na slovenských obyvateľoch v Maďarsku. (Gustáva Fiačana, prvého redaktora Slovenskej jednoty, väznili a týrali takmer rok. Keď odmietol úplatok šesťtisíc forintov, obvinili ho, že disponuje 350 gardistami, má osem ťažkých guľometov, dve delá a že tajne podmínoval verejné budovy.)
úryvok z knihy V. Ferka: Zákon smotany

Maďarská otázka?

 Kto je iredentista, šovinista a nacionalista?

Napísali o Ferkovom živote a tvorbe

Vladimír Ferko je spolu s Vojtechom Zamarovským považovaný za priekopníka literatúry faktu na Slovensku. Po desiatich rokoch intentívnej novinárskej a reportérskej práce a cestopisnej reportáži z Číny Tajfún je dobrý vietor, objavil v knihe Veno z praveku svoju životnú tému a originálny spôsob jej interpretovania: svet živej a neživej prírody, vnímaný ako zaujímavý, až tajomný fenomén, ponúkajúci dobrodružstvo poznávania. Táto kniha o nerastoch a horninách Slovenska vyšla v roku 1962. V tom istom roku vychádza aj Zamarovského Objavenie Tróje. Obe knihy vniesli tak do žánru literatúry faktu nové témy a najmä nový spôsob prístupu k faktom. Dobrodružstvo poznávania ako významný fenomén žánru literatúry faktu, je charakteristický aj pre knihy Na dne sveta, Trinásť zlatých kameňov, Diamanty, Zlatá nostalgia, Žltý diabol, žltý boh, Magické kamene a Kozmické karavely. Sústavne a dlhodobo, štúdiom faktografických, vedeckých materiálov i osobným poznaním získavané poznatky o Slovensku zužitkoval Ferko vo vlastivednej, encyklopedicky koncipovanej publikácii Kniha o Slovensku, ku ktorej neskôr pribudla aj podobne orientovaná obrazová a textová publikácia Slovensko – moja vlasť. V nej vyvrcholil Ferkov dlhodobý zámer predstaviť Slovensko ako historický, kultúrne i prírodne bohatú krajinu. Kniha je premysleným výberom informácií z jednotlivých regiónov Slovenska, komponovaných tak, aby sa všeobecné fakty obohacovali o regionálne zvláštnosti , čím vzniká vyvážený a ucelený obraz o krajine, jej histórii a jej prírodných unikátoch. Vo všetkým týchto dielach dominuje autorova úcta k faktom a faktografická nasýtenosť textu. Od „prísne“ poňatého žánru literatúry faktu Ferko neskôr prechádza k forme faktografickej eseje v knihách Svetom moje, svetom… a Láska na Slovensku. Svetom moje, svetom… je rozprávaním o histórii slovenského drotárstva a Ferko sa tu oprel o rodinné i krajové tradície drotárstva, o autentický folklór drotárov, ich osudy a dokumenty, aby ich predstavil ako rozhľadenú a podnikavú societu remeselníkov, ktorej patrí primerané miesto aj v slovenských hospodárskych dejinách. Láska na Slovensku je rozsiahlym pohľadom na rôzne podoby lások na Slovensku a autor pri jej písaní využil rozsiahly archívny materiál, súdne spisy, rodinné kroniky. Faktografický základ témy oživuje ich príbehové podanie. Miera fabulácie v niektorých príbehoch je natoľko dominantná, že Lásku na Slovensku možno považovať za dielo pohybujúce sa na hranici literatúry faktu a beletrie. Príklon k beletrizácii tém, ktoré už predtým spracoval v ich faktografickej podobe potom dominuje v knihách Pravda Ruda Pravdíka a Ako divé husi (spoluautorstvo so synom Andrejom), ktoré predstavujú prozaickú syntézu drotárskej témy. Osobitné miesto vo Ferkovej tvorbe zaujíma kniha Konopný kríž. Je súborom próz, životných príbehov slovenských ľudí, ktorí boli po skončení druhej svetovej vojny nespravodlivo obvinení zo spolupráce s fašizmom, boli odvlečení Sovietskou armádou do Sovietskeho zväzu (prevažne na Sibír) a tu prežili peklo stalinských táborov – gulagov. Toto odvážne dielo, prvé s takouto témou v slovenskej literatúre, bolo na začiatku pookupačnej normalizácie (1970) stiahnuté z predaja a zošrotované. V roku 2000 siahol Vladimír Ferko aj k žánru eseje. Kniha Zákon smotany je súborom esejí, v ktorých sa dotýka predtým tabuizovaných či zámerne obchádzaných tém súžitia rôznych etník žijúcich v historicky exponovanom stredoeurópskom priestore. Po tridsiatich rokoch kultivovania a inovovania žánru literatúry faktu je Vladimír Ferko dnes považovaný za jeho klasika. O vklade, ktorý do rozvoja tohto žánru priniesol, svedčí aj to, že sa stal na Slovensku prvým nositeľom ceny Egona Ervína Kischa, ktorá mu bola udelená v roku 1993 za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu.
Anton Baláž

Je dobré, že popri Vojtechovi Zamarovskom, ktorý oživil staroveké kultúry, máme aj Vladimíra Ferka, oživujúceho Slovensko.
Ivan Kusý

Zamarovský i Ferko ukázali, že nie je nevyhnutné byť vedcom-špecialistom, treba však mať veľké a hlboké vedomosti z odboru, do ktorého sa spisovateľ púšťa, a predovšetkým veľký zmysel pre súvislosti, ktoré smerujú von z tohto odboru, k človeku, k ľudskej psychike a k ľudským osudom. Práve tým dielo prestáva byť popularizáciou vedy a stáva sa literatúrou. Musí vedieť odkryť dramatickosť v samotnej vede, v samotnom procese poznávania, ale aj zaujímavosť a dramatickosť v cestách, akými sa proces i výsledky vedeckého poznávania premieňajú na spoločenskú hodnotu, ako sa dotýkajú a krížia s ľudskými osudmi. V skutočnom, nie vo vymyslenom príbehu.
Július Noge



Povedali a napísali:

Pamätajme na odkaz dejín

Július Binder

Mohlo by sa predpokladať, že o novele ústavy sa povedalo všetko. No nepovedalo sa všetko. Nepovedalo sa - napríklad - prečo poslanci za SMK, ktorí sú vo vládnej koalícii, uprednostňovali svoje požiadavky pred potrebami Slovenskej republiky, keď prijatie veľkej novely Ústavy je podľa koalície také dôležité pre prijatie SR do Európskej únie a NATO a na riadenie štátu. Chcem odôvodniť svoje odmietavé stanovisko k predloženej novele Ústavy, hoci navrhovatelia presviedčajú verejnosť vo všetkých médiách, že novela ústavy neohrozuje slovenskú zvrchovanosť nad celým slovenským územím.
Prerokovanie Ústavy nie je to isté čo tvorba Ústavy. Novelu Ústavy pripravovali erudovaní právnici koalície. Tí mali predložiť svoj návrh na verejnú diskusiu a oboznámiť občanov so všetkým, čo v novele Ústavy je. V doteraz platnej Ústave Slovenskej republiky, v jej preambule sa stretávame so slovom demokracia v jedinej vete hneď dva razy. V prvej hlave prvého oddielu v nazvanom Základné ustanovenia je článok jeden, ktorý pozostáva z dvoch stručných viet. Ich znenie je takéto: ”Slovenská republika je zvrchovaný a právny štát.. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.” Predkladatelia veľkej novely Ústavy toto znenie vo svojom návrhu ponechali a doplnili ho ďalším textom. Ponechávam právnikom na posúdenie, či je potrebný, alebo nie. Najmä, či je potrebný práve na tomto mieste a v takejto dikcii, ako ho navrhujú a čo sa tým na slovenskej Ústave zlepší.

Mňa zarazila iná vec.

Ak v Ústave Slovenskej republiky tak nástojčivo zdôrazňujeme demokratické princípy nášho štátoprávneho usporiadania, prečo navrhovatelia Ústavy prehliadli vnútorný obsah citovaných slov a myšlienok, resp. prečo páni kolegovia Kresák, Orosz, Šimko a Hrušovský, ktorí návrh novely predkladajú, tieto demokratické princípy porušujú. Oni veľmi dobre vedia, nakoniec usvedčuje z toho ich vzdelanie a skúsenosti, že v ich ponímaní je novela poplatná aj ideológii, ale najmä cieľom jednej strany, Strany maďarskej koalície. Tá je riadená inou vládou a medzinárodnými organizáciami, ktorých konečným cieľom sú územné nároky voči susedným štátom a v prípade Slovenska aj jeho pričlenenie k predtrianonskému Maďarsku.

