wz

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

-

40.rokov

Hymnus na lásku

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými,
a lásky by som nemal,
bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva
a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu
a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal,
a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu
a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny,
a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá;
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,
nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé, neteší sa z neprávostí,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa,
všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.
Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu
a poznanie pominie. „Lebo poznávame
len sčasti a len sčasti prorokujeme.“
„Ale keď príde to, čo je dokonalé,
prestane, čo je len čiastočné“.
Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa,
poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa.
Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.
Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle,
no potom z tváre do tváre.
Teraz poznávame iba čiastočne,
ale potom budem poznať tak,
ako som aj ja poznaný.
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri;
No najväčšia z nich je láska.

Kráčame životom...

Na národnej púti v Nitre za prvej Slovenskej republiky

1936 rok - Bratia Jozef a Ján (jediná nekvalitná fotka z tých čias)

Vojak jazdectva základnej služby za Prvej Slovenskej Republiky

Najmladší brat Jozefa - Viliam v škole v Topoľčanoch

Jozef pod horou

Jozef

Rozálka v roku 1944

Tehotná Rozálka v roku 1944

V Prašiciach na nálepku rodičovského domu s košíkom plným vajíčok

Veronika Vatrsková (mladšia sestra Rozálky) a jej manžel Ernest Báni (žili v Bratislave)

s Milanom Danišom vo Veľkých Bedzanoch na "Kebrlinkovom", kde sme bývali...

Milan Daniš ako "potmehútske usmiate chalanysko"...

V roku 1948 absolvovanie (Jozefom Danišom) tehliarskeho kurzu

Mária Vatrsková - Kyselová (mladšia sestra Rozálky) na rukách drží bezbranné decko, teda mňa a pri nej stojí môj brat Milan

Moja kamarátka na hry - najradšej som sa hrávala v ich predzáhradke za studňou vpravo vidieť kúsok strechy z nej, lebo tam mali nádherne voňajúce liečivé bylinky. Po domácky sa nazývala jedna "štibrík" a mala úžasne prenikavú vôňu. "Štibrík" sa dával na baraninu a hlavne do tučných mäsitých jedál, pečených kačíc, husí... Rada som sa hrala v takom voňavom prostredí...

Jozef Daniš ako vojak v Nitre a v Seredi

Jedenie vojakov z ešusov......

Partia vojakov za prvej Slovenskej republiky...

Po vojenskom cvičení...

 

Futbalisti vo Veľkých Bedzanoch v 1946 roku...

Milan Daniš a Milan Železník z Veľkých Bedzian pri traktore, na ktorom robili obaja...

Jeden z pávov Jozefa Daniša... susedia mu týchto pávov otrovili...

Jozef Daniš na Jankovom vŕšku, kde pracoval v kotolni ako dôchodca

V roku 1965

 

Nerád sa fotil...

Minárikovci z Veľkých Bedzian u Jozefa a Rozálky na návšteve...

Jozef Daniš pred budovou hotela na Jankovom vŕšku

Janov vŕšok...

Po práci a akcii na hoteli aj tanec dedka Jozefa s personálom...

Napúšťanie bazéna vodou pred domom Jozefa Daniša

 

Srandičkovanie s mladými spolupracovníkmi - kamarátmi

Prvá zľava moja matka Rozálka na akcii v kultúrnom dome - dedinská poľovnícka muzika, vedľa nej je Veronika Ševelová (bývalá dlhoročná úradníčka Miestneho národného výboru), Helena Mateová - Danišová z Topoľčian (manželka môjho brata Milana)  a s fľašou v ruke je pani Filipejová...

Z prava do ľava: Karol Vražba z Radošiny ako bývalý panský záhradník v službe pánov Finkových a Motešických v Horných Chlebanoch spolu s manželkou Adrianou Čuhákovou z Krušoviec a synmi Eduardom a Imrichom (päťdesiate roky)

Môj manžel Imroch Vražba v roku 1968

Spolu s mojou najlepšou priateľkou (priatelíme sa dodnes) Vierkou Michaleovou zo Žitnej Radiše

Imrich Vražba oddychuje po opravovaní športovej motorky 125...

Kamaráti z mokrej štvrte... s nimi môj manžel rád spieval v krčme... Zľava: manžel Imrich, murársky pán majster Pavol Vlnka z Chlebian, armovač Ján Mozola a Gustáv Gális z Chlebian...

Moja priateľka Vierka s najstarším našim synom Karolom, ktorý si rád dával na hlavu klobúky a čiapky, ručníky... čokoľvek čo sa dalo dať na hlavu....