Nechcem prehliadnuť pozitívne momenty, ktoré predložený návrh novely Ústavy obsahuje a tým posúva celkový text Ústavy do zrelšej roviny, avšak maniere súčasnej širokospektrálnej koalície, ktorá nestíha tlmiť svoje vŕzgajúce súkolie, sú také, že už zo samého princípu uchovania si moci stúpa po demokracii ako takej. To priviedlo koaličné strany k tomu, že z prípravy novely Ústavy Slovenskej republiky vynechali dva politické parlamentné subjekty. ktoré sa najviac zaslúžili o vznik Slovenskej republiky: Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré aj v posledných voľbách získalo najviac hlasov a má v tomto parlamente najpočetnejší poslanecký klub a Slovenskú národnú stranu, ktorá prvá vo svojom programe vyslovila požiadavku vzniku Slovenskej republiky. Jeden aj druhý subjekt sa aktívne podieľali na vzniku terajšej ústavy.
Navrhovatelia vynechali aj tretí, v súčasnosti mimoparlamentný subjekt, ktorý má výraznú podporu občanov a jeho preferencie ho umiestňujú už dlhodobo na popredné miesto. Ak spočítame preferencie troch spomínaných subjektov, ak by boli voľby teraz, súčet ich hlasov by prekročil 60 percent. Navrhovatelia teda navrhovanú novelu s reprezentantmi väčšiny občanov nekonzultovali. Nevypočuli si ich názory, a to sa prieči demokratickým princípom.

V protiklade s princípmi, ktoré som spomenul, vychádzajú v ústrety navrhovatelia a predkladatelia ústavy len požiadavkám SMK. Tí ako skúsení handliari kupčia so svojimi hlasmi, ktoré koalícia potrebuje, na prijatie ústavného zákona. Poslanci a poslankyne z koaličných nemaďarských strán! Utiekate sa k maďarským partnerom, ale tí vám predávajú svoje hlasy za cenu pre slovenský národ neprijateľnú. Ja to maďarským poslancom nevytýkam. Je to ich právo a je to snáď aj ich povinnosť, ak uprednostňujú záujmy maďarskej menšiny pred záujmami Slovenska. Predkladajú nehorázne požiadavky: Prijatie Európskej charty menšinových a regionálnych jazykov, zriadiť maďarskú fakultu na nitrianskej Univerzite Konštantína Filozofa, ktorú im vyzývavo odobrila vláda Slovenskej republiky, získanie rozhodujúceho vplyvu na pôde neidentifikovaných vlastníkov, zrušenie, alebo aspoň preformulovanie preambuly doteraz platnej ústavy, vytvorenie komárňanskej župy na etnickom princípe, ktorá by podľa nich mala byť zložená zo šiestich okresov, z ktorých len v dvoch má väčšinu obyvateľstvo maďarskej národnosti, ale v ktorej by boli najlepšie podmienky na asimiláciu slovenského obyvateľstva. Následne by vzniklo autonómne územie. Vari neviete v ich konaní postrehnúť tieto ciele? Ak áno, prečo sa neozvete a nenarušíte svojím odporom voči predloženej novele skrytý zámer na rozrušenie Slovenskej republiky? Kto predsa predá posvätné práva národa za svoje úzkoprsé stranícke alebo dokonca osobné záujmy, je hodný opovrhnutia, vraveli naši predkovia. Najmä vtedy, ak z prípravy ústavy sa vylúči národ, ktorému má tento dokument dokumentov slúžiť.
Nechcem spochybniť slogan - politika je umenie možného, ale v súvislosti s prípravou novely sa vyskytuje celý rad príkladov nemožných riešení. Uvediem jeden za všetky. Koalícia prostredníctvom svojich hlásnych trúb začala presviedčať slovenský národ, že maďarská koalícia ustúpila od svojich pôvodných požiadaviek na zmenu preambuly ústavy, ale vzápätí sa poslancom dostala do rúk tlač číslo 634a, ktorá je spoločnou správou výborov Národnej rady SR. Tam sa dočítame, že Výbor Národnej rady SR pre financie, rozpočet a menu navrhuje pozmeniť aj preambulu ústavy. Nebolo by na tom nič mimoriadne, keby navrhoval múdre riešenie. Výbor to charakterizoval ako zvýraznenie zrovnoprávnenia postavenia národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky.
Nechcem byť silou mocou podozrievavý. Lenže prijatím takéhoto návrhu by sa nám do Ústavy Slovenskej republiky dostal hybrid v podobe kocúrkovského mačkopsa, pretože text v terajšej ústave – po slovách ”my národ slovenský, dovolávajúci sa stáročných skúseností o národné bytie a cyrilometodské tradície a historického odkazu Veľkej Moravy”sa týkal výlučne národa slovenského a nijakej inej menšiny ani etnika. Tvrdiť niečo iné je historická negramotnosť alebo falšovanie histórie. Porovnajte ústavu Poľskej republiky, Českej republiky, Maďarskej republiky, Rumunskej republiky a iných republík, či tam nájdete nejakú odvolávku na etnické skupiny alebo národnostné menšiny, i napriek tomu, že Slovensko má menej národnostných menšín a etnických skupín ako spomínané krajiny.
Kolegovia z maďarskej koalície, ale aj rôzni iní budú musieť skôr či neskôr zobrať na vedomie fakt, že Pribinov kostolík bol vysvätený 125 rokov predtým, ako prvý Maďar prijal kresťanský krst a že svätý Cyril a Metod hlásali na tomto území slovo Božie starým Slovänom v reči im vlastnej už v čase, keď ešte maďarské kmene pásli svoje stáda na prikaukazských stepiach. V tom čase bola už staroslovienčina štvrtým cirkevným jazykom rovnocenným s hebrejčinou, gréčtinou a latinčinou. Taká je historická pravda, ktorú oficiálna maďarská historiografia zamlčuje a neraz prekrúca. Nevšedným príkladom je pre Maďarov priam posvätný obraz "Zaujatie vlasti". Toto šestnásťmetrové plátno visí v snemovej sále maďarského parlamentu aj dnes. Pod týmto obrazom si pripomínajú tichom výročia Trianonu. Svetozár Hurban Vajanský o ňom okrem iného napísal: ”Obraz metá v tvár hnusnú urážku podlosti tým národom, ktoré znášajú najväčšie ťarchy a udržujú štát od mnoho sto rokov.”
Odporúčam teda nebrať do úvahy návrh spomínaného výboru ako možnú úpravu preambuly našej ústavy.
Za základnú chybu návrhu novely považujem pomýlenú filozofiu členenia a s ním súbežne predkladanej decentralizácie verejnej správy a samosprávy. V podtexte návrhu novely rezonuje decentralizácia verejnej správy ako hotová vec. To kvalite návrhu neprospieva. Na odľahčenie by som rád upozornil na podľa mňa nesprávnu terminológiu. Viem, aj v súčasná Ústava používa slovné spojenie vyšší územný celok. Dovolím si však pripomenúť, že v Rusku majú gubernie, v USA dištrikty, vo Švajčiarsku kantóny, v Poľsku vojvodstvá, v Maďarsku pekné staroslavianske meno župa. Vráťme sa teda k župe alebo kraju. No najmä nepripusťme bezbrehý výklad článku 66, 67, 68 aj najmä článok 71, a to ani vtedy, ak vychádzajú zo základu kodifikovaného už v doteraz platnej ústave. Práve tu v týchto miestach je nebezpečie erózie celistvosti štátneho územia. Ani len trošku nepochybujem, že sa na juhu Slovenska nájde nejedna iniciatívna hlava, ktorá bude chcieť spojiť Hornú-Dolnú na modrej tabuli – Felšó-Alšó so zahraničnou Čučabáňou. V štruktúrach Európskej únie sa nájde dostatok podporujúcich, nakoniec už to v Európskom parlamente odznelo, a najmä keď sa vzdávame určitých kompetencií. Navrhovaná novela im to priamo ponúka.
Predložený materiál, ako som upozornil, neprešiel širokým občianskym pripomienkovaním, teda pripravoval sa nedemokraticky. Neobstojí tvrdenie, že aj pôvodná ústava nebola diskutovaná, ako tvrdí pán Šimko. ”Do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš” – hovorí múdrosť dávneho filozofa.
Táto novela ústavy nemá dostatok blokačných ustanovení proti rizikám, o ktorých som hovoril. To treba bezpodmienečne zmeniť. Som pripravený niesť na svojich pleciach obvinenie, že plaším. Áno, plaším, burcujem, kým je čas. Ja sa nedám uchlácholiť tvrdením, že žiadne nebezpečenstvo voči územnej celistvosti nášho štátu nehrozí. Hrozí. Slovenský národ má živú historickú pamäť a tá nabáda na obozretnosť. Vari sme už zabudli na starostu obce komárňanského okresu, ktorý svojvoľne, napriek platným právnym úpravám, označoval svoju obec, a beztrestne? Nepamätáme si už na štúrovské referendum, ktoré nemalo oporu v zákone a na učiteľa, ktorý svojvoľne vydával dvojjazyčné vysvedčenia? Nepamätáme si list adresovaný pánovi Delorsovi, vtedajšiemu predsedovi Komisie európskeho spoločenstva? Dovolím si z neho časť odcitovať. Plné znenie si môžete prečítať v mojej knihe Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros na strane 101 až 103.

List znie:

”Vaša Excelencia, my Maďari žijúci na tomto území nie sme jedinými dedičmi hydroelektrárne v Bóši, postavenej na hraničnom úseku Dunaja medzi Slovenskom a Maďarskom. V nepriamom zmysle ju zdedilo aj Európske spoločenstvo.”

 A citujem presne, presný preklad, úradne overený:

"Maďari, ktorí tu žili tisícky rokov trpia tiež faktom, že časť nášho životného prostredia je oddelená od prirodzeného sociálneho prostredia a je umelo stláčaná medzi elektráreň a staré hlavné koryto Dunaja. Sme jediní, ktorí sa musíme pozerať na 18 metrov vysokú stenu pred našimi oknami, pričom si uvedomujeme, že za ňou dňom i nocou prúdia tisícky metrov kubických vody za sekundu a že stavba má diskutabilnú kvalitu vzhľadom na nízku pracovnú morálku minulého režimu. Sme podvedení, nakoľko tisícky hektárov našej zeme, o tom je tu reč, pri neidentifikovanej pôde (zvýraznil J. B. – poznámka autora) sa vyvlastnili bez kompenzácie alebo nádeje, že niekedy dostaneme niečo naspäť. Podľa vyjadrenia odborníkov viac ako 50-tisíc hektárov ornej pôdy vyschne kvôli poklesu spodnej vody. Pravdaže, najviac strachu nám naháňa i pomyslenie, že prípadná teroristická akcia by mohla zničiť hrádzu, čo by mohlo, možno viedlo k tomu, že stovky až tisícky Maďarov by zomreli a celá oblasť by bola za niekoľko minút zničená. (Slováci majú, proti veľkej vode imunitu! – poznámka J. B.) Postavení tvárou v tvár takejto hrozbe a zatlačení do negatívnych existenčných podmienok mnohí sa rozhodli opustiť svoju domovinu. Sme vystavení tomuto všetkému bez akejkoľvek vonkajšej ochrany alebo právnych prostriedkov na ochranu.

Vaša Excelencia, chceli vy sme zdôrazniť nasledujúci fakt. V tejto oblasti na oboch stranách Dunaja skoro 100% obyvateľstva tvoria Maďari. Slovenská vláda a jej politika kladie všetky negatívne následky v základe nedobrým zámerom výlučne na nás aj tým, že nalieha na činnosť elektrárne v Boši. Táto stavba je posledným krokom sedemdesiatročnej histórie permanentnej diskriminácie založenej na rovnakom vzťahu, aký je medzi kolóniou a kolonizátorom. Obyvatelia kolónie dostanú trosky a zisk pôjde kolonizátorovi. Preto vás žiadame, Vaša Excelencia, pán predseda, aby ste navštívili náš región a sám sa na vlastné oči presvedčili, že naše studne vyschli, steny našich domov popraskali a masy vody nebezpečne hučia nad našimi hlavami. Každý deň, každú minútu. Zároveň vás prosíme, aby ste nám legitímnym politickým predstaviteľom Maďarov poskytli vhodnú príležitosť vysvetliť vám naše názory na mieste.

V Požoni, 23. decembra 1992, maďarskí členovia Federálneho zhromaždenia, poslanci Slovenskej národnej rady v zastúpení obyvateľstva regiónov. Za Federálne zhromaždenie Ferencz Andrássi, Peter Bábi, István Bajnok, István Bartakovicz, István Batta, Zoltán Boros, Miklós Duray, Stanislav Gawlík, István Hornyak, László Mihály-Molnár, Peter Pazmany, Klára Sarkozi, Ernó Rózsa. Za Slovenskú národnú radu Pál Bárta. Edith Bauer, Béla Bugár, Pál Csáky, László Dobos, Arpád Duka - Zólyomi, Pál Farkas, Miklós Fehér, János Filakovszký, János Fóthy, István Harna, László Koteles. Na vedomie pánovi Egonovi Klepschovi, predsedovi Európskeho parlamentu."

Pripomínam vám, pani poslankyňa Angelovičová, pán poslanec Ambróš, pán poslanec Muránsky, naše skúsenosti pri rokovaní so zástupcami maďarského výboru pre životné prostredie v Budapešti, oživte si slová členov parlamentu, pripomeňte si diskusiu s poslucháčmi medzinárodného práva, ich názory.
Tí, čo sledujú vývoj po rozhodnutí Medzinárodného súdneho dvora v Haagu o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, vedia niečo o návrhu Maďarskej republiky z novembra 1999. Dovolím si pripomenúť stručne, čo v tisícstranovom dokumente je podstatou. Žiaľ, občania Slovenskej republiky o tomto dokumente nevedia. Maďarská republika v tomto dokumente nemieni vecne splniť zmluvu z roku 1977 a postaviť Nagymaros. Nerešpektuje rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Maďarská republika požaduje jej patriacu polovicu prietokov Dunaja vypúšťať do koryta Dunaja mimo vodného diela Gabčíkovo, vybudovaného podľa zmluvy z roku 1977. Maďarská republika navrhuje zlepšiť plavebné podmienky v úseku Palkovičovo - Budapešť tradičnými metódami, pričom automaticky predpokladá, že náklady týchto prác, ktoré by neboli nutné, keby sa postavil dolný stupeň, budú hradiť obe strany rovnakým dielom. Pani ministerka, miliarda korún ročne! Maďarská republika predpokladá anulovanie všetkých nárokov na náhradu škôd. A neuvažuje o kompenzácii škôd na strane Slovenskej republiky, ktoré sa bez dolného stupňa budú neustále zvyšovať.
Burcujem a budem burcovať, keď už nie voči inému, tak voči štyrom ozbrojeným vpádom z juhu na naše územie od roku 1918.
Na začiatku vzniku nášho poslaneckého mandátu sme sľúbili na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Sľubovali sme, že budeme plniť svoje povinnosti v záujme jej občanov. Vernosť republike znamená predovšetkým ochranu jej územia. Slovenský národ je pamätlivý a dobre vie, aké sú konečné zámery iredenty. Ja som ich istý čas zažíval na odpadnutom území po viedenskej arbitráži. Vedia to občania Šurian, vedia to občania Nových Zámkov, vedia to občania ostatných dedín, ktoré na zabratom území. Škoda, že súčasníci o tom málo vedia, ale najmä že nechcú vedieť. Preto som vďačný spisovateľovi Vladimírovi Ferkovi, ktorý o nich píše vo svojej poslednej knihe "Zákon smotany.
" Váhaví poslanci by si mali prečítať ešte pred hlasovaním a maďarskí preto, aby vedeli, akí boli, akí sú a žiaľ aj budú. V ich geneticky zakódovanom ponímaní Slovenska je len čiastkový zámer. Cieľom je spoločná hranica Maďarska s Poľskom. Ak sa niekto najmä z našich maďarských kolegov o tom nevie vyjadriť, nech sa spýta pána Csurku, nájde ho v budapeštianskom parlamente. Pán Duray to nebude potrebovať. A tu sa ospravedlňujem pánu Durayovi, pretože on je jediný, ktorý to, čo si myslí, aj povie. Ten už pred desiatimi rokmi vyhlásil, že lojalita štátu je prežitkom. Tento občan, ktorý sedí u nás v parlamente a o jeho hlas pre novelu Ústavy úpenlivo prosíte, 3. apríla 1990 v novinách Verejnosť vyhlásil: "zmiešané manželstvá ničia maďarský národ. Špiní rasu ten, kto si zoberie Slovenku za ženu." Hľa, aký učenlivý žiak rasových teórií. Nechcete to počuť, nechcete to vnímať, že takto je to, hovoríte o demokracii, hovoríte o dobrom spolužití, toto sú pravdy. Dovolím si pripomenúť, že už v roku 1883 vznikol spolok Femke. Cieľom Femke bola prevýchova slovenských detí v maďarských rodinách. Od roku 1887 do roku 1892 bolo v dobytčích vagónoch s očíslovanými tabuľkami zo slovenského územia vyvezených 1462 detí. Na to pri posudzovaní návrhu novely, ktorú prerokovávame, nezabúdajme. Nezabúdajme ani na to, že nejde len o históriu. Súčasnosť je rovnako varovná. Spomínaný pán Duray na kongrese Spolužitia v roku 1992 povedal: Naším najvyšším cieľom je politická a hospodárska samospráva a celková autonómia. Tvorcovia novely Ústavy, dobre počúvajte Durayove slová: "My sami sa musíme vyhlásiť za národ, už nesmieme byť nálepkovaní urážlivým názvom menšina. Postavenie Maďarov na Slovensku bude rozhodujúcim jazýčkom na váhe pri vstupe Slovenska do Európy. Preto sme nútení použiť všetky formy a možnosti na to, aby sa svet dozvedel o našich problémoch." Dozvedajú sa komisári, emisár a iní, ktorí prichádzajú presviedčať a ubezpečovať. SMK je jediná z koalície, ktorá plní dôsledne svoje predvolebné sľuby. Predložený návrh Ústavy je najlepšou cestou k naplneniu maďarských zámerov. Váš hlas za novelu bude ich víťazstvom a porážkou Slovenska a slovenskosti. Nezabúdajte na to, že s výnimkou dvoch okresov Dunajská Streda a Komárno všetky južné okresy majú nadpolovičnú väčšinu slovenského obyvateľstva. Naša Ústava musí zaručiť všetky základné práva všetkým obyvateľom, najmä obyvateľom slovenskej národnosti. V prípade juhu nezabúdajme, že to nie sú len štvorcové kilometre územia, ale aj materiálna základňa, ktorá sa najmä po roku 1948 budovala prevažne z peňazí Slovákov. Cez toto územie vzhľadom na prijateľný pôdny reliéf vedú naftovody a plynovody a budú viesť i vodovody. Na tomto území stojí gabčíkovské vodné dielo a vedľa neho pod povrchom je najväčšia zásobáreň pitnej vody v Strednej Európe znásobená práve sústavou Vodných diel Gabčíkovo. Južné Slovensko, to sú aj komárňanské Lodenice, štúrovská Celulózka a papiereň, tlmačské kotlárne a Jadrová elektráreň Mochovce, Duslo Šaľa a stáročná obilnica Slovenska. Na toto všetko, kolegyne a kolegovia pri schvaľovaní, radšej však neschválení novely Ústavy pamätajme. Ak by sme toto vypustili zo zreteľa, potom nemáme čo v tejto sieni hľadať.