Môj verný z verných a najvernejších priateľov, "Čaďo"... Ako ročný bol nezvládnuteľný u jedného pána, ktorý ho kúpil - krížená rasa  nemecký ovčiak a vlk... vyzabíjal im všetko živé na dvore a kŕmili ho už iba posúvaním misky palicou, nikto sa k nemu nemohol priblížiť, hrýzol všetko a všetkých čo mal v dosahu. Mysleli si, že je besný a chceli ho dať zastreliť, no náhodou sa o tom zmienili pred mojim otcom a ten uzatvoril stávku, fľašu slivovice zato, že si toho nebezpečného hryzľavého psa odvedie z ich ohrady pri dome (kde ho zatvorili) a pôjde s ním aj vlakom a autobusom do Bedzian. Tak ho nedali zabiť a dohodli si termín. Otec prišiel, porozprával psovi, dal mu kus mäsa, nasadil mu náhubok aj s remeňom a odviedol  ho domov, ako povedal...

Tak sme prišli za fľašu slivovice k inteligentnému tvorovi, ktorý sa stal súčasťou rodiny a ktorý okrem hovorenia vedel azda všetko možné aj nemožné. Ako ročného sme ho spolu s otcom cvičili. Ja som bola jeho "srdcovka", otec bol vodca svorky a keď bol na Čaďa vyvíjaný vysoký tlak zo strany otca ako vodcu svorky, Čaďo utekal ku mne a žobronil o pohladkanie...

Otec s ním chodil na výcvik aj medzi kynológov a požičiaval si od zväzarmovcov kynológov oblek, aby ho vycvičil na zadržanie zlodeja a hľadanie stopy. Na streľbu ho zase priúčal spolu so strýkom Jánom, jeho bratom poľovníkom. Strýc Ján strieľal a utekal trebárs v kukurici na poli alebo v zelenom žite na roli či v háji za dedinou a pes musel ísť po ňom, dolapiť ho, zvaliť na zem... tvrdý výcvik a drezúra. Dokázal preskočiť výšku jedenapol metra celkom hravo...  Tento výcvik bol ale nutný, zo psa, ktorý všetko hrýzol a vyzabíjal pánovi všetky sliepky, kačice, husi, zajace v ohradke čo s a pásli, sa stal mierumilovný pes majúci rád deti. A vynikajúci spoločník, najvernejší z verných... So mnou chodil pásť kozu, ktorú sme mali a zavracal stádo, keď bolo treba, zbožňoval ma a ja jeho... Osvedčil sa ako strážny pes, pretože otec robil sezónneho strážcu čerešňových alejí z Jacoviec do Prašíc a Čaďo behával vedľa motorky "pionier", na ktorej po uvedenej čerešňovej aleji z Jacoviec do Prašíc a  Velušoviec i Tvrdomestíc (tam strážil zase jablká) otec jazdil, aby odohnal prípadných zlodejov, ktorí rabovali zo stromov ovocie do bedničiek (čerešne) a vriec (jablká). Tých, ktorí si iba natrhali zajedli si nechával, no ostatných dolapil a mali problémy. Čaďo dostihol mnohých, ktorí utekali do poľa, neublížil, len zvalil zlodeja, vrčal  a čakal kým otec príde.

Mnohí mali zlosť na Čaďa a stalo sa, keď otec išiel domov na obed najesť sa, tak Čaďa rozstrieľali ako rešeto. Na traktore ho doviezli domov s tým, že je mŕtvy. Otec ho okamžite odviezol k zverolekárovi, lebo ešte mu bilo srdce a ten ho operoval, vytiahol z neho vyše dvadsať guliek, vďaka Bohu, nemal poškodené hlavné orgány, tak sa z toho liečil takmer pol roka a vylízal sa z rán čo mu zlý človek uštedril. Tí, ktorí chodili kradnúť kukuricu, sezónne strážil aj kukuricu a repu s otcom, mali takisto zlosť na neho a chceli ho zastretliť, no keďže od udalosti, ktorá sa stala, ho už otec nikdy nenechal samého strážiť, sa im to nedalo zrealizovať. Ale... našiel sa zlý človek, ktorý ho pri dome oblial kyselinou a Čaďovi zišlo z pol tela všetka srsť s kožou. Každý si dokáže predstaviť tú obrovskú bolesť, ktorú musel podstúpiť, keď mu kyselina spálila takmer pol chrbta...