(Z vystúpenia Júliusa Bindera, poslanca NR SR, na 45. schôdzi Národnej rady SR 12. 2. 2001)
http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/binder-005.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Vladim%C3%ADr_Ferko 

Monografie a štúdie o autorovi:

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.
Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.
Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.
Sliacky, O.: Vladimír Ferko. In: Sliacky, O., ed.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.
Beňo, J.: Za Vladimírom Ferkom. In: Bibiana, 9, 2002, č. 4.
Ferko, A.: Zomrel Vladimír Ferko. In: Kultúra, 5, 2002, č. 23.
Hron, M.: Pomenovať veci pravým menom (Vladimír Ferko: Zákon smotany). In: Slovenské pohľady, 4+118, 2002, č. 1.
Machala, D.: Za Vladom Ferkom. In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 42.
Števček, P.: Pútnik Vlado Ferko doputoval. In: Slovenské pohľady, 4+118, 2002, č. 12.
Tužinský, J.: Za Vladimírom Ferkom. In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 40.
Ivaničková, M.: Kniha ako dôkaz (Vladimír Ferko: Zákon smotany). In: Slovenské národné noviny, 12 (16), 2001, č. 7.
Kepštová, Ľ.: S chlapčenskou dušou na tvári. In: Bibiana, 7, 2000, č. 3.
Pynsent, R. B., Fundárek, F.: Drótosok (Drotári). In: Kalligram, 2000, č. 1 – 2.
Ferko, M.: Každému, čo mu patrí (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 10.
Pynsent, R. B.: Drotári (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: OS, 1998, č. 9.
Sliacky, O., Stanislavová, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež v rokoch 1945 – 1997. Prešov: Náuka 1998.
Stanislavová, Z.: Kontexty modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prešov: Náuka 1998, s. 113 – 123.
Bonko, I.: Slovensko v srdci (Vladimír Ferko: Slovensko – moja vlasť). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 16.
Čomaj, J.: Vlastiveda, akej nebolo (Vladimír Ferko: Slovensko – moja vlasť). In: Slovenská republika, zv. 5, 6. 2. 1997, č. 30.
Sliacky, O.: Výlet po domove (Vladimír Ferko: Slovensko – moja vlasť). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 4.
Švihran, L.: Slovensko pod drobnohľadom (Vladimír Ferko: Slovensko – moja vlasť). In: Literika, 2, 1997, č. 4.
Součková, M.: Návrat k pravdivosti? (Vladimír Ferko: Pravda Ruda Pravdíka). In: Romboid, 31, 1996, č. 3.
Ferko, A.: Najobľúbenejší spisovateľ (Vladimír Ferko). In: Slovenské pohľady, 4+111, 1995, č. 9.
Glocko, P., ml.: Amerikánske prebudenie zo sna (Vladimír Ferko: Pravda Ruda Pravdíka). In: Slovenské pohľady, 4+111, 1995, č. 6.
Slobodníková, K., Ferko, V.: Slovensko, moja láska (Rozhovor). In: Bibiana, 3, 1995, č. 3.
Števček, J.: ... niekoľko kníh (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 51 – 52.
Kenda, M., Ferko, V.: Slovo drotár nie je synonymom biedy. In: Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 20.
Marušiak, J.: Drotári, drotári... (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Slovenské pohľady, 4+110, 1994, č. 9.
Šabík, V.: Svet na drotárskej mape (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 17.
Winkler, T.: O drotároch inak (Andrej Ferko, Vladimír Ferko: Ako divé husi). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 50.
Kaliský, R.: Na spoľahlivom koni (Vladimír Ferko: Martin na čiernom koni). In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.
Homza, M.: Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 5.
Augustín, M.: Vladimír Ferko: Láska na Slovensku. In: Pravda, zv. 70, 11. 4. 1989, č. 85.
Noge, J.: Tisícnásobný dukát. In: Zlatý máj, 33, 1989, č. 8.
Slobodník, D.: Dobre, že si nahonobil jazvu… (Vladimír Ferko: Láska na Slovensku). In: Nové slovo, 31, 1989, č. 15.
Součková, M.: O láske – nielen na Slovensku (Vladimír Ferko: Láska na Slovensku). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 28.
Vongrej, P.: Koľko podôb má láska? (Vladimír Ferko: Láska na Slovensku). In: Nové knihy, 1989, č. 23.
Tučná, E.: Vladimír Ferko: Sedmohlások. In: Zlatý máj, 30, 1986, č. 6.
Hujík, V.: Viete, čo sú čičitrnky? (Vladimír Ferko: Sedmohlások). In: Ľud, zv. 38, 12. 11. 1985, č. 267.
Jurčo, J.: V súčasnej slovenskej... (Vladimír Ferko: Svetom, moje svetom). In: Pravda, zv. 63, 14. 1. 1982, č. 11.
Kopál, J.: Vladimír Ferko: Čertovo rebro. In: Zlatý máj, 26, 1982, č. 10.
Melicher, J.: Detský svet Vladimíra Ferku (Vladimír Ferko: Čertovo rebro). In: Nové knihy, 1982, č. 27.
Noge, J.: Spomienka i dokument (Vladimír Ferko: Čertovo rebro). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 24.
Tomanová, I.: Vladimír Ferko (Personálna bibliografia). Žilina: 1980.
Jurčo, M.: Slovensko v objatí spisovateľa – reportéra (Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku). In: Zlatý máj, 23, 1979, č. 9.
Jurík, L.: Fakty o zlate (Vladimír Ferko: Žltý diabol, žltý boh). In: Nové slovo, 21, 1979, č. 12.
Resutík, M.: O základných veciach (Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku). In: Romboid, 14, 1979, č. 6.
Sulík, I.: Od legiend k pravde (Vladimír Ferko: Svetom, moje, svetom…). In: Romboid, 14, 1979, č. 6.
Truhlář, B.: Poznanie ako dobrodružstvo. In: Nové slovo, 21, 1979, č. 19.
Ferko, V.: Objavovanie skrytých súvislostí. In: Poliak, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava: Mladé letá 1978.
Hujík, V.: Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku. In: Ľud, zv. 31, 31. 10. 1978, č. 257.
Obert, V.: Vladimír Ferko: Kniha o Slovensku. In: Nové slovo, 20, 1978, č. 47.
Jurčo, M.: Zákruty a míľniky na štvrťstoročnej ceste slovenskej literatúry faktu II. In: Zlatý máj, 19, 1975, č. 9.

Kto nám vládol počas storočí po súčasnosť?

Zaiste, v našich dejinách to boli panovníci a prezidenti...

Panovníci

Samo (? - 658) - bol franským kupcom, ktorý dodával Slovanom zbrane, keď bojovali proti Avarom. Pomohol Slovanom zvíťaziť v niekoľkých bitkách a preto si ho v roku 623 zvolili za vládcu. Samo porazil v bitke franské vojská aj pri doteraz neznámom Vogastisburgu 631/632.
Pribina (? - 861) - bol to prvý známy vládca Nitrianska. V Nitre dal postaviť prvý kresťanský kostol na našom území v roku 828. Vysvätil ho salzburský biskup Adalrám. Vládca susedného Moravského kniežatstva Mojmír I. v roku 833 vyhnal Pribinu z Nitry. Pribina ušiel najprv do Franskej ríše, neskôr odišiel do Zadunajska, kde dostal léno od východofranského kráľa. Zahynul v roku 861 v boji s Moravanmi. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ.
Mojmírovci:
Mojmír I. (? - asi 846) - vládca Moravského kniežatstva. Uznával zvrchovanosť Franskej ríše. V roku 833 uskutočnil anexiu susedného Nitrianského kniežatstva a vytvoril štátny útvar Veľká Morava.Za jeho vlády prenikalo k nám kresťanstvo zo západu. Medzi ním a Východofranskou ríšou zrejme došlo ku konfliktu a tak bol v roku 846 zosadený.
Rastislav (? - 870) - synovec Mojmíra I. Od roku 846 vládol v celej Veľkej Morave.
Spočiatku rešpektoval Franskú ríšu, ale i tak budoval rozsiahle opevnenia v ktorých sa neskôr bránil proti Frankom. V snahe vymaniť sa zo závislosti od Frankov pozval na Veľkú Moravu z Byzancie Konštantína a Metoda v roku 863. Rastislav bol zradený Svätoplukom a vydaný do rúk Frankov, ktorí ho oslepili a uväznili v Bavorsku, kde aj zomrel.
Svätopluk I. (? - 894) - synovec Rastislava. Pôvodne bol vládcom Nitrianska. Zradil Rastislava a vydal ho Frankom. Rovnako zradil aj Bavorov, ktorý ho vyslali na Veľkú Moravu, aby potlačil povstanie, ale on sa zmocnil vlády nad celým územím. Od roku 871 vládol ako nezávislý panovník, hoci formálne uznával zvrchovanosť Východofranskej ríše. Pripojil si časť Poľska, Potisie, Panóniu, na konci svojej vlády i územie Čiech a polabských Slovanov. Úspešne odrážal útoky Frankov a Maďarov, ktorí prenikali do strednej Európy.
Mojmír II. (? - asi 907) - syn Svätopluka I. Vládol od roku 894.
Vnútorné rozbroje medzi ním a mladším brat Svätoplukom II. podnecované Frankami, oslabili krajinu natoľko, že nedokázal čeliť útokom Maďarov pod vedením Arpáda. Maďari sa postupne presídľovali do Podunajskej nížiny a na prelome 9. a 10. storočia úplne rozvrátili Veľkú Moravu.
Svätopluk II. (? - asi 907) - syn Svätopluka. Posledný vládca Nitrianskeho kniežatstva. Podľa správ kronikárov zahynul v boji s Maďarmi.
Arpádovci:
Gejza (? - 997) - pravnuk Arpáda. Zjednotil maďarské kmene a asi v roku 971 sa stal ústredným kniežaťom so sídlom v Ostrihome. Po odstránení mladšieho brat Michala, vazalského vládcu Nitrianska okolo roku 976 prevzal priamu vládu aj nad územím Slovenska, okrem severozápadu obsadeného Čechmi.
Štefan I. (asi 975 - 1038) - syn kniežaťa Gejzu. Pôvodne vládol v Nitrianskom kniežatstve. Po smrti otca sa stal ústredným kniežaťom, no musel bojovať proti kmeňovým náčelníkom. V roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom - nie však na Slovensku, ktoré bolo v rokoch 1001 až 1029 súčasťou Poľského kráľovstva. Dal sa pokrstiť, zakladal fary, biskupstvá a kláštory. V roku 1083 bol vyhlásený za svätého.
Peter (1011 - 1058) - syn Štefanovej sestry a benátskeho dóžu Ota Orseola. V Uhorsku vládol v rokoch 1038 - 1041. Zosadil ho Samuel Aba. S pomocou nemeckého cisára Henricha III. sa opäť zmocnil vlády - 1044 - 1046. Nakoniec ho opäť zosadili a oslepili.
Samuel Aba (pred 1000 - 1044) - syn Štefanovej sestry a palatína. Stal sa v rokoch 1041 - 1044 uhorským kráľom. Zavraždili ho po prehratej bitke pri Ménfo v roku 1044.
Ondrej I. (asi 1015 -1060)- pochádzal z vedľajšej vetvy Arpádovcov. Vlády sa zmocnil v roku 1046. Mladšiemu bratovi Belovi zveril v roku 1048 zveril správu nad Údelným Nitrianským vojvodstvom, čo sa stalo zvykom v Arpádovskom rode do konca 11. storočia.
Belo I. (1015/20 - 1063) - brat Ondreja I. Pôvodne bol nitrianskym vojvodom. Keď Ondrej I. dal korunovať svojho nedospelého syna Šalamúna, medzi bratmi došlo k roztržke. Belo s poľskou pomocou zaútočil na brata a Ondrej krátko po boji zomrel. Nový kráľ panoval v rokoch 1060 - 1063.
Šalamún (1052 - 1077) -syn Ondreja I. Na trón ho dosadil nemecký cisár Henrich IV. v roku 1063. Šalamún bol nútený odísť do exilu, kde aj zomrel.
Gejza I. (okolo 1040 - 1077) - syn Bela I. Vlády sa ujal v roku 1074. Za kráľa ale nebol korunovaný nikdy pre nesúhlas pápežskej kúrie. Od byzantského cisára Michala VII. dostal diadém, ktorý tvorí základ uhorskej kráľovskej koruny.
Ladislav I. (1040 - 1095) - brat Gejzu I. Za jeho vlády - od roku 1077 - sa v krajine skončili vnútorné konflikty.
Koloman (asi 1074 - 1116) - synovec Ladislava I. V roku 1095 sa však ujal vlády. Za jeho vlády došlo k zániku Údelného Nitrianskeho vojvodstvo.
Štefan II. (1101 - 1131) - syn Kolomana. Vlády sa ujal v roku 1116.
Belo II. (1108 - 1141) - synovec Kolomana, ktorý ho nechal oslepiť. Vládol od roku 1031.
Gejza II. (1130 - 1162) - syn Bela II. Vládol od roku 1041.
Štefan III. (1147 - 1172) - syn Gejzu II. Moci sa ujal v roku 1162.
Ladislav II. (1131 - 1163) - brat Gejzu II. S podporou Byzancie sa dal korunovať za protikráľa Štefana III., no krátko na to zomrel.
Štefan IV. (1132 - 1165) - brat Gejzu II. V roku 1165 ho otrávila vlastná posádka na hrade Zemúň a hneď nato sa vzdala kráľovi Štefanovi III.
Belo III.
(1148 - 1196) - brat Štefana III. Vlády sa ujal v roku 1173. Viedol vojnu proti Benátkam a ovládol Dalmáciu.
Imrich I. (1174 - 1204) - syn Bela III.Dobyl Srbsko a prijal titul srbského kráľa.
Ladislav III. (1198 - 1205) - syn Imricha I. korunovaný krátko pred otcovou smrťou ako 5-ročný v roku 1204. Ladilsav zomrel v roku 1205, takže vôbec nevládol.
Ondrej II. (asi 1176 - 1235) - brat Imricha I. Vlády sa ujal v roku 1204 po bratovej smrti. Ako panovník patril k najneschopnejším z Arpádovcov.
Belo IV. (1206 - 1270) - syn Ondreja II. Vlády sa ujal v roku 1235. V rokoch 1241 - 1242 vtrhli do krajiny Tatári. 11. apríla 1241 boli jeho vojská porazené v bitke na rieke Slaná.
Štefan V. (1239 - 1272) - syn Bela IV. Ako samostatný panovník vládol len 2 roky.
Ladislav IV. (1262 - 1290) - syn Štefana V. Nazývaný Kumánsky, jeho matka kráľovná Alžbeta pochádzala z Kumánov.
Ondrej III. (okolo 1265 - 1301) - vnuk Ondreja II. Bol posledným panovníkom z rodu Arpádovcov. Vládol od roku 1290. V roku 1301 bol otrávený.
Přemyslovci:
Ladislav - Václav
(1289 - 1306) - syn českého kráľa Václava II. z rodu Přemyslovcov.
Wittelsbachovci:
Oto
(1261 - 1312) - bol dolnobavorským vojvodom z rodu Wittelsbachovcov.
Anjouovci:
Karol I. Róbert (1288 - 1342) - pravnuk Štefana V.
Ľudovít I. Veľký (1326 - 1382) - syn Karola I. Róberta.
Mária I. (1371 - 1395)- dcéra Ľudovíta I. Veľkého.
Samostatne vládla v rokoch 1382 až 1385, medzitým sa vydala za Žigmunda Luxemburského. V rokoch 1386 až 1387 bola v zajatí stúpencov zavraždeného kráľa Karola II. Malého. Zomrela po páde z koňa na poľovačke vo vysokom štádiu tehotenstva. Pochovaná ja vo Veľkom Varadíne. Jej smrťou sa skončila vláda Anjouovcov v Uhorsku.
Karol II. Malý (1354 - 1386) - bol druhostupňovým bratrancom Ľudovíta I. Veľkého z rodu neapolských Anjouovcov. Koncom roku 1385 sa zmocnil uhorského trónu bez toho, aby zosadil Máriu I. No už vo februári roku 1386 zomrel na následky atentátu, zosnovaného kráľovnou Alžbetou, matkou Márie I. Ešte v ten istý rok Karolovi prívrženci zajali Máriu a jej matku Alžbetu, ktorú neskôr zavraždili.
Luxemburgovci:
Žigmund
(1368 - 1437) - bol synom rímsko-nemeckého a českého panovníka Karola IV. z rodu Luxemburgovcov.
Habsburgovci:
Albrecht (1397 - 1439) - z rodu Habsburgovcov a zať Žigmunda Luxemburského. V Uhorsku vládol len od roku 1437 do roku 1439.
Ladislav V. Pohrobok (1440 - 1457) - nazývaný Pohrobok, pretože sa narodil až po smrti svojho otca kráľa Albrechta. Samostatne vládol až od roku 1453. Počas jeho nedospelosti bol správcom Čiech Juraj Poděbradský a v Uhorsku Ján Huňady.
Jagelovci:
Vladislav I.
(1424 - 1444) -  poľský kráľ z rodu Jagelovcov.
Huňadyovci:
Matej I. Korvín
(1443 - 1490) - syn Jána Huňadyho.
Jagelovci:
Vladislav II.
(1490 - 1516) - syn poľského kráľa Kazimíra IV. z rodu Jagelovocov. Rok 1498 je zaujímavý dekrétom Vladislava II., ktorý menuje 10 najdôležitejších miest Uhorska, z ktorých 6 sa nachádzalo na Slovensku (Bratislava, Košice, Bardejov, Prešov, Trnava, Levoča), čo dokazuje relatívnu vyspelosť Slovenska v rámci Uhorska.
Ľudovít II. (1508 - 1526) - syn Vladislava II.  Ľudovít II. utiekol z bojiska v bitke pri Moháči a pri prechode cez potok Cselle pri Moháči kráľ padol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie.
Zápoľskovci:
Ján Zápoľský
(1487 - 1540) - syn palatína Štefana Zápoľského.
Habsburgovci:
Ferdinand I.
(1521-1564) - od 1526 uhorský a český kráľ, od 1562 nemecký kráľ, od 1558 rímsko-nemecký cisár.
Maximilián -
(1564-1576) - zároveň uhorský a český kráľ, od 1562 nemecký kráľ, od 1564 rímsko-nemecký cisár].
Rudolf (1576-1608) - od 1575 nemecký kráľ, od 1576 rímsko-nemecký cisár ako Rudolf II.; do 1608 uhorský kráľ, do 1611 český kráľ.
Matej II.
(1608-1619) - od 1608 uhorský kráľ, od 1611 český kráľ, od 1612 rímsky cisár.
Ferdinand II. (1619-1637) - predtým arcivojvoda Vnútorného Rakúska, od 1619 aj uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár (posledné ako Ferdinand II.
Ferdinand III. (1637-1657) - aj uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár (posledné ako Ferdinand III.
Leopold I. (1657-1705) - aj uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár (posledné ako Leopold I.
Jozef I.
(1705-1711) - aj uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár.
Karol III.
(1711-1740) - aj uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár (posledné ako Karol VI.)
Mária Terézia (1740-1780) - aj uhorská a česká kráľovná
Habsburgovci - habsbursko-lotrinská vetva :
Jozef II. (1741 - 1790) - syn Márie Terézie.
Leopold II. (1747 - 1792) - brat Jozefa II.
František I. (II.) (1768 - 1835) - syn Leopolda II.
Ferdinand V. (1793 - 1875) - syn Jozefa, ktorý vládol od roku 1835.
František Jozef I. (1830 - 1916) - bol synovcom Ferdinanda V.
Karol IV. (1887 - 1922) - prasynovec Františka Jozefa I.