Bolo to samozrejme na jeseň, kedy chodili kradnúť kukuricu a repu na roliach... Celú zimu sa z tohto hrozného utrpenia liečil, ošetrovala som ho v hrubých rukaviciach, prebaľovala, mastila rany... vrčal, hrýzol od bolesti, utišovala som ho, celú zimu bol v dome vo vykúrenej miestnosti, aj potrebu robil do bedničky, vonkoncom nemohol vyjsť von, len ležal, plakal, vrčal od bolestí... lieky bral, tých obväzov koľko sa minulo... po troch mesiacoch sa mu hlboké rany začali zaceľovať a v lete mu začala rásť nová srsť. Dostal sa aj z toho... a vtedy otec tomu dotyčnému vyhrozil, že ho zabije, ak ešte raz sa pokúsi siahnuť na život jeho psa, ktorý si robí iba svoju robotu, na ktorú bol vycvičený. Od tej chvíle už bude mať dočinenia nie so psom, ale s ním a on mu nič už nedaruje, ani život, ak sa pokúsi zabiť jeho psa, ktorý mu pomáha v práci, tak nech si rozmysli, lebo jemu nebude záležať na jeho živote ani omylom, keďže on mu v ničom nepomáha, ale len zlo robí, kradne a ešte aj nevinné zviera ničí... Či by niečo také urobil... neviem .... myslím si že nie, no malo to účinok, ten človek už viac nikdy Čaďovi neublížil a musel sa mať na pozore, pretože Čaďo keď ho zbadal, tak sa išiel zblázniť, tak štekal a chcel ísť po ňom, no bol poslušný, otcov príkaz mu bol zákonom a tak tomu, čo mu spôsobil toľko utrpenia a bolesti, nikdy neublížil, nedohrýzol ho.

Je toho veľa čo som zažila s mojim nejvernejším priateľom Čaďom... napríklad i to, že naučil chodiť našich synov - dvojčence Imricha a Henricha za týždeň čo boli s ním u  rodičov, keď som bola s manželom a najstarším synom na rekreácii v Česku.... (Čaďo vážil 67 kilogramov).

Moja priateľka Vierka zo Žitnej Radiše so svojim manželom Jankom Kurekom

Kajko s Čaďom... Čaďo mal rád i moje deti tak, ako mňa... oddane a trpezlivo...

Moja priateľka Mária Medová so Stanislavom Gálisom

Stôl s lavicami zhlobený z brezového dreva, ako som vedela, tak som urobila a deti mi pritom pomáhali, každý musel so mnou pribíjať klince, píliť drevo a to boli malí caparti... no veľmi radi mi pomáhali pri všetkých činnostiach, ktoré som robila...

Vidíte tie malé chlapčiská, tak oni klopkali kladivkami a robili so mnou posedenie pri dome... a pamätajú si to dodnes.

Dvojčence Imrich a Henrich so svojim dobrým strýkom Eduardom a tatinom v Piešťanoch na lodi... to sú ale maskovaní "mafiáni" v okuliaroch...

V Prahe v technickom múzeu so synom Karolom

Neter Erika, Imrich, Henrich a ja už v novom montovanom dome "Okál" v roku 1978

Neter Erika s dvojčencami v Bedzanoch...

Moja mladá 16 ročná susedka Ela Mokrá z Horných Chlebian... nádherný úsmev...

A to som ja už vydatá a "pribratá" na váhe v roku 1970

Na svadbe v obci Veľké Hoste  pri Zlatníkoch v mojich 17 rokoch...

Víkend v Podhorkach pri Pardubiciach...(17 ročná)

Syn Kajko

Jún, koniec školského roka v škôlke, kytička pre učiteľku

Takto sa kúpavalo v Chlebanoch, žiadne bazény sme nemali a radosti bolo dostatok aj bez bazénov...

Moja kolegyňa a priateľka Róberta so svojim jediným vytúženým a nadovšetko milovaným synom Robertom

Moja priateľka Aninka s najstaršou dcérou Lindou

Úroda pri dome v záhradke, ktorú teraz obrába výsostne iba môj manžel.

Gazdovský kus nábytku, voľakedajší kredenec, horná časť bola veľmi poškodená. Dolu je môj maznáčik miláčik štvornohý Mikino, ktorý už nie je so mnou, skonal na Jánsku noc v mojom náručí...

Syn Karol v materskej škôlke v Rajčanoch (drží dievča okolo krku a je mu veselo)

Voľakedajšie uvítanie detí do života na Miestnom národnom výbore v Horných Chlebanoch: Noskovičová, Šatková, Kmotorková, Ferenčíková, Kúdelová, Šatková  a deti vpredu sú Irenka Rajnohová, Mária a Darina Gálisové...

Medzinárodný deň detí sa v obci oslavuje tradične a tu sú deti z Chlebian po programe v kultúrnom dome, ktorý organizovala Edita Novotná v strede stojacich...: Zľava doprava stojaci: Kúdelová, Eliášová, Srnková, Novotná, Ducká, Hudecová, Kmotorková. Novotný. Dolu:  Gálisová, Gálisová, Matejová, Ducká...

I toto je z MDD v Horných Chlebanoch

Imrich ml., Karol, Anna Novotná s dcérou Simonou, Imrich st., Jitka, Henrich, Rasťo...

 

Odkazy na stránky

 

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

Designwebmaster:  Anežka Vražbová Horné Chlebany Slovensko Kontakt: cezmin@azet.sk  ;  Web: http://www.cezmin.land.ru