Prezidenti:

Tomáš G. Masaryk (1918 - 1937) prvý prezident Československej republiky.
Edvard Beneš
(1935-1938 a 1945-1948 - (1940-1945 bol prezidentom v exile).
Emil Hácha
(1938–1939) a prezident Protektorátu Čechy a Morava (1939–1945).
Jozef Tiso
(1938-1945) prvý prezident prvej slovenskej republiky.
Edvard Beneš (1945-1948)
Klement Gotwald
(1948-1953) prvý komunistický prezident
Antonín Zápotocký
(1953 -1957)
Antonín Novotný
(1957-1968)
Ludvík Svoboda
(1968-1975)
Gustáv Husák
(1975-1989)
Václav Havel
(1989-2003) prvý porevolučný československý prezident
Michal Kováč
(1993-1998) prvý prezident Slovenskej republiky
Úradujúci prezident Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič (1998-1999) - od 2. marca 1998 - do májových volieb  1999.
Rudolf Schuster (
1999-2004) - 29. mája zvolený, inaugurácia 15. júna 1999.
Ivan Gašparovič (2004) - zvolený 17.apríla 2004, 15. júna 2004 inaugurovaný. Opätovnú kandidatúru na post hlavy štátu obhájil v prezidentských voľbách 4. apríla 2009, 15. júna 2009 inaugurovaný do funkcie prezidenta Slovenskej republiky na druhé funkčné obdobie.

Čie bolo Uhorsko

Slovenská historička žijúca v Rakúsku, pani Emília Hrabovec, sa vyslovila, že „Slovensko síce má dnes svoj vlastný štát, ale Slováci ešte nenašli svoju skutočnú štátno-národnú identitu“ (Som človek hľadajúci pravdu, www.slovaci.at). Je čas zamyslieť sa netradične a inak nad našimi dejinami, pokúšať sa o ich výklad „zo slovenského stanoviska“ – iste s vedomím, že všetko mohlo byť aj inak. Pýtať sa a odpovedať na otázku čie bolo vlastne Uhorsko? Možno týmto textom spôsobíme búrku nevôle tých, pre ktorých je už všetko jasné a uzavreté. Našťastie, ako napísal Titus Kolník: „Archeológia je fascinujúca veda aj preto, že jej poznatky nie sú pri väčšine objavov definitívne uzavreté. Každá generácia bádateľov má šancu rozšíriť ich a objaviť nové súvislosti aj k dávnejšie vykopaným nálezom“. Neplatí to, zaiste, len o archeológii, pričom každý takýto pokus môže naraziť na hrozbu rázneho odmietnutia. Nuž, naozaj „nie je ľahko vyrovnať sa nositeľovi titulu s tým, že bádal vedľa a dokonca okolo objavu, zatiaľ čo laici (amatéri) oň priamo zakopli“, ako si to všimol Ludwig Schneider (30 let sjednoceného Jeruzaléma, Ostrava 1997, s. 73). Aby sme sa vyhli označeniu „amatéri“, budeme predovšetkým klásť otázky. Napokon je lepšie poznať aspoň niektoré otázky, ako všetky odpovede.

Až dosiaľ sme sa na naše dejiny pozerali predovšetkým cudzími očami. Máme profesorov dejín odchovaných na pražskom mlieku, nadojenom z nemeckej teórie o sťahovaní sa národov. Škoda, že aj najnovšie dielo nášho váženého historického barda nesie podtitul „Od príchodu Slovanov...“ Toto chybné východisko poznamenáva aj ďalšie tézy o našej najdávnejšej minulosti. Hádam teda nepošpiníme svätostánok histórie viac, ako ho špinia niektorí z profesionálov s ušami natiahnutými k Prahe či k Budapešti, ak sa inak, „našsky“ dotkneme otázky zaužívaného pomenovania našich historických reálií. Nepôjde o „premenúvanie“, tých zažili naše dejiny až-až, iba o inakšie poukladanie známych či menej známych faktov.
Ktovie prečo sa zabúdame vracať k našim starším historikom, napríklad Františkovi Sasinkovi? Ten sa odvoláva na Monumenta Germania Historica, vydané v Hannoveri 1878, ako aj na iné spisy, a tvrdí toto: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov úž dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe“. Zabúdaný Sasinek zaiste stojí za to, aby sme sa na toto jeho tvrdenie pozreli dnešnými očami a zmyslami nezaťaženými profesionálnymi pravdami histórie.

Prvá otázka: ako mohli pomenovanie Uhor, Uhorsko priniesť k nám starí Maďari, keď nijaký z ich kmeňov sa nevolal Uhor? Ich mená boli takéto: Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenő a Keszi. Alebo: byzantský cisár pomenoval okolo roku 950 ríšu, ktorú založil Svätopluk, ako hé megalé Morabia, čo sa prekladá ako Veľká Morava, ale nejde „len“ o vzdialenú či minulú Moravu? Prečo ruský kronikár Nestor okolo roku 1110 hovorí o Slovenskej zemľi a o slovenskich kniežiach? Prečo sa v bule pápeža Jána VIII. z roku 880 jazyk, pre ktorý vynašiel písmená sv. Cyril, nazýva slovenským? Prečo pápež Štefan V. nazýva Svätopluka v listine z roku 885 kráľom Slovenov (nehľadiac na to, že „vďaka novinke“ českého jazykovedca Georga Polívku z roku 1831 sa v starších prekladoch uvádza kráľ Slovienov)?
Je isté, že naši predkovia boli Slovenmi, až pokiaľ nás, teda iba mužov, iní nepremenovali na Slovákov. (Má pravdu Tomáš J. Veteška, že „meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu, ako napr. vandrák, všivák, husák, babrák“?) Keď k nim dorazili starí Maďari, od úžasu nad ich schopnosťami dorábať obilie, dali im úctivé meno Tót, čo podľa starších slovensko-maďarských slovníkov znamená Človek. Nie je hanlivé „Tót ném ember“ (Slovák nie je človek) nič iné, iba typické popieranie pravdy južnými susedmi?

Ján Stanislav dokázal, že územie, ktoré obývali Sloveni, bolo oveľa väčšie, ako dnešné Slovensko. Sloveni obývali nielen Panóniu (dnešné západné Maďarsko), ale aj dnešné východné Maďarsko, severné Rumunsko. A samozrejme, aj dnešné Slovensko, územie pod horami. Prečo českí autori Obrázkových dejín národa československého z roku 1924, Antonín Mach a František Hrnčír tvrdia, že „slovo ,Uhry´, ,Ungarn´ pochádza od slovanského mena ,U gory´ (hory)“? Pomenovanie Ug(o)ra nachádzame aj u Jána Stanislava.
Nie je základom slova Uhor, Uhorsko evidentne hora, kam u nás radíme aj lesy, spievame o hore a myslíme na les, hájik? Tento základ sa nachádza aj v ďalších slovách. Historik Cyril Hromník, Slovák žijúci v Kapskom Meste, hovorí o dravidských odborníkoch na výrobu kovov, ktorí „v styku s našimi predkami, karpatskými Horalmi, uhnietli prapôvodných Slovenov“. Stalo sa tak hlboko pred narodením Krista (Cyril A. Hromník, Sloveni: unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene?, www.jsm.snj.sk). Horali – Gorali dodnes žijú na južnej a severnej strane Tatier. Podľa Sasinka (ale aj našej známej z chorvátskeho Trogira, ktorú neučili dejepis u nás, ale v Chorvátsku, a podľa starých máp) obyvateľmi „severnej zeme pri Váhu“ boli Bieli Chorváti – Horvati, rovnako so základom „hora“. Nositeľom priezviska Horvát, odvodeného od hôr je veľa Slovákov.
Iný starší autor, Ján Zigmundík, ktorý vydal v Trnave roku 1923 zaujímavú knihu Či Maďari zaujali Uhorsko a či založili uhorský štát?, dokonca pomenoval epochu „od roku 820 až do roku 972“, teda od kniežaťa „Mojmíra I. až po knieža Gejzu, otca sv. Štefana“ drievnym uhorským kráľovstvom, teda Starým Uhorskom.
Podľa Sasinkovej práce Slováci v Uhorsku (Turčiansky Sv. Martin 1902) „Uhorsko (Silvania) medzi Karpatmi a Dunajom delilo sa na Biele a Čierne, čili na Horné a Dolné Uhorsko“ a „toto delenie znala takrečená Kniga Setepennaja (vydaná v Petropoli 1747), ako aj Zemepisec Ravennátsky, cisár Konstantin i Ademar“. Podľa Zigmundíka išlo o kráľovstvo skladajúce sa „z troch ináč osobitných, ale spolupatriacich čiastok, ako to z iných dejepisných miest drievnych letopisov sa ľahko doplniť dá: z Panonskej, Bielouhorskej a Čiernouhorskej marky“.
Pokiaľ ide o Panóniu, tak sa nazývala stará rímska provincia, ktorej podľa J. Stanislava „najväčšia časť bola osídlená Slovákmi. Máme historické svedectvo, že Slovania osídlili Panóniu pred Pribinom a Koceľom“. Pomenovanie Biele Uhorsko (dnešné Slovensko) odvodzuje Zigmundík od názvu Bulgaria v uhorských letopisoch pochádzajúcich z rokov 900 – 1300: „Prepisovatelia syllabu ,ie´ chybne čítali ako písmeno ,u´, a tak z Bulgaria vzniká Bielgaria – Bielgoria – Bielugria, teda Biele Uhorsko“. Nie sú pozostatkom tohto mena „Biele Karpaty“? Napokon Čierne Uhorsko je „stará Dácia“, dnešné východné Maďarsko, severná časť Srbska a severozápadná časť Rumunska.
Nebolo Uhorsko rovnako ako Panónia názvom územia, ktoré si sedem staromaďarských (nie teda starouhorských či staropanónskych) kmeňov osvojilo, keď na dané územie vstúpilo, rovnako ako slovnú zásobu a náboženstvo jej obyvateľov?
Dôkazy? V najstaršej uhorskej legende Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísanej najneskôr v roku 1068, sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia. Štefan sa v nej – podotýkame tridsať rokov po smrti! – uvádza ako kráľ Panónov (nie kráľ Maďarov a ešte ani nie kráľ Uhrov). Podľa Väčšej legendy svätého Štefana kráľa, ktorá vznikla okolo roku 1080, Panónia je „rodiskom svätého biskupa Martina“ a „odľahlejšie končiny Uhorska“, teda kraje „pri horách“ (u hôr), sa uvádzajú v súvislosti s činmi sv. Svorada a Benedikta. Nepotvrdzuje to, že starí Maďari len postupne, od juhu „zaujímali“ vlasť? Na sklonku 9. storočia prišli najprv do pustatín v dnešnom východnom Maďarsku a do Panónie. Až v priebehu 30. a 40. rokov 10. storočia (940) sa dostali na líniu Bratislava – Nitra – Levice – Veľký Krtíš – Lučenec – Rimavská Sobota – Turňa – Michaľany. Ešte okolo roku 1050 prechádzala „slovensko-maďarská“ hranica južne od Michaloviec a Trebišova. A až pred koncom 11. storočia sa dostali k dnešnej slovensko-poľskej hranici. Štefan sa posmrtne stal aj kráľom Uhrov až po tom, čo po jeho smrti obsadili starí Maďari postupne aj „krajinu pri horách“, „odľahlejšie končiny“: Uhorsko.
Jeden z prvých kanonizovaných svätcov nášho národa, ktorého pozostatky sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre, sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043. Napriek tomu, že v čase jeho narodenia, ale ešte ani v čase jeho smrti nebolo východné Slovensko pod správou starých Maďarov, onen svätý sa volá Mojsej Uhrín, Mojžiš Uhorský. Prečo? Lebo pochádzal z – Uhorska?
Ak o „predmaďarskom“ pomenovaní Panónie nepochybujeme (bola rímskou provinciou) a berieme na vedomie, že Maďari toto meno „našli“ a použili ho v najstaršej legende z roku 1068, prečo by to nemalo byť rovnako aj v prípade Uhorska? Veď predsa až keď sa zmocnili „odľahlejších končín“, prisvojili si meno Uhorsko a sv. Štefan sa stal „kráľom Uhrov“ až 22 rokov po tom, čo „bol kráľom Panónov“. Napokon už sme uviedli, že niktorý zo siedmich maďarských kmeňov sa nemenoval ani Panón, ani Uhor. Tí všetci, ktorí „zaujímali vlasť“ v onom roku 896 (dva roky po Svätoplukovej smrti), sa najprv stali Panónmi a dodatočne Uhrami. A neskorší potomkovia starých Maďarov si meno Uhorsko natoľko privlastnili, že svet dnes už ani len nešípi, že Uhorsko (Hungaria) to nebolo a nie je (len) Maďarsko, a že v roku 1918 Uhorsko definitívne zaniklo.
Ak sa na začiatku Väčšej legendy svätého Štefana kráľa spomína „ľud drsný a nestály, ktorý ani nevedel, že je Božím stvorením, teda Uhri, „bývajúci v panónskej krajine“ a neskôr sa dozvedáme, že „úcta a sláva“ Panny Bohorodičky Márie „je medzi Uhrami taká veľká“ a že Štefan svoje kráľovstvo „odovzdal“ pod jej stálu ochranu, je niekde chyba. To predsa nemôžu byť jedni a tí istí Uhri. Prví, „bývajúci v panónskej krajine“, teda na juhu, boli Tarjánmi, Kérmi či Kesziovcami a ďalšími, a do Panónie len nedávno dorazili a ešte dlho boli pohanmi, takže vôbec pri nich nemožno hovoriť o „úcte“ k Bohorodičke. Tí druhí, Uhri z územia „pri horách“, boli k úcte voči Bohorodičke vedení misiou Konštantína-Cyrila a Metoda a ich predchodcami.
O posune v pomenovaní štátu, na čele ktorého sa v roku 1000 ocitol kráľ Štefan, svedčia aj texty na minciach. Na minciach bezprostredných Štefanových nástupcov je na rube PANONEIA. „Uhorsko“ sa prvý raz vyskytuje na dukáte Karola Roberta (1307 – 1342) v podobe: HVNGARIE IN NOMINE IHV XPI (rub). Na grošoch a denároch Ferdinanda I. (1526 – 1564) sa stretávame aj s Madonou a textom PATRONA VNGARIE (Mária, patrónka Uhorska). Aj mince teda potvrdzujú, že ťažisko tisícročného kráľovstva na strednom Dunaji sa presúvalo severným smerom, „pod hory“.
Nech nás nemýlia mapy habsburskej monarchie z 18. či 19. storočia, na ktorých sú vyznačené ako je súčasti Čechy, Morava, Horné a Dolné Rakúsko, Štajersko, Tirolsko, Korutansko, Kraňsko, Chorvátsko, Sedmohradsko, Uhorsko. Fakt, že sa nezachovala územno-správne osobitne pomenovaná jednotka pre dnešné Slovensko (jeho južné hranice oficiálne uznala až mierová zmluva v Trianone zo 4. júna 1920), môže mať viacero vysvetlení. Jedným z nich však je aj to, že historická Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, východná časť (Veľkej) Moravy, ako aj údelné kniežatstvo uhorských kráľov do 13. storočia, boli na území, nazývanom odpradávna Uhorskom. Mení niečo na pomenovaní územia fakt, že na ňom od určitého času okrem Slovenov – Slovákov žilo aj sedem staromaďarských kmeňov, ktorí si názov Uhorsko osvojili (lebo iný nemali)? Nie je dnešný názov Slovensko na starých mapách len preto, že toto územie dalo meno a bolo historickým jadrom Uhorska, a pod týmto menom ho poznali aj v časoch palatína Turza, keď dnešné Maďarsko bolo tureckým vijáletom?
Pôvodní Sloveni – Slováci – Tóti sa celkom prirodzene cítili Uhrami, hovoriacimi po slovensky až dovtedy, kým si toto pomenovanie pre seba a pre svoju reč nezačali privlastňovať výlučne len Maďari. A súbežne s prvými takýmito príznakmi objavil sa aj prvý pokus uhorských jakobínov v závere 18. storočia o osobitné vyčlenenie Slovenska (ale aj Maďarska, Ilýrska a Valašska) z rámca Uhorska.
Uhorské tradície sú naozaj väčšmi naše, ako maďarské. Nevedie tade cesta k nachádzaniu našej prastarej národno-štátnej identity?
Stačí len rozlišovať medzi menom etnika (národa): Sloveni (starí Slováci), pomenovaním krajiny: Uhorsko a názvom štátu. Ten sa menil a podľa Porfyrogeneta v časoch Svätopluka sa nazýval Veľká Morava. Keďže tento názov „sa už všeobecne presadil v európskom historickom povedomí“ (a teraz neriešme, prečo má autor tejto myšlienky Titus Kolník pravdu), je otázka, do akej miery by bolo vôbec užitočné pokúšať sa ho vymeniť. Nemali by sme sa skôr usilovať dostať do „európskeho historického povedomia“ logické prepojenie: významným štátom starých Slovákov (Slovenov), žijúcich v Uhorsku, bola v 9. storočí ríša nazývaná Veľká Morava? Ako aj ďalšiu pravdu: Uhorsko (Ungaria – Hungaria) v roku 1918 zaniklo a jeho dedičmi sú rovnako Slováci, ako aj ich „mladší sused“ Maďari.
Marián Tkáč 23. apríla 2009

B. Székely, Objavenie tela kráľa Ľudovíta, olej na plátne, 1860, Maďarská národná galéria Budapešť.

Zdroje a odkazy
http://www.cez-okno.net/clanok/spolocnost-krajiny-narody/cie-bolo-uhorsko?page=1158&quicktabs_1=3&quicktabs_2=14
Uverejnené v Literárnom týždenníku
http://dolezite.sk/Cie_bolo_Uhorsko.html
http://photo.t2.sk/load.php?link=2003&event=default&year=2003&lang=sk 
http://www.infoglobe.sk/cestovate-sky-sprievodca/historia-madarska/
http://old.kniznica-rv.sk/publikacie/slovensko_v_historii.htm
http://www.hrady.wbl.sk/PANOVNICI-A-PREZIDENTI.html
http://dolezite.sk/Cie_bolo_Uhorsko.html#ixzz1AexTsgW6
http://dolezite.sk/Cie_bolo_Uhorsko.html#ixzz1AexTsgW6
http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:2lajos.jpg
http://www.vedy.sk/sk/nasi_bohovia.php
http://antikkam.sk/medaile28.htm
http://www.vedy.sk/sk/dejiny.php
http://www.nikola-emelin.ru/
http://kolovrat.ru/index.php
http://kolovrat.tv/index.html
http://www.old-church.ru/
http://www.levashov.org/
http://www.cez-okno.net
http://darislav.com/

Moje
webové stránky 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz 
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
 Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 
Slovania:
http://slovania.czweb.org/ 
 Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.czweb.org 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz 
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org.org
Sedmičkári: http://rannisedmicka.wz.czc.cz
 Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk 
 Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org  

 Späť | Obnoviť | Dopredu


by Cezmín Slovakia 2010  http://cezmin.wz.sk